Foto: Wojciech Pacewicz
Moja prvá žena, Poľka Vieslava, mi telefonovala polhodinu po katastrofe. Odľahlo jej, jej brat Damjan – kameraman poľskej televízie – je nažive, pretože Kaczynski nevzal do lietadla novinárov.
Potešil som sa kvôli Damjanovi. Pokiaľ ide o novinárov, už som to ďalej nezisťoval. A Damjan tak či tak nemohol zahynúť, pretože zostal v Katyńi po Tuskovi… Ale Katyń si vyžiadala od Poliakov nové obete. Z hľadiska fatalistického vedomia, ktoré býva ruskej duši vlastné, a súvisí skôr s pohanským slovanstvom než s pravoslávím, má tento smäd po krvi svoj príšerný mystický zmysel. Spojený s Poľskom rodinným zväzkom, ale aj bez ohľadu na to, ako spisovateľ uznávaný v tejto krajine, ktorú mám rád – vždy, keď prídem do Poľska, vidím na oblohe nad sebou ten istý výjav.
Zdá sa mi, akoby nad východnou polovicou poľského neba boli krvou napísané veľké písmená, ktoré spolu tvoria slovo KATYŃ, a že tie písmená sú premočené krvou a tá krv kvapká na zem. Zdá sa mi, že to slovo už dávno zmizlo zo sféry politiky, z boja civilizácií sa prevrhlo do inej dimenzie, zdivelo, ako môže zdivieť ovocný strom, premenilo sa, akoby bunky zasiahnuté zhubným nádorom vytvorili kričiaci, pre psychológiu národa neznesiteľný a s normálnym národným životom nezlučiteľný symbol bolesti, podvodu, utrpenia.
Na prekonanie tejto neutíchajúcej bolesti ju bolo treba neprestajne zväčšovať, v permanentnom zhrození, jednak zo „svojich“ – Poliakov, ktorí desaťročia klamali buď v mene zachovania, ako si mysleli, Poľska, hoci aj v zrezanej socialistickej podobe ruského satelitu, alebo klamali s nekonečným cynizmom v mene zachovania vlastnej moci a strachu, že ich vymenia.
Po druhé, a to je to hlavné, tu bol veľký a mocný sused, ten, ktorý mnoho Poliakov prinútil klamať, pretože on sám klamal, klamal do celého sveta a odvolával sa na výsledky falošnej lekárskej komisie, ku ktorej sa pridal aj Alexej Tolstoj. A potom sa Rusko naraz vychytilo a prišlo s polovičatým priznaním, ako keď sa prizná školák, čo blicoval, priznalo sa, čo spáchalo, ale bez toho, aby chcelo zdieľať s Poliakmi veľkosť nešťastia. Zo strany Rusov to bolo akosi pochopiteľné, pretože Katyń bola drobný zločin na pozadí vyhubenia samotného Ruska a Rusi si nevšímali tú „drobnosť“, ani nevedeli, o čo tam šlo, a tí, čo vedeli, sa prikláňali k idiotskému názoru, že to boli Nemci, či k ešte zhubnejšiemu: Poliaci sa v priebehu historických vzťahov s Ruskom voči nám previnili až až, takže zavraždenie dôstojníkov je v pomere k tomu rozumným trestom za to, ako sa dívajú na Rusko – ako na nedobytnú ríšu. Rusi boli pohoršení: máme kultúru, veľkú, svetovú, Dostojevského, Tolstého! Nepomáhalo to: kultúra je kultúra, a Rusko je hovno.
Poľsko pohŕdalo krajinou, ktorá ho znásilnila, a Rusko hovorilo: Čo? Ja – znásilnilo? Dalo som ti do daru východné Prusko, a sebe nechalo úbohý fliačik Kaliningradu. A celé Sliezsko s nemeckým mestom Breslau! A Poľsko na to: A Ľvov?– Čo Ľvov! – А zrada Varšavského povstania? – A Rusko: hm, odovzdať moc do rúk tým, čo nami pohŕdajú? – Tak šli jedno za druhým nezmieriteľné námietky v malom kruhu súčasných dejín, a po ňom tu bol veľký kruh, s Poliakmi v Kremli v sedemnástom storočí a ďalej – s delením Poľska.
