Kresba: Steve Rowers
Podľa informácií Strediska pre reguláciu chorôb v Spojených štátoch každý rok asi 20 ľudí usmrtia kravy. V šestnástich prípadoch „sa zistilo, že zvieratá svoju obeť napadli úmyselne“, hovorí sa v správe Strediska.
Všetky obete až na jednu výnimku zomreli v dôsledku zranenia hlavy alebo hrudného koša; v poslednom prípade k úmrtiu došlo, keď obeť po kopnutí kravou spadla a pri páde jej injekčná striekačka vo vrecku vstrekla antibiotikum, ktoré bolo určené pre kravu. Je známy prinajmenšom jeden prípad, keď zviera napadlo svoju obeť zozadu. The New York Times
Prepáčte mi, ak môj opis udalostí posledného týždňa bude pôsobiť trochu zmätene, ba až hystericky. Obvykle ma málo čo dokáže vyviesť z miery. No udalosti, o ktorých sa chystám referovať, sú mimoriadne pohnuté, napriek tomu, že sa odohrali vo výsostne malebnom prostredí, na farme rodiny Pudnickovcov v New Jersey, ktorá sa vyrovná nejednej idylickej krajinke od Constablea, ak nie počtom hektárov tak istotne bukolickou atmosférou. Do tejto idyly, vzdialenej necelé dve hodiny od Manhattanu, medzi zvlnené pahorky a zelené lúky, sa slávny textár Sy Pudnick prichádza relaxovať a dobíjať batérie svojej múze, aby si oddýchol od trmy-vrmy na Brodawayi, kde sa ľudia trhajú o lístky na jeho najnovší muzikál „Mäsožravý vírus“. Pudnick a jeho žena Wanda, nadšení víkendoví poľnohospodári, tu pestujú kukuricu, mrkvu, rajčiny a najrozličnejšiu zmes iných amatérskych plodín, zatiaľ čo ich deti sa starajú o tucet sliepok, pár koní, jedno jahniatko a o moju maličkosť. Nepreháňam, ak poviem, že si tu nažívam ako v rajskej záhrade. Môžem sa tu dosýta napásť, v súlade s prírodou si schuti prežúvať a tešiť sa na to, že ma v pravidelných intervaloch citlivo podoja ruky Wandy Pudnickovej-Kiehlovej, zvlhčené krémom najlepších značiek.
Obzvlášť ma teší, keď si Pudnickovci pozvú na víkend hostí. Neviete si predstaviť, aké potešenie pociťuje intelektuálne podceňovaná bytosť ako ja, keď sa ocitne v blízkosti smotánky newyorského šoubiznisu a môže načúvať, ako si herci, novinári, maliari a hudobníci vymieňajú názory a vtipné historky, ktoré možno presahujú úroveň vnímania hydiny, ale sotva by ste našli zviera, ktoré by viac než ja dokázalo oceniť najnovšiu klebetu o Anne Wintourovej či najnovšiu pesničku od Stevena Sondheima, najmä v podaní samotného Stevea. Viete si predstaviť, aká bola moja radosť, keď sa ukázalo, že medzi prominentmi pozvanými na minulý víkend figuruje aj autor a filmový režisér, ktorý má na svojom konte dlhý zoznam filmov, napriek tomu, že som žiaden z nich nevidela. Keď som sa dozvedela, že tento autor občas vo svojich filmoch hrá hlavnú úlohu, v predstavách som si vykúzlila obraz filmárskej hviezda s formátom Orsona Wellesa a s vizážou Warrena Beattyho či Johna Cassavetesa. Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď som namiesto očakávaného romantického kultového génia a idolu filmového plátna zočila nepatrného červíčka s krátkozrakými očami, skrytými za okuliarmi v čiernom ráme a vyparádeného podľa vlastných hulvátskych predstáv o vidieckej elegancii: v poľovníckom tvíde, v čapici s klapkami na ušiach, hotové sústo pre lesných škriatkov. Toto indivíduum okamžite všetkých otrávilo frfľaním na to, že zaslané inštrukcie, podľa ktorých mal doraziť na miesto činu, boli nejasné, v dôsledku čoho sa jeho šofér celé hodiny motal v Möbiovej slučke; o vysokých cenách mýta a olovnatého normálu; a o nečakanom negatívnom pôsobení miestnych plesňových spór na jeho citlivé nosné mandle. Nakoniec som začula, že sa domáhal, aby mu podložili drevenú dosku pod matrac, údajne primäkký pre jeho chrbticu, ktorá bola zjavne na najlepšej ceste k osteoporóze. Pán Pudnick si spomenul, že David Mamet kedysi rozprával, že si zmenil letenku, keď sa dozvedel, že má letieť s týmto dotyčným. Dodám ešte, že svoje nekonečné sťažnosti ako aj svoje nekonečné vtipy prednášal fňukavým nosovým hlasom: miesto toho, aby sa touto kanonádou nevhodných výrokov votrel do priazne zhromaždených, zavládlo medzi okolostojacimi vždy len hrobové ticho.
