Pod zámienkou, že ich chce chrániť pred terorizmom, nemecký štát svojich občanov špehuje.
Foto: TASR / AP
Zvoní budí. Ešte je tma. Nezažať hneď, minútku zostať sedieť na posteli. Nadýchnuť sa ranného vzduchu. Okno je dokorán, dvere na chodbu otvorené. V kuchyni čaká kávovar. Kde sú papuče? Popreťahovať sa, šťuknúť vypínačom.
Zatiahnete záclonu na kuchynskom okne, aby vás nemohol vidieť sused odnaproti. Uvaríte si dvojité presso a uchlipnete si z neho. Deň sa môže začať. Položíte šálku na stôl. Na kraji stola ste nechali dva prekrásne odtlačky prstov. S ostrými kontúrami a úplne celé, ako v pase. Alebo v databankách U. S. Customs a Border Protection od poslednej dovolenky na Floride. Zvyknete cestovať služobne? Potom je známa aj vzorka na šálke od kávy, ktorú ste si práve odniesli do pracovne, aj vo Švédsku, v Gruzínsku a v Jemene.
Ako každé ráno, prezeráte si súkromné maily. Tie sú už prekontrolované – nielen antivírovým softvérom. Pozriete si ešte zopár webov – kriminálka vie, ktoré, teda, dozvie sa, keby chcela, a môže si to zistiť aj šesť mesiacov dozadu. Potom ešte urobíte jeden bankový prevod – úrady vedia, komu. Našťastie sa voláte Müller, to vás trocha chráni. Vášmu kolegovi Tarikovi al-Sultanovi, ktorý bol nedávno na vysokohorskej túre v Kašmíre, počítač odosiela celý hard disc na preskúmanie úradu pre ochranu ústavnosti. Chcete s Tarikom prebrať po telefóne niečo dôverné? Na to radšej zabudnite. Choďte za ním domov, tam sa môžete nerušene porozprávať. Iba ak by bol Tarik zaradený ako potenciálne nebezpečný, lebo posiela pravidelne peniaze nezamestnanému bratancovi do Pakistanu. Potom má aj byt samú plošticu.
Ponáhľate sa k vchodovým dverám. Priemyselná kamera vo vašom obytnom komplexe sleduje každý váš krok. Nakrúcajú vás, aj keď vchádzate do metra, aj na nástupišti a nákupnej pasáži, kde si kupujete noviny. Už ste sa niekedy skúsili tváriť pred priemyselnou kamerou nevinne? Je to ešte ťažšie, ako prirodzene sa usmievať na aranžovanej fotografii. Prečo vám pohľad stále blúdi nahor? Dva razy ste nazreli rovno do kamery. A už sa znovu prehrabujete vo vlasoch. Ak to urobíte ešte raz, biometrická analýza správania spustí alarm. Prečo ste taký nervózny? Podľa zdravotných záznamov vám nedávno predpísali ukľudňujúce lieky. A pay-back-karta zasa zaznamenala zvýšenú spotrebu alkoholu. Z bankomatu ste si zasa vyzdvihli 1000 euro? Načo je vám toľko hotovosti? Okrem toho vaša spotreba elektrického prúdu za posledný mesiac narástla o 12,4 percenta.
Neukrývate niekoho? V mestskej knižnici ste si v poslednom čase vypožičali čudné knihy, o občianskej neposlušnosti a o Parížskej komúne. To vám nestačí dejepis Reichen Ihnen die historischen Schmöker nicht? A čo tie pravidelné platby do južného Francúzska? Načo? Prečo ste vlastne minulú noc toľko obchádzali okolo vášho obytného bloku – nevypli ste si mobil, takže vieme, kde ste.
Po práci nastúpite do auta, vybaviť niečo osobné. Zabudnite na navigáciu. Inak sa dá veľmi ľahko zistiť, kam idete. Choďte nejakou obchádzkou, vyhnite sa diaľnici a mýtu! Iste sa už pýtate, prečo vás niekto takto úporne sleduje? Že prečo práve vás? Veď nie je dôvod, aby sa niekto o vás zaujímal.
