Na počiatku všetkých ekonomických vzťahov, aspoň pokiaľ môžeme veriť klasikom, stoja zvôľa a ľahkovernosť. Všetko podstatné o tom vyhlásil Rousseau vo svojej slávnej úvodnej vete k druhému dielu svojej rozpravy o nerovnosti medzi ľuďmi roku 1755: „Prvý človek, ktorý si oplotil kus zeme a napadlo mu povedať: Toto je moje! a našiel ľudí, ktorí boli dosť naivní na to, aby mu uverili, je ten pravý zakladateľ občianskej spoločnosti (société civile).“
To, čo nazývame “hospodárskym životom”, sa teda začína schopnosťou vybudovať presvedčivý plot a autoritatívnym rečovým aktom podriadiť terén spod právomoc pána plotu: Ceci est à moi. Prvý, kto si vzal, je prvý podnikateľ – prvý občan a prvý zlodej. Nevyhnutne ho sprevádza notár. Aby sa mohlo spustiť čosi ako nadbytkové obhospodorovanie pôdy, musí tomu predchádzať predekonomický akt, ktorý nespočíva v ničom inom ako v surovom geste prisvojenia. To sa však musí skonsolidovať dodatočnou legalizáciou. Bez súhlasu “prostáčikov”, ktorí veria v platnosť prvého zabratia, je právo na vlastnenie dlhodobo neudržateľné.
To, čo sa začína ako obsadenie, bude spečatené zápisom v pozemkovej knihe – najprv zvôľa, potom jej požehnanie právnym uznaním. Tajomstvo občianskej spoločnosti je teda v dodatočnom posvätení násilnej iniciatívy. Podstatné je byť prvý pri pôvodnej lúpeži, z ktorej sa neskôr stane právny akt. Keď prídete neskoro, život vás potrestá. Chudobný zostane ten, kto stojí na zlej strane plota. Chudobným sa tento svet javí ako miesto, kde si berúca ruka iných už všetko privlastnila ešte než, než oni vstúpili na miesto diania.
Vyrabovanie budúcnosti súčasnosťou. Berúca ruka už zasahuje do života budúcim generáciám.
Účinku rousseauovského mýtu o vzniku občianskej spoločnosti okupáciou zeme sa neminuli čitatelia v politickej moderne. Na Marxa zapôsobila táto schéma prvotného oplotenia tak, že celé rané dejiny “kapitalizmu”, takzvanú “pôvodnú akumuláciu”, chcel spojiť so zločinnou zvôľou niekoľkých britských veľkovlastníkov pôdy, ktorí dostali nápad oplotiť veľké plochy zeme a nechať sa na nich pásť veľké stáda kapitálu prinášajúceho vlnu – k čomu, prirodzene, nemohlo dôjsť bez vyhnania dovtedajších majiteľov či užívateľov pôdy.
Ak Marx potom svoju teóriu kaptiálom hnaného spôsobu hospodárstva rozvinul do formy “kritiky politickej ekonómie”, urobil to na základe Rousseauom inšpirovaného podozrenia, že celá ekonomika spočíva na predekonomickom predpoklade zvôle – práve na oných vo svojej podstate násilných oplocovacích iniciatívach, z ktorých, mnohými medzikrokmi, vzišlo súčasné usporiadanie vlastníctva. Prvé iniciatívy beati possidentes sa rovnajú prvotnému zločinu – nie sú ničím menej ako opakovaním dedičného hriechu na poli vlastníckych vzťahov. Hriech nastal v okamihu, keď sa súkromné vlastníctvo vymedzilo zo spoločného. V každom neskoršom ekonomickom akte žije pokračuje.
