Gazeta Wyborcza, 31.8.2009
Pre nás – ako pre mnohých ruských demokratov – bol Stalin zločincom a agresorom; autor krajiny Gulagu je plne porovnateľný s Hitlerom.
Pri publikácii článku Vladimíra Putina Gazeta Wyborcza vychádzala z presvedčenia, že poľský čitateľ má právo poznať názory premiéra Ruska z prvej ruky. V poľsko-ruskom dialógu sa to síce hemží prekážkami, no je to obrovský výdobytok posledných 20 rokov. Rusko je jedna z najdôležitejších krajín na svete. Pre Poliakov je to krajina obzvlášť významná. Preto teraz na našich stránkach tak často publikujeme názory ruských spisovateľov, politikov či vedcov.
Pamätáme si ešte, za koľko vďačíme demokratickým premenám v Rusku, ktoré inicioval Michail Gorbačov a Boris Jeľcin. A za koľko vďačíme predstaviteľom ruskej demokratickej opozície, ktorá ukázala svetu, ako žiť bez lži.
Hlas Vladimír Putina, najvýznamnejšieho politika v dnešnom Rusku, je udalosťou zásadného rázu. V kontexte agresívnej rétoriky veľkoruských nacionalistov, ktorí dnes opakujú lži stalinskej propagandy, že „Poľsko bolo prvým spojencom Hitlera” a zločin v Katyni bol dielom Nemcov, tento hlas dostáva celkom iný zvuk.
Vladimír Putin jasne píše, že Poliaci ako prví zahradili cestu ruskému agresorovi. Preto by som si želal, aby si tento článok pozorne prečítali veľkoruskí šovinisti.
Z tónu premiéra Ruska tiež vyplýva, že mu záleží na mierumilovnej budúcnosti, postavenej na spolupráci a dialógu. Aj nám na nej záleží, a preto využívame túto príležitosť na dialóg.
***
Úctyhodný je aj jazyk, ktorým premiér Putin píše o nemeckých protivníkoch nacizmu a o rusko-nemeckej zmluve. Boli to práve nemeckí antinacisti, ktorí v tejto dohode odohrali kľúčovú rolu tým, že sa postavili proti temnej tradícii, ktorej symbolom je Stalinov telegram Hitlerovi o „priateľstve, spečatenom krvou“.
My Poliaci zas musíme s rovnakou úctou spomínať na ruských protivníkov stalinskej a brežnevovskej diktatúry: na Andreja Sacharova, Aleksandra Solženicyna, Sergeja Kovaľova a Josifa Brodského, na Vasilija Grossmana či ľudí z Memoriálu.
Boli by sme radi, keby šéf ruskej vlády s rovnakou citlivosťou ako k nemeckým antifašistom pristupoval aj k obetiam stalinského teroru – či už litovským, ukrajinským, estónskym alebo lotyšským. To si od nás, ľudí 21. storočia, vyžaduje úcta k pamiatke tých, ktorí bojovali za slobodu.
Každý národ má vlastnú historickú pamäť; tie isté historické udalosti bude inak hodnotiť Poliak a Ukrajinec, Rus a Nemec. My, Poliaci, však nechceme budovať pamäť na historickej lži. Veríme, že si to neželá ani šéf vlády Ruskej Federácie.
Pre nás bol pakt Ribbentrop-Molotov udalosťou, ktorá spečatila rozhodnutie o 4. rozdelení Poľska a spôsobila, že poľský štát bol vygumovaný z mapy Európy. Bezprostredným následkom tohto paktu bola vojenská agresia Hitlerovho štátu proti Poľsku 1. septembra 1939, po ktorej 17. septembra nasledovala vojenská agresia Stalinovho štátu. A potom prišiel čas krutého prenasledovania občanov nášho štátu, masakry v palmirskom lese a v katyňskom lese. Poľsko sa stalo obeťou dvoch totalitných imperializmov.
Vladimír Putin správne pripomína „etický aspekt politiky“ a skutočnosť, že „nemorálny charakter paktu Molotov-Ribbentrop jednoznačne zhodnotil parlament“ ZSSR. A opakuje: „bez akejkoľvek pochybnosti možno s plným opodstatnením odsúdiť pakt Molotov-Ribbentrop, uzvretý v auguste r. 1939“.