Ste si istý? Ste si absolútne istý?
Neboli ste nedávno na demonštrácii proti summitu G-8? Potom má polícia aj vašu pachovú stopu. Nebývali ste ešte donedávna v študentskom internáte, v ktorom bol ubytovaný aj istý Abu Mehsud? Že ste to vôbec neboli vy, ale že to musel byť nejaký iný Müller? Nuž, s takým menom je dosť pravdepodobné, že si vás s niekým zmýlia, sám ste si na vine. A čo vaša družka, v jednom kuse kupuje farby na vlasy, zmizíky a baterky. Čiže: peroxid vodíka, acetón, kyselina sírová! Myslíte si, že sme včerajší? Z toho aj každý debil zmontuje bombu. Pravdaže budete tvrdiť, že vaša žiadnu bombu montovať nemieni. To by povedal každý. No ak by ste aj hovorili pravdu – v čom je problém? My vám len pomôžeme toto podozrenie zlikvidovať, keď sa na to dôkladnejšie pozrieme. To musí byť úľava aj pre vás.
Takže nie je dôvod znepokojovať sa. Všetko sa deje len vo vašom najlepšom záujme. Štát je vaším otcom a ochrancom. Musí vedieť, čo jeho deti stvárajú. Ak neskrývate nič zlé, nemáte sa čoho báť. Rozhodovanie o tom, čo je zlé, nechajte, prosím, na odborníkov. Ak budete spolupracovať, nemusíte sa ničoho báť. Nie sme Stasi ani FBI. Takže by ste nám mohli trošku dôverovať. Čo? Že štát má dôverovať vám? Ale kam by sme prišli? Už ústava hovorí, že všetka moc pochádza z ľudu. A moc treba tlmiť. V tom ste predsa zajedno s ministerstvom vnútra.
Prosím, pozor, prerušujeme tento text dôležitým upozornením: toto nie je science-fiction! Opakujeme: toto nie je science-fiction! To nie je Oceánia 1984, ale Nemecko 2009. Ak si ešte stále nepripadáte podozrivý, srdečne vám blahoželáme. Ste tvrdošijný optimista.
Na tejto planéte neexistuje stav úplnej istoty, iba ak by sme za istotu považovali smrť. »Isté je, že nič nie je isté «, tvrdí obľúbené graffito. Život je aplikovaná neistota. Každý deň podstupujeme riziká, v cestnej premávke, na pracovisku, v kontakte s inými ľuďmi, pri prehĺtaní potravy. Keby sme svoje strachy spustili z reťaze, neboli by sme schopní čokoľvek urobiť. Práve činnosti, ktoré máme najradšej bývajú spojené s vysokou mierou rizika. V čase voľna sa vrháme zo zasnežených svahov alebo sa dvestokilometrovou rýchlosťou rútime po diaľnici, cestujeme do nezdravých krajín či miest zaplavených zločinom. Najsmelší zo všetkých je, štatisticky – doma pracujúci remeselník – šialený odvážlivec vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť utrpieť úraz vo vlastnej domácnosti. Vo všedný deň suverénne sublimujeme riziká, ktorým sa neprestajne vystavujeme, a s bravúrou sa vrháme do nebezpečenstva.
„Bezpečnosť“ sa bez ohľadu na to stala obľúbeným heslom politických debát. Každé druhé opatrenie sa robí s ohľadom na našu „bezpečnosť“. Autá musia svietiť aj za bieleho dňa, čo zaťažuje životné prostredie a naopak, teší výrobcov žiariviek: bezpečnosť. Skener na letiskách robí röntgenové snímky hranatých hláv a krivých nôh: bezpečnosť. Psy na šnúru, fajčiari pred dvere, počítačové hry na čiernu listinu: bezpečnosť. Zabezpečený občan je regulovaný občan.