Náprava bezprávia
Na takýchto názoroch je postavený habitus nerešpektovania platného práva – charakteristický pre marxizus, ale nielen preňho – predovšetkým najobčianskejšieho zo všetkých práv, práva na nedotknuteľnosť majetku. Rešpekt stráca ten, kto verí, že za “daným stavom” vidí výsledok počiatočného bezprávia. Keďže vlastníctvo je – podľa takýchto úvah – postavené na pôvodnej “krádeži” difúzneho spoločného majetku, súčasní vlastníci sa majú pripraviť na to, že jedného dňa sa do politickej agendy dostane náprava týchto pomerov. Tento deň nastane, keď naivní prestanú byť len simples. Potom si uvedomia „zločin”, ku ktorému došlo postavením prvých plotov. Plní žiarivého revolučného nadšenia sa zomknú a strhnú existujúce ploty.
Od tej chvíle musí politika núkať odškodnenie za nevýhody, ktoré väčšina z nich utrpela pri pôvodnom rozdeľovaní. Je čas dožadovať sa toho všeobecného, čo si pobrali prví súkromní uzurpátori. Na samom dne každého revolučného nerešpektovania nájdeme presvedčenie, že predchádzajúca existencia terajších “právoplatných” vlastníkov nič neznamená. Od nerešpektovania k vyvlastňovaniu je už len krok. Všetky avantgardy hlásajú, že svet treba celý znovu prerozdeliť.
Zlodeji pri moci
Na tomto pozadí ľahko pochopíme, prečo každá “kritická” ekonómia po Rousseauovi musela nadobudnúť fomu všeobecnej teórie krádeže. Tam, kde sú pri moci zlodeji – hoci už dávno vystupujú ako zákonití páni – sa realistická ekonomická veda dá rozvíjať len ako náuka o kleptokracii majetných. Z teoretickej perspektívy vám vysvetlí, prečo bohatí odjakživa aj vládnu: pretože kto mal prístup k prvotnému zaberaniu pôdy, bude aj pri neskoršom preberaní moci vždy v prvom rade.
Z politickej perspektívy nová veda o berúcej ruke vysvetľuje, prečo môže byť reálne existujúca oligarchia prekonaná jedine zhabaním toho, čo bolo prvotne zabraté. Tým vstupuje na scénu najsilnejšia politicko-ekonomická myšlienka devätnásteho storočia, ktorá sovietskym experimentom od roku 1917 do roku 1990 spoluurčovala aj storočie minulé. Je to artikulácia kvázi homeopatickej idey, že od prvotnej krádeže zo strany niekoľkých pomôže len mravne oprávnená protikrádež zo strany mnohých. Kritiku aristokratickej a buržoáznej kleptokracie, ktorá sa začala predtuchou hroziacimi tézami Rousseaua, prijalo radikálne krídlo Francúzskej revolúcie s urputným nadšením, ktoré sa rodí z nebezpečnej aliancie idealizmu a resentimentu.
Už raní socialisti hlásali: vlastníctvo je krádež. Anarchista Pierre-Joseph Proudhon vo svojom spise z roku 1840 žiadal zrušenie starých poriadkov a nastolenie združení výrobcov bez mocenskej hierarchie – spočiatku s búrlivým potleskom mladého Marxa. Ako je známe, Marx sa o pár rokov vrátil k svojim proudhonovským inšpiráciám chrbtom – keď považoval za potrebné ísť povahe problému vlastnenia a eo ipso fenoménu krádeže na koreň hlbšie.
Hospodárstvo ako kleptokracia
Marx by si síce aj neskôr – tým klasicky neúctivým tónom – vpísal na zástavu “Vyvlastnenie vyvlastňovačov”, ale v budúcnosti to už vôbec nebude znamenať len nápravu kedysi spáchaného bezprávia. Marxov postulát, nesený múdro konfúznou teóriou hodnôt, bol však zacielený predovšetkým na odstránenie denno denne sa obnovujúcich vzťahov drancovania v systéme kapitálu. Tieto vzťahy podľa tejto teórie zabezpečujú, aby sa “hodnota” všetkých priemyselných produktov rozdeľovala vždy nespravodlivo: púhe existenčné minimum robotníkom, bohatý nadbytok hodnoty vlastníkom kapitálu.
