Žijeme v ére, keď dokážeme zmeniť prírodu, no súčasne sme jej čoraz viac vydaní napospas. Prednedávnom to dokázala islandská sopka.
Ľudí, ktorí sa boja lietať, znepokojuje otázka: koľko súčiastok takého zložitého stroja ako moderné lietadlo musí bezchybne fungovať, aby sa udržalo vo vzduchu? Stačí, aby sa kdesi odlomila malá páčka a lietadlo sa môže zrútiť. Keď raz začnete rozmýšľať, čo všetko sa môže stať, neubránite sa panike.
Malý krok
Pred niekoľkými týždňami čosi podobné zažila Európa. Ukázalo sa, že mrak, šíriaci sa po výbuchu neveľkej sopky na Islande – drobná porucha v zložitom mechanizme života na zemi – môže zastaviť leteckú dopravu takmer nad celým kontinentom a vďaka tou sme si uvedomili, že ľudstvo napriek tomu, že dokáže pretvárať prírodu, je len jedným z mnohých živočíšnych druhov našej planéty.
Ďalekosiahle sociálno-ekonomické následky tohto drobného výbuchu sú funkciou nášho technologického rozvoja (v tomto prípade leteckej dopravy); pred sto rokmi by si podobný výbuch takmer nikto nevšimol. V dôsledku technologického rozvoja sme menej závislí od prírody, no súčasne, iným spôsobom, sme viac závislí od jej rozmarov. Keď pred niekoľkými desaťročiami človek urobil prvé kroky po mesačnom povrchu, vyhlásil, dnes už legendárne: „Je to malý krok pre človeka, ale obrovský krok pre ľudstvo.“ O výbuchu islandskej sopky by sa skôr dalo povedať, že je to „malý krok späť pre prírodu, ale obrovský krok späť pre ľudstvo“.
Môžeme si robiť čo chceme len dovtedy, kým sme dostatočne okrajoví.
Za to, že sme čoraz menej závislí od prírody a čoraz viac ju ovládame – ba vlastne aj za svoje prežitie – vďačíme niekoľkým stabilným prírodným veličinám, ktoré sme si zvykli pokladať za samozrejmé: napríklad teplote, zloženiu vzduchu a vody či dodávkam surovín, a tak ďalej. Môžeme „si robiť, čo chceme“ len, kým sme dostatočne okrajoví. Obmedzenie našej slobody sa prejaví vo chvíli, keď naša schopnosť pretvárať prírodu naruší ekologickú rovnováhu a destabilizuje základné ekologické podmienky života na Zemi.
Z ľudstva sa stáva geologický činiteľ, dalo by sa tvrdiť, že sa začína nová ekologická éra, ktorú niektorí vedci nazvali „antropocén“ – éra človeka. Existuje hypotéza, podľa ktorej hlavnou príčinou mimoriadnej intenzity ničivého zemetrasenia v Číne roku 2008 (ak nie samotného zemetrasenia) bola výstavba blízkej gigantickej priehrady C’-pching-pchu. V okolí vznikli obrovské vodné nádrže, a nie je vylúčené, že ich tlak na zemskú kôru bol tým faktorom navyše, ktorý ovplyvnil rovnováhu podzemných útesov a prispel k zemetraseniu.
Žiadna matka príroda
Výbuch sopky nám pripomína, že nie všetky ekologické problémy sa dajú redukovať na našu pýchu a na skutočnosť, že sme narušili rovnováhu na zemi.
Sme vydaní na pospas rozmarom chaotickej prírody, náchylnej na divé, nepredvídateľné a nezmyselné katastrofy – nebdie nad nami žiadna Matka príroda. V prípade sopky nebezpečenstvo prichádza z hlbokého vnútra zeme; spod našich nôh, nie z kozmu. Nemáme sa kam stiahnuť.
Hlavným argumentom pre uzatvorenie leteckého priestoru nad Európou bola hrozba, že sopečný prach poškodí motory lietadiel; hlavným argumentom proti boli finančné straty, ktoré z tohto riešenia vyplývali pre letecké spoločnosti a ekonomiku vôbec. Zamieňanie prírodných a kultúrnych či ekonomických faktorov v sporoch o zákaze letov však vyvoláva nasledovné podozrenie: ako to, že vedci predložili dôkazy o tom, že je už bezpečné lietať nad väčšinou európskeho priestoru, práve keď tlak leteckých spoločností najviac zosilnel?
Nie je to ďalší dôkaz, že kapitál je jedinou realitou v našom živote? Veda je bezradná a túto bezradnosť skrýva za zástenou odborných záruk. Sme čoraz viac závislí na odborníkoch, dokonca aj v tých najintímnejších sférach a v dôsledku toho sa vedecké znalosti stali pôdou pre súboj protichodných „názorov odborníkov“.
Čelíme najmä hrozbám, ktoré nie sú externé (či „prírodné“), ale sú dôsledkom ľudskej činnosti, ovplyvnenej vedou, a tak je veda súčasne žriedlom týchto hrozieb, našou jedinou nádejou na ich pochopenie a prostriedkom na ich zvládnutie. Vedecko-technickú civilizáciu obviňujeme z globálneho otepľovania, no bez pomoci vedy nielenže nedokážeme rozsah tejto hrozby definovať , ale často si ju ani neuvedomujeme. Ozónovú dieru v atmosfére napríklad „vidia“ len vedci. V tejto súvislosti dostáva nový význam replika z Wagnerovho Parsifala – Ranu zacelí len oštep, ktorý ju zasadil.