Štát chce o svojich občanoch vedieť čím viac, aby ich mohol účinne chrániť proti všetkým mysliteľným hrozbám. A prečo by nie? Vari nás práve všeobsiahla informovanosť úradov nechráni pred tým, aby sme sa stali obeťou policajného či justičného omylu? Pretože štát, ktorý všetko vie, nebude omylom obviňovať nevinného. Čím dlhšie o tom rozmýšľate, tým viac sa vám svet, z ktorého bude odprataná akákoľvek hrozba – či už zdravotná, alebo spôsobená zločineckým úmyslom, či nedbalosťou – ako raj na zemi. Určite zaň rád zaplatíte cenu všadeprítomnej štátnej kontroly.
Cítite sa bezpečne?
Predpokladajme, že pomocou sledovania a iných preventívnych opatrení je skutočne možné plošne eliminovať zločin. Najskôr by sme zlikvidovali terorizmus, vraždy a zabitie. Na chvíľu by vám odľahlo, potom by ste znovu začali myslieť na organizovaný zločin, ktorý krajine naháňal hrôzu než ho vystriedal terorizmus. Drogové kartely, mafiánske rodiny, únoscovia – preč s tým. O nejaký čas by ste sa v novinách dočítali, koľko je ročne prípadov znásilnení, lúpežných prepadov a ťažkého ublíženia na tele. Desivé. Neznesiteľné. A to nehovoríme o prekypujúcej daňovej kriminalite, ktorá ohrozuje štát v jeho existenčných základoch. To je dosť dôvodov na ďalšie a ďalšie, a čoraz ďalekosiahlejšie opatrenia. A čo únosy detí? Čo znamená krádež tisíc euro pre starenku, odkázanú na každý cent? Môžete posielať osemročnú dcéru s pokojným svedomím do školy, keď viete, že ulicami sa rútia dopravní hriešnici? Daňoví podvodníci, zlodeji, výtržníci v autách – všetkých ich zneškodnime. Teraz sa už cítite bezpečne? Možno. Cítite ste sa bezpečnejšie? Asi nie.
Ohrozenie je subjektívne, a teda relatívne. Nie je dané súvislosťou k nejakému merateľnému potenciálu nebezpečenstva, ale rizikami, ktoré každý z nás vníma. V čoraz bezpečnejšom svete sa strach obracia k čoraz menším či nepravdepodobnejším scenárom. Zatiaľ čo zločinnosť v Nemecku v oblasti ťažkých deliktov ako je vražda, zabitie a znásilnenie, už roky klesá, ľudia sú notoricky presvedčení o opaku. Podobne to vnímal
Donald Rumsfeld, bývalý minister zahraničia Spojených štátov: »Sme dnes vo väčšom bezpečí voči hrozbe veľkej atómovej vojny (…) ale zraniteľnejší kufríkovými bombami.“
Veľká atómová vojna verzus bomba v kufri: z tohto výroku je zrejmé, že bezpečnosť nemá nič spoločné s veľkosťou reálnych rizík. Bezpečnosť nie je fakt, ale pocit. Kto v posledných rokoch sledoval masmediálnu hystériu okolo choroby šialených kráv, vtáčej chrípky a pravdaže, terorizmu, tomu by iste nenapadlo, že by sme dnes vnímali svet ako bezpečnejší než bol pred sto rokmi. Pritom vtedy ľudí čakali dve svetové vojny, o španielskej chrípke, ktorá skosila 25 miliónov životov, ani nehovoriac.
Keď teda politici tvrdia, že chcú občanom zaistiť „bezpečnosť“, živia tým nebezpečnú ilúziu. Veď kedy budete v bezpečí? Keď už nebudú teroristi? Alebo choroby? Keď nebudete vychádzať z domu? Keď budete od štátu dostávať tritisíc euro podpory? Keď vás nezradí priateľ? Nezraní milovaný človek? Alebo keď bude konečne zrušená smrť?
