„Chudobný” a „bohatý” sú Heideggerovské pojmy, ktoré použil vo svojich prednáškach z rokov 1929-1930, posmrtne vydaných pod názvom „Die Grundbegriffe der Metaphysik. Welt–Endlichkeit–Einsamkeit”. (Základné pojmy metafyziky. Svet-konečnosť-osamelosť”). Použil ich vo vzťahu ku svetu, ktorý – ako sa ukazuje – je popri spomenutých titulných pojmoch (svet, konečnosť a osamelosť) jedným z najdôležitejších vzhľadom na svoju metafyzickú podstatu. Teraz sa však nechcem venovať tejto téme, hoci je nesmierne zaujímavá. Pre mňa je v tejto chvíli podstatné to, čo Heidegger hovoril ďalej. Hovoril, že svet zvieraťa je chudobný, to však neznamená, že je nedokonalý. Keď jašterica leží na horúcom kameňi na slku, jej nič svetu nechýba. Má prístup k teplu, hľadá ho, ale robí to pod vplyvom inštinktu alebo pudov, náhleho impulzu, vyvolaného túžbou. Tento kameň je pre ňu všetkým, poskytuje jej ochranu pred prípadným nebezpečenstvom a jeho okolie zas výživu. Čo môže byť úžasnejšie? Kameň vyznačuje hranice jej bytia. Bytie človeka, čo je pre nás samozrejmé, sa nedá porovnať s živočíšnym bytím. Vytvára ho bohatý svet. Naplňuje ho rozmanitý typ činností, vzťahy k veciam a iným ľuďom, hoci mu nie sú cudzie zvieracie pudy ani túžba vytvoriť si okolo seba bezpečný svet.
V čom teda môže spočívať bohatstvo niečieho sveta, ľudského sveta? Aké podmienky môžu byť nevyhnutné alebo prinajmenšom priaznivé na to, aby sa svet stával čoraz bohatším? Nemyslím, že na to stačí napríklad cestovanie po rozličných krajín, druh turistických zážitkov tak atraktívny pre dnešným Európanov, keďže tieto zážitky, ako sa často stáva, môžu byť presiaknuté stereotypným videním iných a nemusia obsahovať nič iné ako všeobecné banality, rozšírené po celom svete. Rozhodne nás obohacujú znalosti ako také, vedecké znalosti. Bezpochyby rozširujú obzory, dávajú obrovské možnosti porovnávať úkazy a veci. Ešte viac nás obohacujú udalosti, ktorých je človek svedkom, udalosti historického významu, ale aj zážitky, pocity a určite aj sny. Náš svet sa stáva bohatším, keď dokážeme postrehnúť nielen to, čo je povrchné, viditeľné, ale skôr to, čo sa skrýva a čo dokážeme zachytiť vo chvíli možno zriedkavej, ale presnej a bezprostrednej intuície, a čo nám môže dokonca pomôcť získať jasnosť. Len v tejto jasnosti, ako učil Husserl, „vnikáme do očividne zrozumiteľných podstatných vzťahov”, a následne rozvíjame pôvodne naivné videnie, rozhliadame sa stále širšie a vnímame to, čo sa nám javí vo svojej originálnosti a čerpáme z tohto žriedla tie najcennejšie pravdy. Keď sa takto pozeráme na svet, máme pocit, akoby sme aspoň na chvíľu odkrývali záclonu, ktorá ho zahaľuje. A vtedy táto predstava sveta, poslúžme si tu zas slovami Husserla, to temné a nepreniknuteľné, sa odrazu začína prejavovať „vo svojej plnej konkrétnosti”.
Nie každému je dané také prenikavé videnie sveta. Nie každý chce o ňom uvažovať. Človek ľahko podlieha rôznym heslám, módam, ale tiež tlaku iných či demagogickým sľubov, ktoré sa tvária, že predpovedajú nádhernú budúcnosť. Človek tak často slepo kráča za inými a nevšíma si, že tomuto svetu neustále čosi hrozí a že sa pred ním rysujú rozmanité možnosti, ktoré by nemal brať na ľahkú váhu. Dve z nich, ktoré sa navzájom vylučujú, sú takmer vždy aktuálne a voľba medzi nimi má dnes pre nás mimoriadny význam.
Individuálny a spoločenský svet sa často nadobúda podobu sveta jašterice, ktorá vychutnáva chvíľu pokojného tepla. Stáva sa akousi zásobou hotových, tradičných spôsobov konania, ktorých sa človek verne pridržiava a len v nich nachádza hodnoty. Keď si takýto svet buduje jednotlivec, možno ho chápať ako výraz egoistického, a preto nie veľmi sympatického, ale zrozumiteľného postoja priemerne citlivého, trochu bojazlivého a trochu nafúkaného človeka. Situácia sa mení, ak sa takto správa nejaká skupina ľudí alebo celá spoločnosť, keď spoločnosť ako jašterica nevidí nič okrem svojho kameňa, keď sa uzatvára do svojej skupinovej samoty a odmieta všetko, čo sa jej zdá byť cudzie. Ba naopak, utvrdzuje sa vo svojej odlišnosti, v dávno prisvojených hodnotách, v tradíciách, obyčajoch, v mysleniu podľa týchto a nie iných vzorov.
