Deň Víťazstva je pre mňa historický prelom európskych dejín človeka.
V štyridsiatom piatom sa v podstate skončili dejiny vojen. Vojny boli dovtedy považované za prirodzený spôsob trávenia času spolu s inými činnosťami, za jeho prirodzenú potrebu, a pacifistická kritika vojna bola okrajový, slabošský jav. Muž – vojak bol spoločenským a rodovým vzorom. Hrôza Druhej svetovej vojny prekonala všetky očakávania, vyvolala v povojnovej Európe dovtedy nevídaný syndróm humanizmu, úplne zničila pozitívny obraz vojny ako fenoménu. Ukázalo sa, že ju nemôžeme považovať za pokračovanie politiky inými prostriedkami, bez ohľadu na to, o aké ciele usiluje. Vojna sa zmenila na historický prežitok a ak v povojnovej histórii aj bolo plno vojen, boli tak či onak dvojzmyselnej povahy, dokonca aj vtedy, ak boli vnímané ako spravodlivé. Sovietsko-nemecká vojna a aj americká atómová vojna porazili vojnu ako ideu. Vojenská uniforma prestala byť znakom mužskej znamenitosti, muž si začal skúšať nový, občiansky archetyp a v štádiu jeho skúšania sa nachádza dodnes.
A hoci v detstve sa stále ešte radi hráme na vojnu, už v tom nie je tá rozkoš. A ku koncu školských rokov ma vojenské prehliadky na Červenom námestí začali strašiť ako prejavy anachronického vedomia. Keď som pred pár dňami v Moskve na dve hodiny zostal trčať pri Sadovej kvôli nočnému nácviku prehliadky Víťazstva, stal som sa nevdojak svedkom dospelej hry s vojenskými hračkami toho najdokonalejšieho prevedenia. Rozhodol som sa preskúmať svoje dnešné pocity: tanky sú oproti mojim detským rokom výrazne väčšie, v porovnaní s víťaznými Т-34 narástli, sú dvojposchodové, a rakety teraz vyzerajú ako dlhé plynové rúry. Prišlo mi zvláštne, že niekto tieto výrobky smrti môže vnímať s naivnou hrdosťou, ostatne, ostatne, zvedavcov bolo len máličko, šoféri uviaznutých áut sledovali nácvik s krajnou ľahostajnosťou, aj keď na niektorých autách boli pripevnené georgijevské stužky. Zamarilo sa mi naraz, že na celom svete sa vojaci na celom svete zmenili na olovených vojačikov, tá predstava ma rozosmiala a zároveň na mňa padla úzkosť. Tanky ako stroje vyrobené špeciálne na zabíjanie ľudí, hoci ich beztak v dosť veľkom množstve zabíjajú aj obyčajné stroje, som ochotný považovať za nedorozumenie. Keď sa nácvik skončil, Sadovú ako armáda hmyzu obsadili polievacie autá, a stopy vojenskej invázie spláchli.
Preto sa na oslavy víťazstva dívam so zmiešanými pocitmi. Našim veteránom na počesť sviatku prisľúbili individuálne byty, teda, tým z nich, čo ich stále nemajú. Môžeme sa len dohadovať, ako naši staručkí hrdinovia doteraz bývali. A veteránom, ktorí sa z nejakých dôvodov previnili, vyhlásili amnestiu. Pod Rževom sa dodnes hľadajú nepochované telá vojakov, a po celom meste sú povylepované plagáty s mytologickým vojakom-osloboditeľom: dobromyseľným mládencom so slovanskými črtami, usmievavým, bez zvláštnych stôp intelektu.
Taký mládenec mohol v Európe štyridsiatych rokov len krútiť hlavou vo vojenskej helme a prestávkach medzi streľbou žasnúť nad nevídanými poriadkami. Ostatne, nedávnom som si v jednom saratovskom časopise náhodou prečítal autentický denník sovietskeho seržanta, ktorý sa hneď po vojne zaľúbil do Nemky, zrejme v Postupime: na fotke z archívu to bol krásny pár. Bol to dokument o človeku, ktorého kvôli tomu denníku vzápätí vláčili po výsluchoch KGB – no mňa ani tak nešokoval bežný sovietsky trest, ale sila citu a vášne. Zdalo sa mi, že sovietsky Rómeo a nemecká Júlia sú témou na pamätník. Ale už počujem Nemcov: koľko našich starých mám znásilnili! A vzápätí našich: a koľko našich starých mám zahynulo od hladu v Leningrade! A aj ja môžem povedať: moja stará mama Anastasja Nikandrovna strávila v zablokovanom Leningrade tri roky blokády…
Neviem, o čo v tom sviatku ide viac: uctiť si veteránov, ktorí, tak ako moji rodičia, majú približne deväťdesiat a patria ku generácii, ktorá bola na odstrel a ak dvakrát prežili, napriek Hilterovi a Stalinovi, tak len náhodou, alebo oslavovať Rusko ako superveľmoc bez ohľadu na to, že ňou len sotva je. Stalin ešte nie je dôvodom popierať svetový význam ruského víťazstva. Cením si naše víťazstvo, ale chcem, aby vojenské víťazstvá zostali v minulosti.