Stav bezpečia je nemožný, pretože niet rizika, ktoré by sa dalo úplne odstrániť. V podstate to všetci vieme. Ale zabudneme na to, len čo nám politici a novinári vymaľujú ďalšie hororové predstavy. Vieme, že neprirodzenou smrťou s najvyššou štatistickou pravdepodobnosťou umrieme pri drhnutí vane alebo v aute. Napriek tomu nám nenaskočí husia koža pri pohľade na vaňu, ani na auto. Polícia nesleduje výrobcov áut, hoci, podľa by to – súdiac podľa počtu úmrtí – bolo logickejšie než „viesť vojnu proti medzinárodnej cestnej doprave.“
Zodpovedá to ľudskej povahe, že sa väčšmi bojíme nepravdepodobných udalostí ako pravdepodobných. Najviac sa bojíme vecí, s ktorými sme sa doteraz nestretli a ktoré preto nedokážeme odhadnúť. Je to tak dobre. Existuje teória, že toto na toto nedorozumenie nás evolúcia vytrénovala. Pre prežitie je užitočnejšie, že nevieme správne odhadnúť riskantnosť situácií. Inak by sme totiž nikdy nesadli do auta ani nezišli po schodoch. Aby sme zostali životaschopní, je dôležité „necítiť“ pravdepodobnosť. Túto svoju neschopnosť si môžeme ľahko vyskúšať na vlastnej koži – ste na párty, na ktorej je najmenej štyridsať hostí. Čo myslíte, aká vysoká je pravdepodobnosť, že dve z týchto osôb majú narodeniny v ten istý deň? Desaťpercentná? Alebo len päť? Je deväťdesiatpercentná, taká vysoká, že by sa vyplatilo si na to staviť. Že by vás to ani nenapadlo? Veď práve. Aká vysoká je od 11. septembra pravdepodobnosť, že sa stanete obeťou teroristického útoku? 0,01 percenta? Menej? Viac?
Aj keby uspeli „atentátnici s bombou v kufri“ z Kolína, ohrozuje vás to s pravdepodobnosťou jedna k miliónu. Asi sedemkrát pravdepodobnejšie je, že sa v detskom veku utopíte. Prirodzene, nikomu nenapadne, že by sa preto mali zakázať všetky plavárne a pláže. Ale 76 percent Nemcov udáva, že majú strach, že sa stanú obeťami teroristického útoku. Strach, na rozdiel od užitočnej opatrnosti, je jedným z najväčších bičov ľudstva. Len čo sa v nás zahniezdi, začne bujnieť, ochromí nás, a nedá sa stlmiť nijakým rozumným slovom ani vhodným gestom. Kto niekedy videl človeka, ktorý upadol do paniky, lebo mu po nohe liezol jedovatý hmyz, vie, že zo strachu – proti vlastnému záujmu – mávame a búchame okolo seba, a tým tú hrozbu ešte znásobujeme.
Zdanlivo neprehľadná, nezrozumiteľná súčasnosť a v neposlednej miere technické inovácie len zvyšujú náš úľak, ktorý – paradoxne – chceme zmierniť tým, že nasadíme ešte viac techniky a ešte viac znesvoprávňovania.
Typický príklad vyháňania čerta diablom. Pocit neistoty existuje – vyvolaný skutočnými hrozbami. Kto by sa chcel dozvedieť o bezpečnosti čosi aspoň trochu objektívne, nemal by počúvať štátnych expertov na bezpečnosť či mediálnych žmýkačov strachu, ale radšej si pozrieť štatistiky. Zistil by, že Nemecko je z roka na rok bezpečnejšie, nie vďaka politikom, ale vďaka zlepšovaniu automobilovej techniky. Prirodzene, nemôžeme vedieť, čo prinesie budúcnosť. No kým je tento trend pozitívny, naozaj niet dôvodu na beznádejné pokusy zriaďovať baranidlá neznámej budúcnosti. Konkrétne príklady dokazujú, že spoločenské stratégie dorozumenia, integrácie, sociálneho vyrovnania a vzdelávania vôbec nezlyhali, ako hlásajú proroci zneistenia. Je to skôr tak, že úspechy týchto stratégií sa stali jediným skutočným základom našej bezpečnosti. Hovoria o tom všetky racionálne argumenty: udržovať kurz a neopúšťať cestu rozumu. Ako povedal Karl Popper: “Musíme sa postarať o mier, nie o bezpečnosť, už len preto, že jedine mier vie urobiť bezpečnosť bezpečnou.”