Gréci majú pravdu: tvrdenie Bruselu, že nejde o ideológiu, je ideológia čistého zrna, ktorá je príznačná pre celý súčasný politický proces.
Varoufakis na rokovaní. Tváriť sa, že grécka otázka je administratívna, nie ideologická, sa rovná šikane. Foto: Milos Bicanski / Getty Images
Neočakávane jasné „nie“ v gréckom referende bolo historickým hlasom v zúfalej situácii. Pri práci často rozprávam starý známy vtip z posledných rokov Sovietskeho zväzu o Rabinovičovi, ktorý chce emigrovať. Na otázku úradníka z pasového oddelenia, prečo chce odísť, Rabinovič odpovie: „Z dvoch dôvodov. Po prvé, bojím sa, že komunizmus v Sovietskom zväze padne a nová moc zo všetkých zločinov komunistov obviní nás Židov a zas vypuknú protižidovské arian…“
„Ale prosím vás,“ preruší ho úradník, „to je absolútny nezmysel. V Sovietskom zväze sa nič nezmení, moc komunistov je večná!“
„No vidíte,“ pokojne odpovie Rabinovič, „a to je ten druhý dôvod.“
Dopočul som sa, že v Aténach teraz koluje ariant tohto vtipu. Mladý Grék sa vyberie na austrálsky konzulát v Aténach a požiada si o pracovné vízum.
„Prečo chcete odísť z Grécka?“pýta sa ho úradník.
„Z dvoch dôvodov. Po prvé, bojím sa, že Grécko vystúpi z Európskej únie a že v krajine znovu zavládne chudoba a chaos…“
„Ale prosím vás,“ preruší ho úradník, „to je predsa absolútny nezmysel: Grécko navždy ostane v EU a podriadi sa finančnej disciplíne!“
„No vidíte,“ pokojne odpovie Grék, „a to je môj druhý dôvod!“
Žeby obe možnosti boli horšie, aby som parafrázoval Stalina?
Dialóg Grékov s partnermi z EU často pôsobí ako dialóg medzi mladým študentom a arogantným profesorom.
Je načase skončiť s diskusiou od veci o tom, kde grécka vláda spravila chybu alebo kde nesprávne zhodnotila situáciu. Ide o príliš veľa.
To, že v súčasných rokovaniach medzi Gréckom a predstaviteľmi EU zakaždým v poslednej chvíli unikne riešenie, je samo o sebe príznačné, pretože v skutočnosti nejde o finančné otázky – na tejto úrovni je to minimálny rozdiel. Európska únia obviňuje Grékov z toho, že prichádzajú s vágnymi sľubmi bez konkrétnych detailov, zatiaľ čo Gréci obviňujú EU, že chce mať kontrolu nad všetkým do poslednej bodky a že Grécku vnucuje oveľa krutejšie podmienky ako tie, ktoré vyžadovali od predchádzajúcej vlády. Za týmito výčitkami sa však skrýva ďalší, oveľa hlbší konflikt. Grécky premiér Alexis Tsipras nedávno poznamenal, že keby sa bol mohol stretnúť s Angelou Merkelovou osamote pri večeri, riešenie by sa našlo v priebehu dvoch hodín. Chcel tým povedať, že on a ona ako dvaja politici by situáciu riešili ako politický spor, na rozdiel od technokratických úradníkov, ako je šéf euroskupiny Jeroen Dijsselbloem. Ak v tomto príbehu hľadáte typického zloducha, je ním práve Jeroen Djisselbloem, ktorý sa riadi heslom: „Keby som sa začal zaoberať ideologickou stránkou veci, nič nevyriešim.“
A v tom je práve pes zakopaný: Alexis Tsipras a Yanis Varoufakis, bývalý minister financií, ktorý odstúpil 6. júla, hovoria, ako keby boli účastníkmi otvoreného politického procesu, kde v konečnom dôsledku padajú „ideologické“ rozhodnutia (založené na normatívnych preferenciách), zatiaľ čo technikrati EÚ hovoria tak, akoby išlo len a len o drobné detaily smerníc. Keď Gréci tento prístup odmietajú a nastoľujú zásadnejšie politické otázky, obviňujú ich z toho, že klamú, že sa vyhýbajú konkrétnym riešeniam atď. Je však jasné, že v tomto prípade je pravda na strane Grékov: popieranie „ideologickej stránky“, ktoré hlása Djisselbloem, je ideológiou čistého zrna. Maskuje alebo nepravdivo vydáva za čisto odborné smernice opatrenia, ktoré v skutočnosti vyplývajú z v politicko-ideologických rozhodnutí.
