Keď počúvam nejakú hudbu, v ktorej spoznám melódiu z inej skladby – vôbec mi to neprekáža. Naopak, vítam ju ako starého známeho. Ale keď čítam knihu a začnem mať pocit, že to predsa poznám, to som už niekde čítal, pripadám si ako na stope podvodu.
Ak v knihe nič nenaznačuje, že sú tam vmontované cudzie literárne texty, cítim sa ako čitateľ podvedený.
Poučná skúsenosť
Raz som dostal e-mail, v ktorom mi neznámy žičlivec tvrdil, že práve čítal preklad jedného románu, v ktorom našiel takmer doslova úryvok jedného môjho textu. Rozdiely vraj boli spôsobené stopami po dvojnásobnom preklade, tým, že autor najskôr preložil pasáž do svojho jazyka, a prekladateľ, ktorý originál nepoznal, ju potom preložil späť do nemčiny. Vraj to vyvodzuje práve z toho, akým spôsobom sa text odchyľuje od originálu. Pozrel som sa na to, a naozaj, v tom úryvku sa šíril rovnaký obsah, tou istou argumentáciou, ktorú som predtým použil ja, vety sa zhodovali, aj metafory boli tie isté. Čo s tým?
Keď môže kradnúť poslucháč, prečo by nemohol skladateľ?
Prostredníctvom vydavateľa som sa obrátil na autora so zdvorilou žiadosťou, aby mi vysvetlil, ako k tejto frapantnej podobe došlo. Čakal som, že kolega bude pobúrený a akúkoľvek podobnosť s mojím textom rázne poprie. Namiesto toho mi prostredníctvom svojho vydavateľa dal vedieť, že to nevidí tak úzko ako ja. Že použil množstvo zdrojov, že taký je princíp jeho písania, že zapisuje, čo mu zíde na um, a že k tomu jednoducho patria aj iné texty. Vraj mu je ľúto, ak to nechápem, ale že ma ani v najmenšom nechcel poškodiť.
Čarovné slovko
Bola to pre mňa poučná skúsenosť. Práve som vtedy čítal knihu jedného profesora práva na Stanforde, ktorý sa stal priekopníka voľného využívania diel. Lawrence Lessig vo Free Culture – The Nature and Future of Creativity zastáva tézu, že duchovné vlastníctvo nie je majetok, ale súčasť spoločne tvorených hodnôt. Páčilo sa mi to. Ale keď som si potom sám začal pripadať okradnutý, už sa mi to až tak nepáčilo. V korešpondencii s kolegovým vydavateľom padol pojem intertextualita. Použila ho aj Helene Hegemann, keď jej prišli na to, že v knihe Axolotl Roadkill čmajzla celé pasáže z románu Strobo berlínskeho blogera Airena.
Intertextualita sa stala akýmsi čarovným slovkom, ktoré za posledné roky, zrejme na prianie mnohých, prešlo signifikantným významovým posunom. Julia Kristeva pojmom „intertextualité“ nechcela dať zelenú zrušeniu autorského práva, chcela prispieť k lepšiemu chápaniu literatúry.
Texty sa nemôžu tváriť, akoby pred nimi neexistovali iné texty. Každý text, píše Julie Kristeva vo svojej stati o Bachtinovi, je vystavaný ako mozaika z citátov, každý text je absorpciou a transformáciou iných textov. Zistenie, že dejiny literatúry a jazykové súvislosti, ktoré autora obklopujú, sa podpisujú na jeho texte, však nie je výzvou, aby sme cielene používali texty kolegov ako stavebný materiál na vlastné katedrály. Julia Kristeva nehovorí o „copy and paste“, ale o absorbovaní a transformácii cudzích textov do vlastných.
Výmenné burzy
Vplyv iných diel nie je len prípustný a vítaný – vôbec sa mu nedá brániť. Je to zisk pre našu účasť na spoločnej kultúre. Vnášať jazyky iných diel do nového literárneho remixu je genuínne literárna činnosť.