Neznáme známe
Len preto, že máme obmedzené znalosti, by sme nemali podceňovaťenvironmentálne ohrozenie. Naopak, mali by sme k nemu pristupovať s o to väčšou opatrnosťou, keďže situácia je mimoriadne nepredvídateľná. Pochybnosti o globálnom otepľovaní, ktoré nastali v poslednom čase, nie sú signálom, že situácia nie je vážna, ale že je chaotickejšia, než sme sa nazdávali, a že prírodné a sociálne faktory sú nerozlučne späté.
Buď budeme brať hrozbu ekologickej katastrofy vážne a rozhodneme sa dnes robiť veci, ktoré budú pôsobiť smiešne, ak ku katastrofe nedôjde, alebo neurobíme nič a vezmeme na seba riziko, že stratíme všetko, ak ku katastrofe dôjde. Najhorším možným riešením by bolo prijať obmedzený rad opatrení – v tom prípade dopadneme zle tak či onak.
V prípade ekologickej katastrofy máme do činenia s „neznámymi neznámymi“, aby sme použili terminológiu rumsfeldovskej teórie poznania. Donald Rumsfeld predstavil túto teóriu, keď si vo februári roku 2002, ešte ako minister obrany Georgea W. Busha, amatérsky zafilozofoval: Existujú veci známe známe: veci, o ktorých vieme, že ich vieme. Vieme tiež, že sú známe neznáme; inými slovami veci, o ktorých vieme, že ich nevieme. Existujú však aj neznáme neznáme – veci, o ktorých nevieme, že ich nevieme. Zabudol na životne dôležitý štvrtý termín: „neznáme známe“, čiže veci, o ktorých nevieme, že ich vieme – čiže freudovské podvedomie, „poznanie, ktoré nepozná samo seba“, ako to vyjadril Lacan. Na tvrdenie, že najväčším nebezpečenstvom v Iraku boli „neznáme neznáme“ – hrozby, ktorých existenciu sme ani netušili – by sme mali odvetiť, že hlavným nebezpečenstvom boli naopak „neznáme známe“, presvedčenia, ktoré popierame, a predpoklady, o ktorých ani nevieme, že z nich vychádzame.
V prípade ekológie k týmto popieraným presvedčeniam a predpokladom patria tie, ktoré ľuďom nedovoľujú uveriť, že katastrofa by mohla nastať, spojené s „neznámymi neznámymi“.
Večná idea
Ľudstvo by sa malo pripraviť na kočovnejší životný štýl: miestne či globálne zmeny v životnom prostredí si môžu vyžiadať sociálne premeny nevídaných rozmerov.
Povedzme, že v dôsledku obrovského sopečného výbuchu by sa celý Island stal neobývateľný: kam sa presťahujú Islandčania? Mali by dostať k dispozícii vyhranené územie, alebo sa len rozptýliť po celom svete? Čo ak sa severná Sibír stane obývateľnejšou a vytvoria sa tam podmienky pre poľnohospodárstvo, zatiaľ čo obrovské plochy subsaharskej Afriky vyschnú? Keď podobné situácie nastali v minulosti, sociálne zmeny boli sprevádzané násilím a ničením. To by mohla byť katastrofálna perspektíva pre svet, v ktorom mnohé národy majú prístup k zbraniam hromadného ničenia.
Jedno je isté: bude potrebné nanovo definovať koncept národnej suverenity a nastoliť doteraz nepoznaný stupeň globálnej spolupráce. A čo nesmierne zmeny v oblasti ekonomiky a konzumu, spôsobené modely nedostatkom zdrojov vody a energie? Kto bude rozhodovať a kto zorganizuje zmeny, ktoré z toho vyplynú?
V tejto súvislosti je poučné pripomenúť štyri prvky, ktoré francúzsky filozof Alain Badiou nazval „večnou ideou“ revolučnej politiky. Táto idea si vyžaduje v prvom rade prísne a rovnostárske uplatnenie spravodlivosti: bude treba zaviesť svetovo záväzné normy energetickej spotreby na hlavu; zabrániť rozvinutým krajinám, aby naďalej otravovali životné prostredie rovnakým tempom ako doteraz a pritom obviňovali rozvojové krajiny od Brazílie po Čínu, že ničia naše spoločné životné prostredie.
Druhým prvkom je teror: brutálny trest pre každého, kto poruší vynútené ochranné opatrenia, vrátane tvrdých obmedzení liberálnych „slobôd“ a technologickej kontroly potenciálnych páchateľov. Tretím je dobrovoľnosť: jediný spôsob, ako čeliť hrozbe ekologickej pohromy je kolektívne rozhodovanie, ktoré spraví bodku za „spontánnou“ logikou kapitalistického rozvoja. Walter Benjamin tvrdil, že úlohou revolúcie je „zastaviť vlak“ dejín, ktoré sa ženú do priepasti globálnej katastrofy – poznatok, ktorého význam vzrástol vzhľadom na perspektívu ekologickej katastrofy.
Last but not least, medziľudská dôvera: treba staviť na to, že prevažná väčšina ľudstva tieto prísne opatrenia podporuje, vníma ako svoje vlastné a je ochotná podieľať sa na ich presadzovaní. Nemali by sme sa báť podporovať – v rámci kombinácie teroru a dôvery – návrat „udavačov“, ktorí budú úrady informovať o vinníkoch. (V prípade firmy Enron časopis Time dobre urobil, že ako skutočných hrdinov oslavoval udavačov, ktorí na upozornili úrady na podvody vo firme).
Kedysi dávno sa tomu hovorilo komunizmus.