Foto: TASR / AP
Dávno som nebol v Kremli a bol úplne mimo súčasného diania. No do Moskvy pricestovali moji francúzski priatelia, akční, neleniví ľudia, a mne nenapadlo nič lepšie ako ukázať im Kremeľ.
Slávne múry
Dôstojne sme sa doma naraňajkovali a vybrali sa do Kremľa taxíkom. Bolo to správne rozhodnutie, pretože pri Kremli sa nikde nedá zaparkovať. Je uspôsobený tak, že čím sa k nemu človek viac blíži, tým ďalej ho Kremeľ od seba odsáca. Keď sa naň dívate z diaľky, pripomína vám veselú hračku pre deti, máte chuť sa s ňou pohrať, lenže hračka je v skutočnosti za sklom a keď sa za ňou načiahnete, ucítite jeho bodavý chlad. Chceli sme sa, Francúzi a ja, dostať za múr, ale to, ako sa ukázalo, nejde.
Vbiehali sme do rôznych brán, ale od každej nás odohnali. Nakoniec sme našli akýsi otvor a už-už doň vliezli, ale okolostojaci nás poučili, že sa treba postaviť do spoločného radu. Tu sme zbadali rad, ktorý sme si predtým nevšimli, pretože bol taký krotký a mĺkvy, ako keby bol utkaný z čierneho vzduchu.
Vtedy som podišiel k otvoru a povedal, že preliezť do Kremľa nechcem sám, ale s Francúzmi a že nemôžeme stáť v krotkom rade rok. Na to sme spoza múru dostali odpoveď, že musíme pohľadať otvor pre cudzincov. Vybrali sme sa putovať okolo Kremľa za otvorom pre cudzincov, ale nikto nám nechcel ukázať, kde by mohol byť, a ktosi povedal, že ten otvor už zatvorili.
Úzky otvor
To už sme si začali zúfať. Ale len čo sme si začali zúfať, podišiel k nám človek a opýtal sa, prečo si tak rýchlo a netrpezlivo zúfame. Chcel som mu začať vysvetľovať dôvod, ale on povedal, že má špeciálny otvor a že je ochotný nás cezeň previesť. Napadlo mi, že za tú službu si zapýta kopu peňazí, ktorá mojich šporovlivých Francúzov vydesí, ale on len povedal, že sme mu boli sympatickí.
Ukázalo sa, že otvor bol veľmi úzky. Museli sme sa navzájom búchať po zadku, ak sme sa chceli prepchať. Posledný buchnát sa ušiel mne, a tak som vletel do Kremľa a vyvalil sa na pokosenú trávu. Keď sme si otrepali zadky, vydali sme sa do hĺbok Kremľa. Mysleli sme si, že po takýchto peripetiách budeme v Kremli úplne sami, ale vysvitlo, že sa tu prechádza pomerne veľký dav.
Mladoženísi s nevestami, vojaci vo výslužbe a jednoducho najrôznejší ľudia.
Všetci chodili v šíkoch a všetci ovoniavali večne kvitnúce višne. Aj my sme začali pochodovať ako vojaci. Prišla za nami dáma v červenom mundúre a oznámila nám, že je našou sprievodkyňou a že nás už od skorého rána očakáva. Spolu s ňou sme v komnatách obdivovali cárske kočiare a moji Francúzi trošku osmutneli pri spomienke na svojho smoliara Napoleona. Na to im dáma v červenom mundúre svojou prísnou francúzštinou povedala, že veru ešte nie je všetko stratené.
Zmierili sme sa s tým, že exkurzia je nekonečná. Neukázali nám toho veľa, ale zato veľmi dôkladne. Nejakej ikone alebo hoci aj chrámovej dlážke sprievodkyňa venovala pozornosť tak podrobne, že sme si pripadali trochu ako vyvolenci a trochu ako väzni. Ale naša trpezlivosť nezostala bez odmeny.
Myslím, že som už hovoril o tom, že som naposledy bol v Kremli, už ani neviem, pri akej príležitosti ani v ktorom roku. Možno ako pionier. Ale možno ma sem doviezli ešte v kočíku. A všetky ostatné informácie o Kremli mi šli jedným uchom dnu a druhým von.
Čosi ľudské
Ale keď som prišiel na hlavné námestie, na to slávne Ivanovo námestie, odkiaľ sa po stáročia vyhlasovali ustanovenie cárov, cítil som, že moje predstavy o Kremli sú nespoľahlivé.
„А kde tu býval Bucharin, než ho…”
„Len trpezlivosť! ” Napomenula ma dáma v červenom mundúre. „Ukážem vám čosi hodnotnejšie.”
Prikývol som zmierený so všetkým.
„Unikátny nález šokoval predstavy Rusov,” oznamovala vedúca našej exkurzie, keď sme okolo nej vytvorili polkruh. „V Kremli – v podzemí – bol objavený nový poklad,” pokračovala, „ktorý je teraz vystavený pre vás na tomto námestí.”
Pozrela sa na mňa s tichou výčitkou a pokývala hlavou. Tváril som sa, že sa ma to netýka.
„Pozrite sa,” zamávala ukazovákom „spolu s cárovým delom a cárovým zvonom sme získali svojbytnú kompozíciu. Toto sú cárove vajcia z čistého zlata, najväčšie na svete. Zasa sme zvíťazili! Preč sú časy, keď sme sa nehlásili k svojim bohatstvám. Za cárovými vajciami sem začali odnedávna prúdiť nekonečné zástupy turistov, Moskovčanov a návštevníkov hlavného mesta. Objavené umelecké dielo, ktoré vytvorili dávni ruskí majstri, vysvätil patriarcha a ospieval cirkevný chór.”
„To je svätokrádež, rúhanie a hanba!” Vykríkol som po francúzsky. „Odmietam vás počúvať. A vy ste chuligánka!”
„Mladý muž! ” Zasyčala. „Čo vy viete o umení!”
„Ja vám dám mladého muža!” Dokonca som sa na ňu zahnal.
Francúzi na nás začudovane hľadeli.
„Аle nám sa tie cárove vajcia páčia!”
„Poďme preč!” Vyľakane som sa rozbehol z Kremľa.
„Svadobné páry zmenili svoje tradičné trasy.” Utekala za mnou dáma v červenom mundúre. „Namiesto Vrabčích vŕškov a posvätných vlasteneckých miest hlavného mesta kladú kvety a venčeky k cárovým vajciam, okolo pamätníka horia sviece, impotenti a ich životné družky kľačia pred nimi. Napokon sa teda vedľa vojenského cárovho dela a náboženského cárovho zvona v Kremli objavilo čosi ľudské, vyhlásil nedávno minister kultúry…”
Prekonať krízu
V behu som si zapchával uši a viac som už nepočúval. Nenadarmo som sa vyhýbal návštevám Kremľa. Buď komunizmus bez vajec, buď záplava sviečok, buď liberalizmus s vajciami!
„Iba tak prekonáme demografickú krízu!” Donieslo sa mi ešte, keď som preskakoval slávne zubaté múry.