Islamistickí extrémisti majú veľa spoločného s radikálnymi osvietenskými Európanmi moderny: chcú ustanoviť bezpodmienečné nebo na Zemi.
Foto: Mohammed Huwais / AFP / Getty Images
Pri pohľade na príšerné zločiny je naším prvým impulzom vidieť v páchateľoch archaických, krvilačných fanatikov, pre ktorých v našom strede niet miesta, zlo, ktoré sa musí vytrhnúť s koreňmi raz a navždy. Sme teda v pokušení vyhlásiť týmto fanatikom vojnu, keďže oni si nárokujú právo viesť vojnu proti nám. No keď zistíme, že chodili do rovnakých škôl ako naše deti a že až do chvíle, než sa začali radikalizovať, boli, ako sa hovorí, plne asimilovaní s našou sekulárnou kultúrou, musíme o tom začať znovu uvažovať. Čím viac sa o nich dozvedáme, tým viac vidíme, že parížski atentátnici boli rovnako Francúzmi ako londýnski samovražední atentátnici roku 2005 Britmi.
Ešte znepokojivejšia je myšlienka, že spôsob, akým sa zradikalizovali, sa podozrivo ponáša na to, ako sa v minulosti množstvo iných dokonale integrovaných mladých mužov a žien vyvinulo v avantgardu presveděenia, za ktoré boli naraz ochotní zabíjať. Hádam netreba pripomínať Nemcom ich teroristické olovené roky. Alebo Talianom. Alebo Rusom. Alebo Francúzom.
Akonáhle začneme tento myšlienkový pochod sledovať, už je ťažšie vidieť seba samých vo vojnovom stave s týmito zločinmi, ktoré nám už nebudú pripadať také cudzie a archaické: je to skôr tak, že k nám majú veľmi blízko a sú našimi súčasníkmi. Ak by sme mali byť vo vojne, tak aj vo vojne so sebou.
V čom je teda veľký rozdiel medzi vraždami v Paríži a inými radikálnymi hnutiami v minulosti? V tomto bode vstupuje do hry moment náboženstva. A je nepochybné, že vrahovia novinárov Charlie Hebdo zabíjali v mene svojho náboženstva.
Politika je plná náboženstva a náboženstvo plné politiky.
Jedna z možných odpovedí na tento stav znie: Nevyničili sme náboženstvá dostatočne dôsledne, a keďže v našom multikultúrnom verejnom priestore už takmer nemajú miesto, mali by sme nasledovať politiku voltairovského écrasez l’infame. Bol napadnutý sekularizmus, takže aby sme ho ubránili, potrebujeme ešte viac sekularizmu. To, čo sa fungovalo voči katolicizmu a protestantizmu, musí fungovať aj voči islamu.
To, že s tým s takýmto riešením môžeme mať problém, začne byť zrejmé, keď sa sekularizmus, tak ako vo Francúzsku, stane akýmsi občianskym náboženstvom, ktoré sa má prostriedkami práva presadzovať ako jediný nesporný spôsob správania na verejnosti – pomerne netolerantná forma tolerancie, keďže všetky ostatné náboženstvá považuje za absurdné. Tu myšlienka odluky cirkvi od štátu – vo francúzskom význame laicité – nebadane prechádza do náboženstva beznáboženskosti. Za požiadavkou tolerancie cítiť znepokojivý diktát jednohlasnosti: príďte do našej Republiky, nech sa páči, ale pod jednou podmienkou, že sa tu budete správať ako my – pričom toto my sa namiesto vyvíjania modu vivendi medzi rôznymi väzbami na rôznymi možnosti a identity stáva jednou, celkom určitou identitiou.
Problém je o to väčší, že si musíme uvedomiť, že cieľ zločinov zo 7. januára súvisí s kreslením a obrazmi – dovolenými a zakázanými. Každý obyvateľ Európy, ktorý čo len trochu pozná európske dejiny, hneď vidí, že tento boj tu dobre poznáme: to, čo je pre teba úctyhodná ikona, je pre mňa odporná modla, ktorú roztrieskam na kusy a v rámci toho už spolu s ním roztrieskam aj teba, už pre ono zadosťučinenie, ktoré si cením viac ako čokoľvek ostatné. Tento ikonoklazmus sa presne kryje s našimi náboženskými, vedeckými, politickými, ekonomickými tradíciami.
Máme tu teraz pred sebou pozoruhodnú škálu rôznych vecí, ktoré možno považovať za modly, ktoré je nutné zničiť, a ktoré možno zároveň považovať za ikony – za hodnotu, ktorej patrí naša najhlbšia úcta. Ich spoločný prvok spočíva v pomenovaní obete, ktorá musí byť položená na ten či onen oltár. Reformátori, revolucionári, modernizátori všetkých foriem a farieb majú v súvislosti s týmto uctievaním mnoho spoločného. A zatiaľ čo vedieme zápas so zločincami (čo je vec polície), nezabudnime bojovať aj sami so sebou, totiž s pokušením rozbíjať modly iných na oltári našich vlastných obrazov. Inými slovami: mali by sme pokročiť od ikonoklazmu k čomusi, čo som v titule jednej výstavy a jej katalógu nazval iconoclash, zrušenie ikonoklastického gesta.