Tak ako sme sa v Rusku v posledných storočiach až po básnika Josifa Brodského báli „aziatčiny“, ktorú sme si stotožňovali so stelesnením mladosti, chaosu, krutosti, pohŕdavého vzťahu k ľudskému životu, tak aj Poľsko bojovalo s aziatstvom, ale počítalo doňho aj samotné Rusko. Rusko v aziatstve nenachádzalo žiadny zmysel a nemalo voči nemu žiadne mravné povinnosti. Osvietené Rusko sa snažilo tohto aziatstva striasť, tak ako Čechov – po kvapkách zo seba striasať otroka.
Vo vzťahu k Rusku Poľsko postupovalo podobne, a kolísalo medzi dvomi možnosťami: buď sa pokúsiť Rusko civilizovať nasilu – vrátane napadnutia, alebo ho prekliať, urobiť nad ním kríž. Povedať, že samo Poľsko v sebe aziatstvo nemalo a nemá, by znamenalo klamať samého seba. Opovržlivý vzťah k Poliakom v Amerike ako k temným sedliakom či strach starej Európy z poľského inštalatéra, poľské uctievanie Západu, zvlášť za socializmu, sú odrazy svedectiev o poľskom aziatstve. No ak aj Európa Poľsko neuznala za dostatočne európske, využívala ho proti Rusku ako hroziacemu impériu a utvrdzovala Poliakov v myšlienkach o svojej európskosti. V každom prípade boli Poliaci vždy presvedčení, že medzi ich civilizáciou a Ruskom je priepasť, aj keď na niektorých miestach úzka.
A to spôsobilo historický škandál, keď ruská aziatčina v podobe Stalinovej ríše triumfovala: rozdrvila Poľsko. Poliaci už očividne pozabudli na svoju nelásku k Nemcom, aj keď sa Nemci v Poľsku správali odporne a zaobchádzali s Poliakmi akom s ne-ľuďmi. Poľská emigrácia do Nemecka ukázala, že Poliakom je nemecká civilizácia príjemná a že sú ochotní rozpustiť sa v nej. Rusko však zostalo nepriateľskou krajinou, ktorá Poľsko neporazila tým, že by bola lepšie a ani tým, že bola silnejšia, ale tým, že kvôli víťazstvu dokázala obetovať neobmedzené množstvo svojich ľudí. Ako striga, čo si nepočíta deti, môže si ich hocikoľko priľahnúť. Aký div, keď s lenivou ľahostajnosťou pribuchne potenciálnych protivníkov – tak ako sa zaženiete uterákom, keď vám do izby vletí čmeliak, ešte než sa vôbec pokúsi niekoho uštipnúť? Vletel, a teda môže uštipnúť. To je zmysel Katyńe.
A preto sa kameňom úrazu stala vzájomná neúmernosť rozmerov tej udalosti. Každý Poliak vedel o Katyńi – a Rusi mali o Katyńi len veľmi približnú predstavu. Pre jedných to bola udalosť apokalyptických rozmerov, pre iných v najlepšom prípade radová vojnová tragédia.
Preto sa Poliakom ruského pokánia málilo a preto bolo ruskej vrchnosti poľských nárokov zasa priveľa.