Obed sa podával na trávniku a náš priateľ, posmelený výdatnou podporou istého pána Glenfiddicha, sa rozrečnil o témach, o ktorých nemal ani šajnu. Najprv nesprávne citoval La Rochefoulcauda, potom si poplietol Schuberta so Schumannom a nakoniec pripísal Shakespearovi výrok „nielen chlebom je človek živý“, hoci dokonca aj ja viem, že pochádza z piatej knihy Mojžišovej. Keď ho upozornili na tento omyl, zahanbil sa a navrhol hostiteľke pretláčať sa päsťami, len aby dokázal, že dačo zmôže. A uprostred obeda tento neznesiteľne otravný chlap zaklopal na pohár, aby pripútal pozornosť a potom sa pokúsil vytrhnúť obrus zo stola bez toho, aby zhodil porcelán. Nemusím vám hovoriť, že nasledovali totálne jatky, ktoré navždy zničili aspoň jednu róbu z dielne J. Mendela a vykatapultovali pečený zemiak do výstrihu vyšportovanej brunetky. Po obede neušlo mojej pozornosti, že v nestráženej chvíli kopol do kroketovej loptičky nohou.
Keď už jeho vlásočnice prezrádzali množstvo vypitej whisky, začal hromžiť na newyorských kritikov, ktorí nepoctili jeho najnovší film „Louis Pasteur – stretnutie s vlkodlakom“ nomináciou na Oscara. To už začal aj pokukávať po zvodnejších predstaviteľkách druhého pohlavia, chytil za ruku istú herečku svojou hlodavčou labou a zašepkal jej do ucha, „Ty mrška, podľa tvojich širokých lícnych kostí usudzujem, že v tebe koluje krv kmeňa Cherokee.“ Mal šťastie, jeho obeť bola stelesnenie taktu a odolala túžbe schmatnúť ho päsťou za nos a krútiť ním proti smeru hodinových ručičiek, kým nezapraští chrupavka.
V tomto momente som sa rozhodla ho zabiť. Veď komu na svete by chýbal tento nafúkaný malý čípok s jeho samoľúbym sebavedomím a krásou na vracanie? Najprv som chcela nechutného okuliarnika pošpliapať, ale na to, aby sa mi podarilo dielo zavŕšiť by som potrebovala podstatne väčší rozbeh. V okolí neboli ani žiadne skalnaté útesy, kde by som do úbožiaka mohla zavadiť chvostom a zhodiť ho do priepasti. A vtedy som na to prišla. Spoločnosť sa chystala na prechádzku v prírode, všetci sa už na ňu tešili. Všetci, až na nahrbeného homunkula, ktorý sa vykrúcal ako hanblivá primadona pri predstave prechádzky v lese, kde sa vyskytujú kliešte a žihľava. Rozhodol sa ostať vo svojej izbe a telefonicky sa informovať o kasových úspechoch svojho nového filmu, ktorému časopis Variety nepredpovedal veľkú popularitu a radil premiéru na Atlantíde. Môj plán spočíval v tom, že sa k nemu nenápadne zozadu priblížim a zaškrtím tú ukecanú hnidu záclonou. A keďže všetci odišli, polícia sa bude nazdávať, že zločin spáchal okoloidúci tulák. Napadlo mi ešte, že by som mohla na mieste činu nechať odtlačok prsta opravára Dropkina, ktorý kedysi dal Pudnickovcom obraz, znázorňujúci siluetu tela podobného môjmu s popisom najlepších rezov mäsa.