V dôsledku tejto asymetrie „dialóg“ medzi Tsiprasom či Varoufakisom a ich partnermi z EU často pôsobí ako dialóg medzi mladým študentom, ktorý chce viesť serióznu debatu o zásadných otázkach s arogantným profesorom, ktorý ho ponižuje tým, že vo svojich odpovediach študentove otázky ignoruje a karhá za technické nedostatky. („Nesprávne si to formuloval! Neberieš do úvahy tú a tú smernicu!“) Alebo dokonca aj ako dialóg medzi obeťou znásilnenia, ktorá v zúfalstve ide ohlásiť, čo sa jej stalo, a policajtom, ktorý ju neustále prerušuje a žiada od nej nepodstatné admistratívne informácie. Tento prechod od skutočnej politiky k neutrálnej správe odborníkov je charakteristický pre celý náš politický proces: strategické rozhodnutia, postavené na moci, sa čoraz viac vydávajú za administratívne smernice, založené na neutrálnych odborných poznatkoch, čoraz častejšie sú výsledkom tajných rokovaní a do praxe sa zavádzajú bez demokratickej konzultácie. Boj, ktorý sa tu odohráva, je boj o európsku ekonomickú a politickú vedúcu kultúru (Leitkultur). Najmocnejší predstavitelia EU predstavujú technokratický status quo, ktorý Európu po celé desaťročia udržiava v stave nehybnosti.
Vo svojich Poznámkach k definícii kultúry veľký konzervatívec T. S. Eliot poznamenal, že sú chvíle, keď človeku ostáva len voľba medzi kacírstvom a absenciou viery, t.j., keď jediný spôsob, ako udržať náboženstvo nažive, je, že ho musíte sektárskym spôsobom odťať od hlavnej mŕtvoly. Práve s tým máme dnes do činenia v prípade Európy: len nové „kacírstvo“ (ktoré v tejto chvíli predstavuje Syriza) môže zachrániť to, čo v európskom dedičstve stojí za záchranu: demokraciu, vieru v ľud, rovnostársku solidaritu. Európa, ktorá vyhrá, ak sa jej podarí dobehnúť Syrizu, je „Európa s ázijskými hodnotami“ (ktoré, prirodzene, nemajú nič spoločné s Áziou, ale všetko spoločné s jasne vyhraneným trendom súčasného kapitalizmu k odstaveniu demokracie).
To, čo sa v posledných týždňoch deje v Grécku, sa týka nás všetkých; ide o budúcnosť Európy.
My Západoeurópania sa radi pozeráme na Grécko, ako keby sme boli nezúčastnení pozorovatelia, ktorí súcitne a so zľutovaním sledujú utrpenie zbedačeného národa. Tento pohodlný postoj je však založený na osudnej ilúzii, pretože to, čo sa v posledných týždňoch deje v Grécku, sa týka nás všetkých; ide o budúcnosť Európy. Preto, keď čítame niečo o Grécku, musíme mať mysli na staré úslovie de te fabula narrator (meno je síce iné, ale príbeh je o tebe).
Z reakcie európskeho establišmentu na grécke referendum sa postupne dá vyčítať ideál, ktorý najlepšie vystihol titulok nedávneho stĺpčeka Gideona Rachmana v denníku The Financial Times: „Najslabším článkom eurozóny sú voliči.“
V tomto ideálnom svete sa Európa zbaví svojho „najslabšieho článku“ a odborníci nadobudnú priamu moc zavádzať potrebné ekonomické opatrenia. Ak sa voľby vôbec budú konať, budú slúžiť len na potvrdenie konsenzu odborníkov. Problém je v tom, že takáto politika odborníkov je založená na fikcii „predlžovania a pretvarovania sa“ (predlžovania obdobia splatnosti, a pretvarovania sa, že všetky dlhy budú časom splatené).
Prečo táto fikcia tak urputne prežíva? Nejde len o to, že pomáha Nemcom zmieriť sa s predlžovaním splatnosti; a nejde ani len o to, že ak sa odpíše grécky dlh, Portugalci, Íri a Španieli prídu s podobnými požiadavkami. Ide o to, že tí, čo sú pri moci, v skutočnosti nechcú, aby bol celý dlh splatený. Poskytovatelia a správcovia úverov obviňujú zadlžené krajiny z toho, že sa necítia dostatočne vinné – obviňujú ich z toho, že sa cítia byť nevinné. Tlak, ktorý vyvíjajú, presne vystihuje psychoanalytický termín „superego“: paradox superega je podľa Freuda v tom, že čím viac ho poslúchame, tým viac sa cítime vinní. Predstavte si krutého učiteľa, ktorý dáva žiakom nesplniteľné úlohy a potom sa sadisticky uškŕňa pri pohľade na ich úzkosť a paniku. Skutočný účel požičiavania peňazí dlžníkovi nie je dostať dlh po čase naspäť aj s úrokmi, ale neobmedzené trvanie dlhu, ktoré dlžníka udržiava v permanentnej závislosti a podriadenosti. Teda väčšinu dlžníkov, lebo sú rôzne kategórie dlžníkov. Nielen Grécko, ani Spojené štáty nie sú schopné splatiť svoje dlhy – a to ani teoreticky. Napokon, to je už dnes verejne známe. Sú teda dlžníci, ktorí svojich veriteľov môžu vydierať, pretože štát si nemôže dovoliť nechať ich skrachovať (veľké banky), dlžníci, ktorí majú kontrolu nad podmienkami splácania dlhov (americká vláda) a nakoniec dlžníci, s ktorými možno zametať a ponižovať ich (Grécko).