Katyń je samozrejme viac ako Katyń. Poliaci rozhodne toto nešťastie neprežívajú len ako nešťastie a využívajú ho na svoje ciele na vytvorenie obrazu nepriateľa a v konečnom dôsledku na sebapotvrdenie až po pocit vlastnej chorobnej výnimočnosti. No človek musí užasnúť – z Ruska – nad Poľskom ako spoločným poľským domovom. Vrú škandály, vedú sa spory, ale ten domov je spoločný. Ešte jeden príklad z rodiny. Vieslava, ktorá býva v Moskve, dostala za úlohu ako tlmočníčka vypomáhať pri identifikácii tiel obetí. Ťarcha tej úlohy ju ochromila. Chcel som jej dodať síl, povedal som, jednoducho: „Drž sa. Tým pomôžeš svojej krajine.“
Videl som, ako sa vzchopila, ako sa jej narovnali plecia. Niečo také môžete za podobných okolností povedať aj dnešnému Rusovi, ale sotva nastane takáto reakcia.
Poľsko pre Vieslavu nie je abstraktný symbol, ale súčasť jej osobnej existencie, Poľsko sa nachádza v nej. To ani nie je vlastenectvo, ale forma života. Ruské vlastenectvo tak či onak súvisí s mocou. Môže byť spolu s mocou, môže byť proti moci, ale takmer vždy je spojené so štátom. Ostatne, to pravidlo, tak ako aj samotná ruština, má veľa výnimiek, a nie je jasné, čo má v Rusku väčší význam, či pravidlo alebo výnimka. Ak si vezmeme tézu Poliakov, že Rusko je aziatské a že je to ríša, tak pri pohľade na Rusko znútra vidieť, že tá téza neplatí.
Rusko je čudná ríša. Možno priam antiríša. Rusi vo svojej drvivej väčšine nie sú pánmi ríše, nie sú jej poddanými, ba ani sluhami. Rusi sú celoimperiálny prvok, ktorý sa snaží prežiť v podmienkach, blížiacich sa impériu, ktoré sa však z jeho hľadiska javia jednoducho ako neznesiteľné. Rus celý život prežíva. Nemá síl, aby sa zúčastňoval imperiálnych hier. A Katyń je súčasťou imperiálnej hry.
Odtiaľ plynie ľahostajnosť Rusa ku Katyńi, ktorá mu ani nepomáha, ani nebráni prežiť, neexistuje preňho ako hrozba, ani ako opora, čiže akoby vôbec nebola.
Lenže naraz sa zjaví na ruskom obzore. Na sedemdesiate výročie Katyńe dochádza k významnému javu – ruská moc a poľský národ sa spoločne poklonia obetiam zločinu, to bol rozhodne krok vpred. Aj keď ruský premiér to urobil tak, aby pritom neutralizoval poľskú pozíciu – v predvečer výročia Víťazstva. Aj keď svojvoľne spojil Kremeľ s osobnou pomstou Stalina za ruských zajatcov z roku 1920. Evidentne musel nájsť aspoň niečo, čo by ho oprávnilo pokľaknúť – a aj našiel, a ja som rád, že to našiel. S pravdou to nemá nič spoločné, ale na ruskej pôde z jeho úst zazneli slová o totalitarizme, čo znetvoril ruský život. Sotva môžeme od neho žiadať viac. Navyše, ani Poliaci v dvadsiatom roku neboli pre sovietskych vojnových zajatcov žiadni anjeli: tých bohvie z akého dôvodu zhltla zem. A čo bude s Katyńou ďalej? Žiadať zoznam katov? Prečo nie? No aj tak ho ešte nevydajú – tu stále vládne bezpečnosť, Putinovmu Rusku sa nechce uveriť, že zahraničná politika ZSSR bola pre krajinu prijateľná, a vnútorná nie. Katyń podľa všetkého prepísali podľa rezortu vnútornej politiky, ale KGB sa nevzdáva svojej moci a nevynáša Lenina z mauzólea. Obviňovať politikov, že sú pokrytci, nemá zmysel. Ďalej. Obete politických represálií? – K tomu pomaly spejeme. Priznanie genocídy – sotva. Ruská moc naozaj vyšla Poľsku v ústrety. Koľko mohla.
