Základné prikázanie európskej politiky znie: nenechaj žiadnu krízu prejsť bez úžitku, je to príležitosť budovať politickú spoluprácu a posilniť Európu! – Toto prikázanie, ako sa zdá, momentálne nikto neberie naozaj vážne.
Európa horí. Krajiny Európskej únie sa rozhodli prisunúť gréckej vláde „hasiace prístroje“ v podobe miliardových úverov. Ibaže zdrojmi finančných rizík nie sú len krachujúce štáty, ale aj nové mocenské pomery medzi štátmi. Grécko dlho striasalo zo seba nadvládu cudzích – Turkov, a teraz si pripadá podrobené „priateľskej nadvláde“ EU. Začiatkom mája v Aténach horeli banky a boli aj mŕtvi, je to trpké ponaučenie: po celej Európe sa nahromadila mohutná zlosť, ktorá sa s politikou radikálnych úspor, ktorú sme práve zahájili, môže ľahko preklopiť do sociálnych nepokojov. Finanční špekulanti sa zato ďalej veselo hrajú na „potápanie krajín.“
Naraz sa vynorila budúcnosť, v ktorej sa rozpad Európskej únie môže stať skutočnosťou. No táto skutočnosť nevyplýva z gréckej tragédie. Ani riziko reťazovej reakcie spustenej trhom, ktorá by mohla zasiahnuť Portugalsko, Španielsko, Taliansko či Írsko, a vo svojich dôsledkoch ohrozuje stabilitu eura, nie je tým najväčším nebezpečenstvom na obzore. Oveľa väčšmi je to fakt, že finančná kríza prerastá do existenciálnej krízy Európy, pretože európske vlády, predovšetkým nemecká kancelárka Angela Merkelová, si nevšímajú základný zákon európskej politiky, ktorý znie: nikdy žiadnu krízu nenechaj odznieť bez úžitku, pretože to je príležitosť podať veľký výkon, budovať politickú spoluprácu a posilniť Európu!
Vozy a somáre
Pri zavedení eura bolo mnoho ekonómov múdro varovalo: že štartovať menovú úniu bez toho, aby sme mali etablovanú politickú úniu je ako zapriahať voz pred somára. Nechceli alebo nevedeli pochopiť, že presne o to predsa šlo. Euro a jeho predvídateľné problematické dôsledky mali v ich vlastnom hmotnom záujme prinútiť vlády a krajiny uviaznuté vo svojich národných egoizmoch k politickej a spoločenskej dohode.
Keď svet pod krkom držalo globálne finančné riziko, oslavovali sme vlády. Na počudovanie skutočne vyvinuli politickú vôľu zachrániť svetovú ekonomiku pred ňou samou. Lenže pomoc krachujúcim bankám privolala nebezpečenstvo krachu štátov. Grécko je všade. Všetky rozvinuté štáty a práve aj Amerika navŕšili hory dlhov, ktoré sa už medzičasom považujú za normálne a vzbudzujú pochybnosť, či tu vôbec ešte je politická vôľa prehltnúť horkú pilulku. Ak nie je, kto potom zachráni štáty pred štátnym bankrotom? Zasa robotníci, zamestnanci, nezamestnaní a penzisti? To je odpoveď trhovej Európy, ktorá stratila svoje sociálne svedomie, lenže s ním aj zmysel pre sociálnu realitu.
Riziko štátneho bankrotu nemá ten istý význam ako štátny bankrot samotný. Riziko znamená anticipáciu katastrofy v súčasnosti s cieľom zabrániť, aby nastala. Ešte nedávno sme považovali euro za spoľahlivú kotvu stabilitu v časoch svetových finančných turbulencií. Odrazu sa otvorila existenciálna otázka: spolupracovať alebo stroskotať? – Nie je to úžasná šanca?
Keby Európska únia neexistovala, teraz by sme si ju museli vymyslieť, aby sme odvrátili rozpad eura. Ak má byť euro silné a stabilné, tak to znamená, že teraz treba vynaložiť vôľu posunúť mierovú politiku inými prostriedkami – ekonomicko-politickou koordináciou a integráciou – v euro-priestore o rozhodujúci krok dopredu. Znamená to tiež: potrebujeme menej trhovej a viacej sociálnej Európy. Menej debát o stratégiách vytláčania, viac o stratégiách inklúzie, aj, a práve, zamestnancov, nezamestnaných, dôchodcov.
Jadro problému je však v tom: vláda Angely Merkelovej, štvanie bulvárnej tlače proti Grécku, ale aj veľká časť právnickej a intelektuálnej elity neidentifikujú, a teda zrádzajú národné záujmy Nemecka, pretože sa im zdá, že nastal čas, aby sa Nemecko vymedzilo voči Európe a bránilo model nemeckého úspechu proti prechmatom žiarlivých európskych susedov, ktorí svoje štátne deficity chcú riešiť z peňaženiek Nemcov.