Ďalej ruský premiér pripomína kontext: Anschluss, mníchovské „sprisahanie“. Sú to trefné pripomienky – boli to osudové chyby štátov demokratickej Európy. Nemôžeme však súhlasiť s tým, že kladie rovnítko medzi zbabelým, oportunistickým a amorálnym súhlasom s hitlerovskou expanziou a spoločnou hitlerovsko-stalinskou agresiou voči Poľsku. Anglické a francúzske armády nevstúpili do Československa a spoločne ho neokupovali.
Premiér Putin pripomína tiež vstup poľských vojsk do Zaolžia. Pokladáme túto akciu za historický omyl poľskej politiky; nech už bol zdôvodnený čímkoľvek, bol to hanebný a odsúdeniahodný omyl. Ale tu nevidím symetriu. Stačí porovnať správanie – určite nehorázne – poľskej administrácie v Zaolží so správaním stalinskej administrácie na územiach, zabraných po 17. septembri. Poliaci neorganizovali žiadne deportácie, nehovoriac už o zločinoch podobných tomu katyňskému.
Premiér Putin pripomína tiež tragický osud ruských vojakov, ktorí padli do zajatia za vojny r. 1920. Keby som bol zlomyseľný, pripomenul by som, že v snahe nájsť symetriu poľsko-ruských krívd, Jozef Visarionovič Stalin r. 1941 pripomenul generálovi Władysławovi Sikorskému prítomnosť Poliakov v Kremli a poľskú okupáciu Moskvu začiatkom XVII. storočia. Ale zachovajme si chladnú hlavu – plná pravda o osude týchto zajatcov musí vyjsť najavo. Avšak – a to nikdy neprestaneme pripomínať – žiadneho z nich nezavraždili strelou do zátylku.
Žiaden poľský politik nikdy nevypovedal ničomnú vetu, že konečne zmizlo z mapy Československo, ten „znetvorený bastard Versaillskej dohody´. Takto sa o Poľsku vyjadril Vjačeslav Molotov, sovietsky minister zahraničia, v októbri r. 1939. Nad týmito slovami Poliaci nikdy neprejdú mlčaním, nikdy na ne nezabudneme. Je to súčasť našej národnej pamäti. Pre nás – ako pre mnohých ruských demokratov – bol Stalin zločincom a agresorom; autor krajiny Gulagu je plne porovnateľný s Hitlerom.
Samozrejme, to v ničom nezmenšuje našu vďačnosť a obdiv k hrdinstvu stoviek tisícov vojakov Červenej Armády, ktorí zahynuli na poľskej pôde počas vojny s hitlerovskými okupantmi.
Starostlivosť o ich mohyly je našou poľskou povinnosťou. Premiér Putin píše, že v Deň víťazstva sme boli spolu v protihitlerovskej koalícii. Tak teda, pán premiér, nie všetci sme boli spolu. Aleksandr Solženicyn a Leopold Okulicki – aby som spomenul len tieto dve symbolické mená – sedeli v ten deň v stalinských väzeniach a čakali na procesy. Aj v ich osudoch tkvie symbol, na ktorý nesmieme zabudnúť.
***
Spory o dejiny sú riskantné a môžu vyvolať „špekulácie s pamäťou“. Tomu sa chceme vyhnúť, chceme dejiny prenechať historikom. Preto žiadame, aby historikom bol umožnený prístup do archívov v oboch krajinách. Záleží nám predovšetkým na odtajnení všetkých materiálov, týkajúcich sa katyňského zločinu. To bude pre Poliakov veľmi dobrý signál.
Premiér Putin píše, že v rusko-poľských vzťahoch vidno známky novej logiky – dialógu a spolupráce. Poliaci tiež túžia po dialógu, zmierení a spolupráci, postavenej na pravde, slobode a rovnosti.
Musíme prekonať spôsob myslenia v kategóriách politiky „sfér záujmov” či „blízkeho zahraničia”, rozšírený počas studenej vojny. Tento typ politiky vedie vždy ku konfliktom, ak ju robia veľmoci – v Európe, Ázii či Latinskej Amerike.
Chápeme tvrdé reálie sveta politiky. Preto hľadíme na Rusko s nádejou a s nepokojom. Tešia nás výdobytky ruskej vedy a kultúry. Znepokojujú nás tragické udalosti na Kaukaze, vraždy nezávislých novinárov a spoločenských aktivistov, ďalší proces s Michailom Chodorkovským.
Článok ruského premiéra sme si prečítali s nádejou a vierou – s nádejou na lepšiu budúcnosť v rusko-poľských vzťahoch a s vierou v budúcnosť ruskej demokracie.
Túto vieru a nádej chceme pestovať.