Poskytovatelia a správcovia dlhov v podstate vyčítajú vláde Syrizy, že sa necíti dostatočne vinná – a že sa cíti byť nevinná. Establišmentu EU na vláde Syrizy najviac vadí práve to, že priznáva, že má dlh, ale bez pocitu viny. Syriza sa vymanila spod útlaku superega. Yanis Varoufakis tento postoj počas vyjednávania s Brusselom stelesňoval: otvorene priznával váhu zadĺženosti a súčasne racionálne tvrdil, že politika EU zjavne zlyhala a že sa musí nájsť iné riešenie.
Paradoxné je, že Varoufakis a Tsiparas neustále opakujú, že vláda Syrizy je pre poskytovateľov dlhov jedinou šancou získať späť aspoň časť svojich peňazí. Sám Varoukakis sa pozastavuje nad záhadou, prečo banky neprestávali pumpovať do Grécka peniaze a ďalej spolupracovali s klientelistickým štátom, hoci veľmi dobre vedeli, ako sa veci majú – Grécko by sa bez tichého súhlasu západného establišmentu nikdy tak šialene nezadĺžilo. Vláde Syrizy je jasné, že hlavné nebezpečenstvo neprichádza z Bruselu – spočíva v samotnom Grécku, v skorumpovanom klientelistickom štáte par excellence. Byrokrati EU sa previnili tým, že kritizovali Grécko za korupciu a neefektívnosť, no súčasne podporovali práve tú politickú silu (stranu Nová demokracia), ktorá túto korupciu a neefektívnosť stelesňovala.
Vláda Syrizy sa usiluje nájsť východisko z tejto patovej situácie – viď Varoufakisovo programové vyhlásenie, ktoré zverejnil The Guardian a v ktorom sformuloval základný strategický cieľ vlády Syrizy: „Odchod Grécka, Portugalska či Talianska z eurozóny by čoskoro mal za následok roztrieštenie európskeho kapitalizmu a vytvoril by oblasť s obrovským nadbytkom na východ od Rýna a na sever od Álp, zatiaľ čo zbytok Európy by trpel ťažkou stagnáciou spojenou s infláciou. Komu by to najviac nahralo do karát? Progresívnej ľavici, ktorá ako Fénix vyletí z popola európskych verejných inštitúcií? Alebo nacistom Zlatého úsvitu, najrozličnejším neofašistom, xenofóbom a primitívom? Nemám najmenšie pochybnosti o tom, kto rozpadom eurozóny najviac získa. A osobne odmietam fúkať nový vietor do plachiet tejto postmodernej verzie tridsiatych rokov minulého storočia. Ak to znamená, že je na nás, poriadne nevypočitateľných marxistoch, aby sme zachránili európsky kapitalizmus pred sebou samým, som pripravený to urobiť. Nie z lásky k európskemu kapitalizmu, eurozóne, Bruselu či Európskej centrálnej banke, ale jednoducho preto, že chcem na najnižšiu možnú mieru obmedziť množstvo zbytočných ľudských obetí tejto krízy.“
Finančná politika vlády Syrizy sa pevne držala týchto pravidiel: žiaden deficit, prísna disciplína, viac peňazí z daní. Niektoré nemecké médiá nedávno vyhlásili Yanisa Varoufakisa za psychotika, ktorý žije na vlastnej planéte – no je skutočne taký radikálny?
Čo ľuďom na Varoukakisovi prekáža, nie sú jeho radikálne postoje, ale jeho racionálna pragmatická skromnosť – keď sa bližšie prizrieme návrhom, s ktorými prišla Syriza, nemôžeme si nevšimnúť, že kedysi patrili k štandardnému vybaveniu umiernenej sociálnej demokracie (švédska vláda mala v šesťdesiatych rokoch oveľa radikálnejší program). Je smutným znamením našej doby, že tí, čo dnes presadzujú takéto opatrenia,d patria k „radikálnej“ ľavici – je to znamenie temnej doby, no súčasne aj šanca pre ľavicu obsadiť priestor, ktorý kedysi dávno, pred desaťročiami, okupovala ľavica umierneného stredu.
