Nikdy viac? / Esej

Veriť, že svet sa rozvíja po špirále je podľa mňa prejavom veľkého optimizmu. Som skôr toho názoru, že svet sa pohybuje v kruhu, okolo ktorého Boh mení dekorácie. Takéto myšlienky človeku prichádzajú do hlavy pri pohľade na geopolitické nálady v Európe v deň sedemdesiateho výročia vypuknutia Druhej svetovej vojny.

Hrôzy vojny upadli do zabudnutia a generácia, ktorá sa na ne pamätá, už prakticky odišla. Rozhodné povojnové heslo Nikdy viac! dnes akoby znelo hlucho a mechanicky. Oko mimovoľne zaznamenáva známky tých istých ilúzií, aké zaslepili Európu koncom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Politici sa znovu pustili do rozdeľovania sveta – teraz pochopiteľne v mene spravodlivého globálneho usporiadania. Na miesto altruizmu roku zázrakov – ako sa často hovorí roku 1989 – čoraz častejšie nastupuje egoizmus národných bezpečnostných systémov. Zranená česť Ruska čoraz viac pripomína zranenú česť Weimarskej republiky, poníženej Versailleskou dohodou. V Moskve sa k slovu dostáva stará nacistická doktrína obrany svojich občanov, hoci aj na cudzích územiach.

Stará Európa, podobne ako v minulosti, nechce obetovať svoj blahobyt v mene obrany svetových hodnôt a je ochotná uzatvárať nové mníchovské dohody, tento raz s Ruskom. Takmer v každej európskej krajine sa aktivizujú politické sily, unavené mnohokultúrnosťou, pluralizmom a inými výdobytkami liberalizmu. Niektorí ľudia sa znovu dávajú obalamutiť kultom moci a tvrdej ruky. Chýba nám už len rozkošný chvost Halleyho kométy, aby si ľudstvo naplno uvedomilo, že zas stojí na prahu ďalších tragických skúšok.

Záver je dosť jednoznačný: duchovná skúsenosť povojnovej Európy sa zjavne vyčerpala a usporiadanie sveta, postavené na tejto skúsenosti je čoraz neistejšie. Pochopí to Európa a dopracuje sa k príčinám tejto situácie, alebo sa zrúti do ďalšej priepasti a ošiaľu?

Zo všetkých možných vysvetlení tejto situácie sa mi jedno zdá byť zásadné. Európsky bezpečnostný systém, ktorý zaviedla Jaltská dohoda, prešiel mlčaním nad tým, že diabolského tanga v septembri 1939 sa zúčastnili dvaja partneri – hitlerovské Nemecko a stalinský ZSSR. V spomienkach ľudstva sa zachovali len zločiny z Osvienčimi, Treblinky, Guernicy a Buchenvaldu. Zločiny Gulagu, Veľkého hladomoru, Soloviek a Katyňa zakryla purpurová tóga víťazov.

Apokalyptické zlo nadobudlo výzor spasiteľského dobra. A tieto nepotrestané hriechy sa teraz vracajú ako pohnútka pre ďalší svetový konflikt.

Tento problém nevyrieši nová konfigurácia vojensko-politických blokov ani dočasné kompromisy.  Zranené Rusko nemožno uchlácholiť, tak ako sa nebolo možné uchlácholiť zranené Nemecko. Preto napomínať Ukrajincov (ako to často robia Nemci), že svojim pripomínaním Veľkého hladomoru Rusko len dráždia je rovnaké ako napomínať Poliakov (ako to nedávno urobil istý historik y ruského Ministerstva obrany), že zbytočne rozdráždili nacistov keď nepristúpili na ich umiernené územné požiadavky. Svet sa musí povzniesť nad čisto politickými motiváciami, pretože len z nadhľadu je možné vidieť vlastné ilúzie a chyby a vyriešiť súčasnú krízu.

Svet nevyrieši najdôležitejšie geopolitické problémy (vrátane problému terorizmu či konfliktu na Blízkom Východe), pokiaľ nevyrieši problém Ruska. Žiaden inžinier nepostaví dobrý most bez znalosti časti učebnice, venovanej odolnosti rozličných materiálov. Riešenie problému Ruska nie je jednoduché. Pokus vybaviť to jednoduchým odporom alebo nátlakom môže v Rusku len oživiť nálady, ktoré v čom chceme premôcť.

Vidím iné východisko. Zločiny komunizmu je treba odsúdiť, nie však len preto, aby sa potrestali vinníci, ale preto, aby sa vysvetlila ich podstata. Žiaden súd neodsúdi vinníkov éry komunizmu prísnejšie, než sa už oni potrestali sami. Ale ľudstvo musí konečne pochopiť, aké pokušenia vedú k hriechu komunizmu, rovnako ako tomu bolo kedysi s hriechom nacizmu.

Treba si dobre premyslieť, kto zasadne na lavici obžalovaných a kto na sudcovskej stolici. Nevidím národ, ktorý by mal morálne právo obliecť si sudcovský háv: pokušenie komunizmu bolo totiž chorobou, ktorej podľahla celá ľudská civilizácia. Vidím tiež veľa národov (vrátane ukrajinského), ktoré by na lavici obžalovaných mali zasadnúť spolu s Ruskom. Nemôžeme sa vyhnúť národnej zodpovednosti. Národnú príslušnosť mali nielen tí, čo sa dopustili nacistických zločinov. Ale keby sme ostali pri tomto konštatovaní, znamenalo by to, že by sme sa zas raz minuli s pravdou. Pretože deliaca čiara medzi dobrom a zlom neprechádza cez ideológiu či národnú príslušnosť, ale cez ľudské srdce, v ktorom prebýva nielen hriech, ale aj jediný liek proti nemu – pokánie a odpustenie. Jediným duchovným riešením problému Ruska je preto spoločné a solidárne priznanie viny zo strany všetkých bývalých komunistických krajín za to, že sa klaňali tomuto netvorovi. A v prípade Ruska aj za to, že komunistickú doktrínu používali na realizovanie vlastných imperiálnych záujmov. A k tomu treba pridať spoločné a solidárne odpustenie za krivdy, ktoré sme na sebe navzájom napáchali.

Čas ukáže, či sú ľudia schopní urobiť to skôr, než nastúpi ďalšia kataklyzma, alebo až vtedy, keď im z čiel znovu potečie krvavý pot. A vtedy sa snáď zas  budeme zariekať: Nikdy viac!

Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.