Integrácia postkomunistických krajín bola nesená skúsenosťou z toho, že národné a európske záujmy môžu splývať. Naraz to poznanie akoby vyprchalo. Je riešením problému recipročný nacionalizmus, ktorý sa teraz vznáša v hlavách euro-pragmatikov? Podľa tohto vzorca má každý štát autonómiu a povinnosť sám si riešiť svoje finančné problémy. Zároveň musí každý národ uznať suverenitu ostatných európskych národov, takže všetky národy zabránia negatívnym dôsledkom svojich hospodársko-politických rozhodnutí na iných. Tento názor vychádza z troch zásad: rovnoprávnosť, odsúhlasené balíky opatrení a vzájomná zodpovednosť. K tomu pristupuje ako štvrtá zásada odmietanie budovať hospodársko-politické právomoci EU. Tento model recipročného nacionalizmu však možno stačí v dobrom počasí, ale v časoch hroziaceho zániku eura musí stroskotať.
Nekompatibilné rozpočtové politiky, sociálne a daňové systémy sa stávajú politickou výbušninou tak v národnom ako v medzinárodnom priestore. Začína pritom byť nad Slnko jasnejšie, ako veľmi sú prepojené: práve nemecké banky majú vo svojom portfóliu grécke štátne dlhopisy. Toto bankové prepletenie platí ešte vo väčšom vo Francúzsku. Kto odpisuje Grécko, Portugalsko a tak ďalej ako failed states, mal by hneď začať pripisovať miliardové sumy do záchranných fondoch pre krachujúce banky. Inými slovami: keď zbankrotuje jeden štát, hrozí, že so sebou strhne ďalšie.
Nové mocenské pomery
Finančné riziká však v sebe skrývajú „kozmopolitický imperatív“, čo znamená, že nútia spolupracovať aj vtedy, keď kľúčoví aktéri na to nevidia dôvod. Jasne to vidieť na tom, ako bola nakoniec Angela Merkel predsa len prinútená, po prvé, dať požehnanie nemeckým miliardovým úverom Grécku a zvyšku Európy, a po druhé, žiadať – globálnu alebo európsku – daň z finančných transakcií. V kríze eura sa vykryštalizovali nové mocenské pomery. V momente rozhodovania nekoná Európska komisia, ani prezident EU, ani prezident Európskej rady, ani Francúzsko, Taliansko, Španielsko či Veľká Británia, keď je to vážne, koná nemecká kancelárka s prezidentom Sarkozym pri pleci. Angela Merkelová nie je Angela Kohlová či Angela Brandtová. Napokon, spolkový kancelár Kohl vo svojom vládnom programe na roky 1991–1994 hovoril: «Nemecko je naša vlasť, Európa naša budúcnosť» A Willy Brandt na prvom zasadnutí celonemeckého Bundestagu: «Nemecké a európske patria teraz a, dúfajme, už navždy k sebe.“ Obrat, ktorý dala tomuto vyznaniu spolková kancelárka Merkelová, sa dotýka citlivého nervu nielen európskych susedov. Spolková kancelárka nie je ani Maggie Merkel, ktorá železnou rukou zjednáva v Európe logiku trhu.
Ona je Angela Bushová. Tak ako George W. Bush využil riziko terorizmu a vnútil ostatnému svetu americký unilateralizmus vojny s terorom, tak Angela Bushová využila európske finančné riziko na to, aby zvyšku Európy vnútila nemeckú politiky stability.
„Nemecké euro?“
Západná marka bola menou nemeckej moci. To má teraz platiť aj o eure. Rozpadom ohrozenému euru sa dodatočne a výdatne vtláča nacionalizmus marky. Multilateralizmus – úplne najzákladnejšia premisa povojnovej nemeckej politiky – bol v zvláštnej zmesi zo sebastrednosti, sebanadradzovania a sebaklamu obetovaný v mene nutnosti „stability eura“. Na zastávaní nemeckých záujmov nie je nič zlé. Problém je v tom, že boli nesprávne identifikované. A tak vstávajú z hrobov – ako ukazuje príklad atavistického štvania proti Grécku – strašidlá nacionalistickej politiky. Merkelovej nápor na „nemecké euro“ zapadá do tohto širšieho obrazu. Či ide o hospodárstvo alebo zahraničné zásahy Bundeswehru, nemecká kancelárka hovorí za národ, ktorý je obrátený do vnútra, repli en soi, ako hovoria Francúzi. Zastupuje Nemecko, ktoré už nestelesňuje ambície Európanov, ale naopak, umenšuje svoje európske záväzky a väzby; Nemecko, ktoré si svoju budúcnosť vyberá medzi „väčším Švajčiarskom“ a „menšou Čínou“ (prebytky vývozu na zníženého domáceho dopytu); Nemecko, ktoré nanovo definuje zmysel dejín nemeckej ústavnosti po Druhej svetovej vojne v zmysle sebastredného národného štátu („globalizovaný svet vylieči sociálne trhové hospodárstvo“); a tým v neposlednom rade aj Nemecko, ktoré znovu vyhrabalo „nemeckú otázku“ Európy.