Z Marxovej teórie nadhodnoty vyplynula téza, ktorá so sebou niesla tie najrozsiahlejšie dôsledky, aké kedy kritika vlastníctva priniesla. V jej svetle sa buržoázia, hoci je už de facto vyrábajúcou triedou, javí ako od základu kleptokratický kolektív, ktorej modus vivendi je tým zavrhnutiahodnejší, že sa oficiálne odvoláva na všeobecnú rovnosť – v neposlednú mieru na slobodu uzatvárať zmluvy pri vstupe do zamestnaneckého vzťahu. Čo sa uzavrie v právnej forme voľných výmenných dohôd medzi podnikateľmi a robotníkmi, je v skutočnosti len ďalšia aplikácia toho, čo kedysi Proudhon nazval “vydieračským vlastníctvom”.
To vedie rovnou cestou až k onej krádeži nadhodnoty, ktorá je údajne vo všetkých ziskoch na strane kapitálu. Vo výplate miezd sa skrýva branie pod zámienkou dávania; znamená drancovanie v rúchu dobrovoľnej, spravodlivej výmeny. Jedine na základe tejto moralizujúcej štylizácie základných ekonomických vzťahov sa “kapitalizmus” mohol stať politickým bojovým pokrikom a systémovou nadávkou.
Hnaní úvermi
Ako také je toto slovo dnes znovu v obehu. Myslí sa ním pokračovanie feudálneho vykorisťovania otrokov a nevoľníkov prostriedkami moderného či buržoázneho vykorisťovania mzdou. Toto hovorí téza, že “kapitalistický” ekonomický poriadok je poháňaný bazálnym antagonizmom medzi kapitálom a prácou – téza, ktorá je pri všetkom svojom sugestívnom pátose postavená na mylnej prezentácii pomerov: nie svár kapitálu a práce predstavuje hybnú silu moderného typu hospodárstva. Tú musíme hľadať v skôr v antagonistickom spojením veriteľov a dlžníkov. To starosť o splácanie úverov od počiatku poháňa modernú ekonomiku – a v súvislosti s touto starosťou stoja kapitál a práca na tej istej strane.
V týchto časoch finančnej kríze sa ozýva už aj zo stránok bulvárnej tlače: úver je dušou každého podniku, a mzdy sa platia z požičaných peňazí – len v prípade úspechu zo zisku. Snaha o zisk je epifenomén dlhovej služby a faustovský nepokoj večne hnaného podnikateľa je psychickým reflexom úrokového stresu.
Kapitalizmus a štát
Ničmenej, predstava, že “kapitál” je len pseudonymom nenásytnej lúpežnej energie, ďalej žije – až po brechtovské tvrdenie, že prepadnúť banku je nič v porovnaní so založením banky. Kamkoľvek sa pozriete: v analýzach klasickej ľavice sú pri moci zlodeji, čo ako seriózne a uhladene vyzerajúci, a čo ako otcovsky sa mnohí podnikatelia zasadzujú aj za zamestnancov. A pokiaľ ide o “občiansky štát”, v ich ponímaní nemôže byť ničím viac ako “syndikátom na ochranu” dobre známych “záujmov vládnucich”.
Na tomto mieste by sa mi neoplatilo vyratúvať omyly a nedorozumenia, obsiahnuté v dobrodružnej mylnej konštrukci princípu vlastníctva línie od Rousseaua cez Marxa až po Lenina. Tento posledný z nich predviedol, čo nastane, keď sa heslo o vyvlastňovaní vyvlastňovačov zo sféry sektárskych traktátov preloží do štátostraníckeho teroru. Vďačíme mu za neprekonané poznanie, že osudy kapitalizmu ako aj jeho údajného protihráča socializmu neoddeliteľne patria k výbave moderného štátu.