Na čo sú nám akési iné vzory, akési iné teórie, spôsoby myslenia či konania. Sú dobré len na to, aby zničili naše tradície, vnútili nám cudzie spôsoby existencie, ktoré nie sú o nič lepšie, ba určite sú horšie a v mnohých ohľadoch nebezpečnejšie. Obvykle takýto postoj, najmä ak je presýtený etickou nekompromisnosťou, nedisponuje žiadnymi konkrétnymi argumentami. Rodí sa len z iracionálneho strachu pred neznámym alebo z falošnej ideológie, ktorú plodia premlčané komplexy a špecifická interpretácia historických udalostí a vnucuje nám svoj vzorec úzko ponímaného vlastenectva. Kde sa takýto postoj vyskytuje? Obvykle tam, kde vládne značne nízka politická kultúra, čo dnes nevidíme len kdesi na Ďalekom Východe či v Afrike, ale aj u nás vo Východnej Európe, kde ešte stále cítiť stopy vojnových prekážok a utrpenia, čo na jednej strane posilňuje slepú oddanosť tradícii a na druhej strane utvrdzuje nedôveru voči iným. Jašteričiemu postoju napomáha aj pocit ekonomickej zaostalosti v porovnaní s inými, ktorý zas vzbudzuje komplex chudoby. Plodí tiež nie vždy oprávnené presvedčenie o tom, že nás vykorisťujú.
Najsilnejšou oporou zatvoreného sveta je obvykle náboženstvo, najmä tam, kde je živé, kde rozhoduje o živote spoločnosti, kde vytvára strach pred laicizáciou a odsúva zo zorného poľa racionálne argumenty, presadzujúce otvorenosť voči novým civilizačným perspektívam. Všetky tieto situácie sú prirodzené, no eticky často pochybné. Ba čo viac, znemožňujú dialóg a tým aj vzájomné pochopenie. Ako sa proti nim vzoprieť, ako presvedčiť ľudí, že sa majú snažiť ich bojovať? Neviem. Viem len, že zatvorený svet zo dňa na deň chudobnie a zúbožuje sa.
Takýto svet obvykle stojí na politickom tradicionalizme, no aj konzervativizme, ktorý, ako písal Leszek Kołakowski, sa odvodzuje z rasy Bossueta, de Maistrea, Maurrasa, a hlása, že najlepšie usporiadanie sveta je to, ktoré ustanovil Boh. Najrôznejšie druhy tradicionalizmu, ktoré v rozličných podobách existujú aj dnes (napríklad vo forme pravicového nacionalizmu) zo svojich téz vždy vyvodzujú záver, že v hlasoch tých, ktorí sú proti, sa ozýva zlo a zlo treba trestať. Trest je teda integrálnou súčasťou tohto sveta. De Maistre vychvaľoval postavu kata a španielsku inkvizíciu.
Pritom je však možné budovať svet otvorený voči iným, svet, ktorý sa nebojí mnohorakosti jazykov, tradícií, spoločenských zriadení a náboženstiev, ale naopak, vidí v nich sily mnohosmerného rozvoja. Veď pluralizmus nie je relativizmus, je to skôr výraz rôznych ciest hľadania možnosti toho, čo je najlepšie. Tento svet vie, že rozvoj si vyžaduje rôznorodosť a že ak sa čosi nové rodí, tak najmä v dôsledku sporov, diskusií, z prechodu k tomu, čo je iné a nie preto, že je jednoliate. Vie tiež, že všetky pokusy o takúto jednoliatosť, najmä tie intelektuálne, sa vždy končia tragickými aktami násilia. Už Platón nás učil, že otvorenosť nevylučuje úctu k vlastným tradičným hodnotám ako aj hodnôtám iných, varoval však pred tým, aby sme sa v nich uzavreli. A tak isto rysujúce sa rozdiely nevylučujú spoluprácu. Spolupráca býva o to plodnejšia, ak sa jej zúčastňujú ľudia, ktorí patria k rozličným svetom. Treba využívať skúsenosti a kultúry, ktoré vnášajú iní, pretože sa tým nesmierne obohacuje náš svet, a je treba hľadať vzájomné pochopenie a porozumenie, také porozumenie, ktoré by dokázalo povzniesť sa nad strach, ktorý obvykle vyplýva z oddanosti národným tradíciám.
A tak pri budovaní svojich svetov spoločnosti stoja pred alternatívou. Jednoliatosť alebo pluralizmus, zatvorenosť či otvorenosť. Zdá sa, že v súčasnej realite by voľba zatvoreného sveta bola čímsi anachronickým, čo by nás odsúdilo na spoločenskú a politickú separáciu. Mohla by byť až tak hrozná, že by nás odsúdila na ekonomickú a civilizačnú stagnáciu. Pokiaľ ide o nás, o poľský svet, príklad správnej voľby nám dali naši predkovia, či už tí z Krakova, ktorí sa vyberali na štúdiá do Padovy či Bolone a podľa vzoru iných vytvorili vlastnú univerzitu a neskôr sem pozývali najslávnejších talianskych architektov a spoločne s inými európskymi národmi sa hlásili ku spoločnej grécko-rímskej tradícii v práve, filozofii a literatúre.