Ale možnože donekonečna opakovaná téza o tom, aké skromné požiadavky Syriza predkladá a že je to vlastne stará dobrá demokracia, je vlastne mimo – ako keby sme tým ustavičným opakovaním mohli eurokratov prinútiť, aby konečne pochopili, že nie sme nebezpeční a pomohli nám. Syriza je v skutočnosti nebezpečná a skutočne ohrozuje súčasnú orientáciu EU. A to preto, lebo dnešný globálny kapitalizmus si nemôže dovoliť návrat k starému sociálnemu štátu.
Neustále uisťovanie o skromnosti požiadaviek Syrizy je vlastne trochu pokrytecké: v podstate chcú čosi nemožné v mantineloch súčasného globálneho systému. Nastal čas pre vážne strategické rozhodnutie: čo ak prišla chvíľa zložiť masku skromnosti a otvorene sa dožadovať radikálnejších zmien, bez ktorých sa nedá spraviť ani skromný krok dopredu?
Mnohí z tých, čo kritizovali grécke referendum, tvrdili, že išlo čisto o demagogickú pózu a sarkasticky poukazovali na to, že vlastne ani nebolo jasné, o čom sa v referende hlasuje. No ak v tomto referende o niečo išlo, nebolo to euro či drachma, ani či Grécko ostane v EU alebo nie: grécka vláda neustále zdôrazňovala, že chce ostať v EU a eurozóne. Aj v tomto prípade kritici automaticky premenili základnú politickú otázku referenda na administratívne rozhodnutie, týkajúce sa konkrétnych ekonomických opatrení.
Grécke „nie“ preto znamenalo oveľa viac než voľbu medzi dvomi rozličnými spôsobmi riešenia ekonomickej krízy.
Druhého júla v rozhovore pre spravodajský servis Bloomberg Varoufakis jasne vysvetlil, o čo v referende išlo. Voliči sa mali rozhodnúť medzi pokračovaním politiky EU posledných rokov, ktorá Grécko dohnala na pokraj krachu – pre fikciu „predlžovania a pretvarovania sa“ (predlžovania obdobia splatnosti, no pretvarovania sa, že dlhy jedného dňa budú splatené) – a nového štartu, ktorý by vychádzal z realistickejšieho hodnotenia situácie a nie z tejto fikcie a predstavoval by konkrétny plán skutočnej rekonštrukcie gréckej ekonomiky.
Bez takéhoto plánu sa kríza bude donekonečna opakovať. Dokonca aj Medzinárodný menový fond v ten istý deň priznal, že Grécko potrebuje, aby mu značnú časť dlhu odpustili, aby sa mohlo „nadýchnuť“ a rozbehnúť ekonomiku (navrhujú dvadsaťročné moratórium na splácanie dlhu).
Grécke „nie“ preto znamenalo oveľa viac než jednoduchú voľbu medzi dvomi rozličnými spôsobmi riešenia ekonomickej krízy. Grécky ľud hrdinsky odmietol opovrhnutiahodnú kampaň, ktorá zasievala strach a mobilizovala najnižší pud sebazáchovy. Prehliadli surovú manipuláciu svojich protivníkov, ktorí nepravdivo charakterizovali referendum ako voľbu medzi eurom a drachmou, medzi Gréckom v Európe a „grexitom“.
Grécke „nie“ znamenalo „nie“ eurokratom, ktorí dennodenne dokazujú, že nie sú schopní vytiahnuť Európu zo zotrvačnosti. Bolo to „nie“ ďalšiemu fungovaniu – akoby sa nič nedialo; zúfalý výkrik, ktorý nám dal najavo, že to už ďalej takto nejde. Bolo to rozhodnutie pre autentickú politickú víziu, proti zvláštnej zmesi chladnej technokracie a horúcich rasistických fráz o lenivých, rozhadzovačných Grékoch. Bolo to vzácne víťazstvo princípov proti sebeckému oportunizmu, ktorý je v konečnom dôsledku sebazničujúci. Víťazné „nie“ znamenalo „áno“ uvedomeniu si celého rozsahu krízy v Európe; „áno“ potrebe začať znova.
Teraz je na EU, aby konala. Prebudí sa zo svojej nadutej zotrvačnosti a pochopí signál nádeje, prichádzajúci z Grécka? Alebo sa v hneve odvráti od gréckeho ľudu a bude ďalej realizovať svoj dogmatický sen?
Foto: Yannis Behrakis / Reuters