Je to ťažké najmä preto, lebo to vyzerá, akoby sme v Európe už mali náboženské vojny dávno za sebou. To, že do našej súčasnosti vpadli islamistickí radikáli, je preto také hrozivé, lebo nám to pripomína, že náboženské vojny sa skončili prímerím, nie mierovou zmluvou. Ten nebezpečný uzol, v ktorom sú prepojené náboženstvo a politika, je stále v nezmenenej podobe tu a rozpletá sa rovnako ťažko ako v dobe, keď bol vynájdený štát – je to provizórne riešenie neriešiteľného problému. Ibaže v tom uzle na európskej pôde teraz nie sú proti svojej vôli spletení katolíci s protestantmi, ale jedni aj druhí proti islamu, ku ktorému sa v cudzom svete hlásia miliardy ľudí. To sú práve tí ľudia, čo nám dnes približujú premeny globalizácie. Späť do 16. storočia, ibaže tentoraz s kalašnikovmi.
Prepletenie politiky a náboženstva nemôžeme zrušiť – jasne to diagnostikoval Eric Voegelin v knihe Nová veda o politike – tým, že jedno od druhého oddelíme – ako sa o to pokúsil sekulárny štát -, pretože politika je plná náboženstva a náboženstvo plné politiky. Sekulárna politika nie je vôbec to isté, ako profánne chápanie politiky. Náboženstvo neistoty v tom, čo to znamená byť v rukách Božích, nie je to isté ako náboženstvo, čo považuje politiku za orgán, ktorým nastolí nebo na Zemi. Veľký problém, s ktorým nás konfrontuje radikálny islam, je v tom, že sme, brániac sekulárny štát, zabudli na úlohu brániť tak náboženstvo, ako politiku proti ich vzájomne smrtiacemu zovretiu, ktoré už medzičasom na celom svete obraňujú agenti modernizácie.
Problém radikalizácie je aj náš problém.
Za náboženskými otázkami identifikoval Voegelin inú, dôležitú črtu: vyčleňovanie hodnôt. Militantní radikáli, ktorých Voegelin portrétuje, najprv v podobe puritána, potom komunistu a nacistu, zoznam, ktorý dnes môžeme doplniť a o islamského extrémistu – sú typy, v ktorých sa všetky zdroje autority zlievajú do jediného meča. Militant presne vie, koho obetovať a prečo. Nezaváha. Takéto splynutie všetkých zdrojov autority, všetkých príležitostí poslúchať, je rovnako cudzie tak náboženstvu, ako politike. Pre nábožnú dušu je v tom obrovský rozdiel, či vloží svoj osud do Božích rúk alebo či vezme Božiu vôľu do tých vlastných. A pre každého služobníka politiky je obrovský rozdiel v tom, či hľadá všeobecné blaho, alebo s istotou vie, že je sám agentom prinášajúcim na Zem mier.
Ako môžu Európania vyzývať pravých nasledovníkov islamu, aby si v tejto veci zjednali jasno, keď v tom sami vo vlastných dejinách modernizácie žiadne jasno nemajú? Vari sami Európania usilovne nepracovali na imanentizácii toho, čo malo zostať transcendentným? Vari sa nesnažili nastoliť nebo na Zemi? Akokoľvek k problému radikalizácii pristúpime, je to tak náš problém, ako ich. Koľkokoľvek zločinov bolo napáchaných v mene Allaha, aj tak islamisti nemôžu za ten dlhý zoznam hrozných vecí, ktoré má na svedomí jedovatá zmes politiky a náboženstva. Spomeňme si len na zločiny, za ktoré môže, povedané slovami Karla Polányiho, sekulárne náboženstvo ekonómie.
Naša terajšia situácia je o to hrozivejšia, že kým si znovu rozodierame rany náboženských vojen a snažíme sa ich odznovu hojiť ešte vyššími dávkami sekulárneho náboženstva, zároveň musíme obnovovať aj celú konštrukciu moderny, aby sme mohli čeliť ekologickým mutáciám, ktorými postihla našu planétu. A to je zločin, ktorý svojou mierkou všetky ostatné zatieňuje. Pokiaľ ide o zodpovednosť za tento zločin, prinajmenšom tá nie je nijako otvorená: tu celkom presne vieme, kto je na vine. Obidve tieto úlohy majú spoločné to, že sa musíme naučiť, ako znásobiť zdroje autority a umožniť plurálne väzby – čiže práve to, čo nám veľmi dobre nejde. Je to však jediná cesta, ako uniknúť obidvom druhom apokalypsy: tej, ktorou nás ohrozujú fanatici, a tej druhej, ktorú sme si slepo privodili sami.