A vtom prišla hrozná tragédia. Sotva však šlo len o hmlu. Ja, napríklad, už dávno nerád lietam predpotopnými ТU-154, akosi sa bojím do nich vliezť. Prečo mal poľský prezident hučiace a vibrujúce TU-čko? Z ktorého, keď človek vylezie, ho rozbolí hlava? Lenže Poliaci z neho nevyliezli. Zrútili sa podľa všetkého preto, že sa im nechcelo letieť na náhradné letisko – pretože priletieť do Moskvy či do Minska – v tom bolo čosi politicky nesprávne, ba ponižujúce. Dobrý deň, prileteli sme! No, a my sme vás nečakali! Naše ministerstvo zahraničia sa už dlho vašej návšteve čudovalo! Načo ste nám v Moskve, výkvet poľskej generality a prezident, keď ste boli proti nám v rusko-gruzínskej vojne? Zľakli ste sa hmly? Letíte do Katyńe, jasné, tam je história. Odleťte späť do histórie!
Báli sa pristáť v Moskve, aby nevyvolali výsmech. Ako keby pristáť v Moskve znamenalo položiť hlavu na klát. A načo pristávať v Minsku? Ešte je priskoro na to, aby poľský prezident lietal do Minska!
Bolo to v rovine nevedomého, ale predralo sa to do vedomia. Vari my, Poliaci, výkvet národa, nezvládneme smolenskú hmlu? Tým viac, ak tam na nás čaká zástup krajanov? To bolo to, čo Rusi považujú za poľský honor. A za honor sa platí.
A prečo letelo toľko toho výkvetu? Nuž preto, že leteli do Katyńe ako víťazi. Rusi – len tak medzi nami – ustúpili. Ustúpili z nepochopiteľných dôvodov, ale ustúpili. A my letíme osláviť naše víťazstvo. Pripomenúť si ho spolu s poľskou televíziou. Utvrdiť víťazstvo!
А za víťazstvo sa platí.
Lenže komu sa platí?
A len jedna cestujúca neodletela – nie preto, že jej to víťazstvo pripadalo pochybné. A napriek tomu sa nakoniec ukázalo, že mala pravdu.
No nemyslím si, že Rusko dnes predstavuje politický monolit. Skôr si myslím, že spoločné pokľaknutie bolo kompromisom vo vnútri rôznych koridorov ruskej moci. Jedni by sa uškrnuli, keby v Moskve uvideli prezidenta Poľska, vyľakaného smolenskou hmlou, iní by asi zareagovali ľudsky. V každom prípade, keď sa tragédia stala, zvíťazil ľudský postoj. Veď každého vydesí, keď sú ľudské telá roztrhané na kusy. Všetci lietavame lietadlami. Všetci sa bojíme.
A hrozné je aj povedať, že tá tragédia nakoniec Rusom pomôže pochopiť podstatu Katyńe. Od smrti poľského prezidenta k vystrieľaniu poľských dôstojníkov pracovníkmi NKVD – to je spiatočná cesta do histórie, ktorá bude prístupná mnohým.
S požehnaním prezidenta Medvedeva vysielali na hlavnom kanále ruskej televízie Wajdov film o Katyńi, ktorý sa dovtedy nedostal do ruskej distribúcie. V rádiu púšťajú poľské piesne. Tragédia je témou číslo jedna na ruskom internete, v tomto našom základnom smetisku reálnej občianskej spoločnosti. Jedni trúchlia, iní nadávajú a tvrdia, že nebohý prezident bol nenapraviteľný rusofób, no rating Poľska nepochybne za posledné dni narástol. Poľsko v ruskom priestore znovu vidieť. Krvavé slov KATYŃ, ktoré sa naplnilo novou krvou, je zrejme vstave nadobudnúť aj v budúcnosti význam spoločného nešťastia. Dá sa povedať, že tak ako za niekdajších sovietskych čias, Poľsko je tu znovu v móde.