Britský novinár Christopher Booker pred piatimi rokmi vydal knihu The Seven Basic Plots: Why We Tell Stories, v ktorej tvrdí, že celá epická literatúra sa dá zredukovať na sedem základných typov zápletky. V diskusii, ktorá sa potom rozvinula, pripustil, že je ochotný uznať ešte ôsmy základný vzorec rozprávania. To, že texty navzájom komunikujú a že vývoj jazyka je kolektívnou záležitosťou, asi nikto nemôže vážnejšie spochybniť. Ak však si však autor vezme doslovné citácie celých pasáží, mal by spomenúť, že cudzí text nepochádza z jeho vlastného pera a že by ho preto nemal kradnúť a vydávať za svoj. Môžete otvorene vystavovať na obdiv svoje dielo ako montáž. Má to veľkú tradíciu. Od umeleckého diela nikto nečaká vedecké citovania podľa pruských regulí. Ani hudobný remix nemôže mať úvodzovky.
MP3 blogeri pred pár rokmi rozvírili debatu o autorských právach tým, že vyhlásili hudbu za spoločné vlastníctvo a bez škrupúľ uvoľnili svoje stránky na sťahovanie. Začali tak vznikať internetové výmenné burzy, ktoré v celej jednej generácii užívateľov vymazali akýkoľvek zmysel pre duchovné vlastníctvo. Keď môže kradnúť poslucháč, prečo by nemohol skladateľ?
Dalo sa čakať, že hnutie Free Culture sa nezastaví pred literatúrou. Situácia sa ešte vyhrotí, keď sa knihy presunú na iPady. Len čo sa knihy začnú posielať ako súbory – ako si ich dosiaľ medzi sebou posielali len autori a vydavateľstvá – digitálnym kompilátorom sa porcie budú servírovať rovno do úst.
Náročné časy
Keď produkt Copy-and-paste opustí viac menej bez zákonov fungujúci internet, a ocitne sa v koncertnej sále či na knižných regáloch, nejeden digitálny umelec nebude vychádzať z údivu, že tu vonku ešte stále platia staré autorské zákony, ktoré presne rozlišujú medzi citátom a krádežou duchovného vlastníctva – čo zasa nie je vždy také ľahké.
Autorské právo upravovalo ochranu duchovného vlastníctva v gutenbergovskej ére. V digitálnom svete sa takýto zákon dá uplatniť len tam, kde je porušovaný vo veľkopriemyselnom rozsahu, ako sa to robilo na výmenných burzách. Pre umelcov, ktorí len tvoria nápady a nevystupujú zároveň v úlohe zabávačov, sú to náročné časy. Rapídne sa im scvrkávajú zdroje hlavných príjmov.
Ľudia, čo trávia svoj čas tým, že dávajú na papier či do notebooku svoje nápady, budú musieť vstúpiť do vzťahu s remeslom užitého umenia. Hudobníci sa budú predávať ako podomoví a dvorní speváci, básnici budú doživotne putovať po turné s herečkami. Nebudú sa môcť len tak prizerať, ako to, čo vymysleli a napísali, podnikavci nezdanene využijú.
Podnikavý je ten, kto sa vie predať. Predať sa dokáže ten, kto pochopí, že moc, ktorá predtým patrila vydavateľom, teraz spadla do rúk sprostredkovateľom.
Odpísal som svojmu free-culture kolegovi, či by nebol taký láskavý a pri reedícii svojho románu pod poznámkou HT nevymenoval všetkých autorov, ktorými si poslúžil. HT znamená „hat tip“. Našiel som tú formuláciu u amerických blogerov, ktorí si na rozlúčku priložia prst ku klobúku, ako poďakovanie tým, ktorých vykradli.
Úžasný argument
Tvorivé procesy nie sú solipsistické akty. Potrebujú iných – iných nielen ako čitateľov, poslucháčov a divákov, ale aj ako spolutvorcov. Keď píšem text, robím to v médiu, ktoré mi pripravili a sformovali iní. Jazyk je presným opakom nepopísaného listu. Prečo by duchovný priestor nemal patriť všetkým, ako vesmír?
Ešte je v hre aj potreba sebapotvrdzovania, možno aj hrdosť, ktorá mi vraví: nemôžeš si nechať sťahovať svoje texty, ako keby si pre ne nič neurobil. Ako keby si bol pri písaní len účastníkom v spoločnom prúde bez výhradného práva na vlastné myšlienky. Ak nejestvuje výhradné právo na myšlienky, tak potom na čo?
Autorské právo chráni moju subjektivitu. Iste, aj moju ilúziu subjektivity. Ale tú by som si rád zachoval – pretože je to skvelý argument v prospech toho, aby mi za knihu platili.
Text vyšiel v denníku Der Standard.