Cicajúca obluda
Naozaj – ak chceme postihnúť aktivity berúcej ruky na najnovšom stupni jej umenia – musíme venovať pohľad súčasnému štátu. Ak chceme zmerať neslýchané puchnutie štátnosti v súčasnom svete, pomôže nám, keď si spomenieme na historickú príbuznosť medzi raným liberalizmom a počiatočným anarchizmom. Obidve tieto hnutia podnietila klamlivá predstava, že sa blíži éra oslabeného štátu. Zatiaľ čo liberalizmus usiluje o minimálny štát, ktorý by vládol občanom tak, že by to ani necítili a nechal ich v pokoji venovať sa ich biznisu, anarchizmus prišiel dokonca s požiadavkou, že štát musí úplne odumrieť.
V obidvoch týchto postulátoch žilo očakávanie – typické pre devätnáste storočie a jeho systémovo slepé myslenie – že drancovanie človeka človekom sa v dohľadnom čase skončí: v prvom prípade tak, že budú konečne zbavené moci šľachta a klérus; v druhom rozpustenie spoločenských tried do menších, neodcudzených okruhov, ktoré budú samy spotrebúvať, čo samy vyrobia.
Skúsenosť dvadsiateho storočia ukázala, že logika systému stála proti liberalizmu aj proti anarchizmu. Kto by si bol chcel vypestovať platný názor na aktivity berúcej ruky, musel by mať pred očami predovšetkým najväčšiu berúcu moc moderného sveta, aktualizovaný štát daní, ktorý sa tiež viac a viac vyvíja na štát dlhov. Poukazy na to de facto nájdeme hlavne v liberálnych tradíciách. V nich sa zo znekopokojenou pozornosťou zaznamenáva, ako sa moderný štát v priebehu storočia sformoval na peniaze cicajúcu obludu bezprecedentných rozmerov.
Vyvlastňovanie daňami z príjmu
To sa mu podarilo predovšetkým pomocou rozprávkového rozšírenia zóny zdaňovania, v neposlednej miere zavedením progresívnej dane z príjmu, ktorá v skutočnosti neznamená nič menej ako funkčný ekvivalent socialistického vyvlastnenia, s tou pozoruhodnou prednosťou, že procedúra sa dá rok čo rok opakovať – prinajmenšom u tých, ktorí dane posledného roka prežili. Ak chceme vyzdvihnúť fenomén dnešnej daňovej povoľnosti bohatých, mali by sme si spomenúť, že kráľovná Viktória, keď poprvýkrát vyrúbila v Anglicku daň z príjmu vo výške päť percent, lámala si hlavu nad tým, či to neprekračuje únosnú mieru.
Dnes plne rozvinuté daňové štáty požadujú každý rok polovicu hospodárskeho úspechu svojich produktívnych vrstiev bez toho, aby sa dotknutí uchýlili k plne logickej reakcii – protidaňovej občianskej vojne. To je výsledok politickej drezúry, pri akom by každý absolutistický minister financií bledol od nenávisti.
Štátna kleptokracia
Vzhľadom na toto všetko ľahko pochopíme, prečo je otázka či “kapitalizmus” má ešte budúcnosť, položená zle. Dnes totiž vôbec nežijeme “v kapitalizme” – ako nám znovu sugeruje bezmyšlienkovitá a hysterická rétorika dneška, ale v poriadku, ktorý by sme cum grano salis mohli definovať ako masmediále animovaný, daňový polosocializmus na súkromnovlastníckom základe. Oficiálne sa to nazýva placho “sociálne trhové hospodárstvo”. Pokiaľ ide o aktivity berúcej ruky, odkedy ich zmonopolizovala regionálna a štátna správa, stoja najmä v službách spoločnosti – venujú sa syzifovským prácam, ktoré vyplývajú z potreby “sociálnej spravodlivosti”. Všetky sú postavené na zásade: kto chce veľa brať, musí dať veľa výhod.