O štvrtej popoludní som sa vybrala k šope, aby ma sliepky videli. Alibi som si ďalej zabezpečila tým, že som sa pomaly prešla okolo stajne a vyzváňala zvoncom, zaveseným na krku. Odtiaľ som prechádzkovým krokom prešla za dom. Zadné dvere boli zamknuté a musela som vojsť cez okno; pri tom som spôsobila značnú škodu na stolíku, na ktorom stáli dve Tiffanyho lampy. S kopytami na špičkách som šla hore po schodoch a keď som cestou narazila na chyžnú Paucity, ktorá prechádzala po chodbe s čistými uterákmi, len tak-tak sa mi podarilo v šere pritlačiť k múru, takže ma nezbadala. Potichučky som vkĺzla do izby svojej vyhliadnutej obete a čakala, kým sa vráti z kuchyne, kde práve vyjedal zvyšky z chladničky. Keď si tam nepozorovane naložil na žemľu najdrahší kaviár a zalial ho hotovým tsunami smotanového syra, vrátil sa hore. Ako som tak stála schovaná v skrini hneď vedľa postele, zmocnil sa ma existenčný strach. Keby Raskoľnikov bol z hovädzieho rodu, napríklad také holsteinské či texaské plemeno, kto vie, či by tento príbeh dopadol inak. Odrazu bol v izbe, v jednej ruke maškrta a v druhej pohárik špičkového portského. Úkradkom som papuľou pomaly otvorila dvere skrine a potichu som stála za ním so záclonou v ruke, čo nie je vôbec ľahké pre stvorenie bez protistojných palcov. Pomaly som ju zdvihla a už som sa mu ju chystala okrútiť okolo krku a zadusiť tohto uslintaného štvorokého trpaslíka.
No osud mi neprial: chvost sa mi v tej chvíli zachytil do dverí skrine a z hrdla sa mi vydral hlboký výkrik, proste som zmúkla. Rýchlo sa otočil a naše oči sa stretli – jeho oči boli vytreštené a rozbehané, moje obrovské a hnedé. Keď zazrel, že za ním stojím na zadných nohách a chystám sa zaútočiť, vyrazil zo seba sopránové jačanie, pripomínajúce vysoký tón Joan Sutherlandovej v árii zo Siegfrieda na Pudnickovskej nahrávke firmy Decca. Jačanie začulo osadenstvo domu, ktoré sa medzičasom vrátilo, lebo vonku začalo pršať. V panike som sa rozbehla ku dverám spálne a pritom som sa ešte pokúsila vyhodiť vystrašeného hňupa z okna. On zatiaľ vytiahol plechovku obranného spreja, ktorý má neustále pri sebe, čo ma neprekvapuje vzhľadom na množstvo ľudí, ktorých si musel znepriateliť. Pokúsil sa streknúť mi do tváre, ale nešikovi jednému sa podarilo sa len postriekať vlastný vysušený ksicht. Zatiaľ sa už po schodoch hnali všetci obyvatelia domu. S líščou prefíkanosťou som z posteľnej lampy strhla tienidlo, nasadila si ho na hlavu a nehybne som stála, kým ostatní vyniesli ten jačiaci ľudský pľuzgier z dverí a džípom ho odviezli do najbližšej nemocnice.
V stodole sa neskôr povrávalo, že celou cestou nesúvislo bľabotal a že sa nespamätal ani po dvoch ďalších dňoch v nemocnici Bellevue. Viem, že Pudnickovci ho vymazali zo svojho BlackBerry a jeho telefónne číslo poliali benzínom a zapálili. Veď je už jasné, že sa nielenže nevie správať v spoločnosti, ale že je to blúzniaci paranoik, ktorý donekonečna omieľa čosi o tom, že sa ho pokúsila zavraždiť herefordská krava.