Tak sa zo sebeckého a priameho vykorisťovania feudálnej éry stala v moderne takmer obetavá, zákonmi skrotená štátna kleptorkracia. Moderný minister financií je Robin Hodd, ktorý prisahal na ústavu. Branie s dobrým svedomím, tak ako berie ruka verejných financií, je ospravedlnená – idealisticky aj pragmaticky – svojou jasnou užitočnosťou pre sociálny mier – nehovoriac o ďalších výkonoch berúceho-dávajúceho štátu. V Nemecku sa korupcia zrejme drží v únosných medziach – v postkomunistickom Rusku si muž bez pôvodu ako Vladimir Putin za pár rokov služby na špici štátnej moci nakradol vyše dvadsaťmiliardový súkromný majetok.
Obrátené vykorisťovanie
Liberálnym pozorovateľom berúcej obludy, na chrbte ktorej sa vezie súčasný systém existenčnej starostlivosti, treba pripísať zásluhu – za to, že upozorňovali na hrozby, ktoré v týchto pomeroch číhajú. Hyperregulácia, ktorá stavia hranice podnikateľskému nadšeniu, hyperzdaňovanie, trestajúce úspech, a hyperzadlžovanie, ktoré vážnosť rozpočtu presadzuje so špekulatívnou frivolnosťou – tak v súkromnej, ako vo verejnej sfére.
Práve liberálne nastavení autori ako prví poukázali na to, že súčasné podmienky majú v sebe zakódovaný sklon k obrátenému vykorisťovaniu: ak v ekonomickom staroveku bohatí žili očividne a bezprostredne na úkor chudobných, v ekonomickej moderne môže dojsť k tomu, že neproduktívni žijú sprostredkovane na náklady produktívnych – a navyše nezrozumiteľnou cestou, totiž tak, že počúvajú a myslia si, že sa im krivdí a že majú nárok dostávať viac.
Zadĺžená budúcnosť
V skutočnosti dobrá polovica každej populácie moderných národov pozostáva z poberačov nulového príjmu či nižších príjmov, ktorí sú oslobodení od odvodov a ich prežívanie do veľkej miery závisí od výkonov daňovo aktívnej polovice. Keby sa tento dojem rozšíril a zradikalizoval, v dvadsiatom prvom storočí by mohlo dojsť k desolidarizácii vo veľkom štýle. Bol by to dôsledok toho, že úplne legitímna liberálna téza o vykorisťovaní produktívnych neproduktívnymi ustúpila omnoho spornejšej ľavicovej téze o vykorisťovaní práce kapitálom. To by nieslo so sebou protidemokratické dôsledky, ktoré si radšej ani nechcime vykresľovať.
Najväčšie nebezpečenstvo pre systém momentálne vychádza z dlhovej politike keynesiánsky otráveného štátu. Nebadane a neodvratne mieri k situácii, v ktorej dlžníci budú znovu vyvlastňovať veriteľov – ako už toľkokrát v dejinách, od faraónov po menové reformy v dvadsiatom storočí. Nový je predovšetkým pantagruelovský rozmer verejných dlhov. Či to budú odpisy, platobná neschopnosť, menová reforma – ďalšie veľkovyvlastňovanie sa už blíži. Už teraz je jasné, ako bude znieť pracovný titul scenára budúcnosti: Vyrabovanie budúcnosti súčasnosťou. Berúca ruka už zasahuje do života budúcim generáciám – a bezohľadnosť zahrnuje aj prírodné základy života.
Predpokladom jedinej moci, ktorá by mohla klásť odpor drancovaniu budúcnosti, je dospieť k novému sociálno-psychologickému vynálezu “spoločnosti”. Neznamenalo by to nič menej ako revolúciu dávajúcej ruky. Jej dôsledkom by bolo zrušenie povinných daní, ktoré by sa zmenili na dary – bez toho, že by verejný sektor tým pádom musel schudobnieť. Táto premena by musela ukázať, že vo večnom boji chamtivosti a hrdosti nemusí vždy prevládnuť to prvé.
Text vyšiel v denníku Die Tageszeitung.