Foto: Jason Hawkes
Z príbehu o Ukrajine sa stal príbeh o Rusku. A teraz sa revolúcia v Kyjeve stáva čoraz viac príbehom o hlavnom meste Británie.
Práve vtedy, keď sa svet uškŕňal nad zoologickými záhradami, súkromnou zbierkou áut a napodobeninami rímskych rozvalín v gýčovom paláci zosadeného ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča, ukrajinskí novinári upozorňovali, že to všetko čiastočne vlastní schránková firma so sídlom v Londýne. Nezávisle od toho, že bol na príkaz FBI vo Viedni zadržaný ukrajinský oligarcha Dmitrij Firtaš za úplatkárstvo a zločinecké sprisahania (ktorý, samozrejme, obvinenia odmieta), sa dostali do popredia jeho prepojenia. Dozvedeli sme sa, že je mnohomiliónovým sponzorom Univerzity v Cambridgei, že má blízke vzťahy s niekoľkými britskými politikmi a že v októbri začal pôsobiť na Londýnskej burze.
A keď Veľká Británia zvažovala sankcie voči Kremľu, zachytili fotografi poradcu premiéra Davida Camerona, ako drží v rukách odporúčania, v ktorých boli informácie o tom, že možné sankcie, poškodia Londýnu, tomuto magnetu na ruské peniaze. Downing Street sa od kauzy dištancoval, ale škody napáchala aj tak.
Londýn sa pýši tým, že je svetovým hlavným mestom globalizácie a prostredníctvom tejto identity si vystaval svoju stratégiu v 21. storočí. To robí mesto úžasným, ale teraz vidíme aj druhú stranu.
Ruskí (a ukrajinskí) aktivisti a disidenti dlho naliehali na Európsku úniu ako takú, a špeciálne na Londýn, aby uplatňovali vlastné zákony týkajúce sa prania špinavých peňazí a zákony typu “poznaj svojho klienta” pri prijímaní majetku z krajín niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Ruský aktivista Vladimir Ašurkov z moskovskej Nadácie pre boj proti korupcii tvrdí, že pravidelne žiadal britské orgány aby vyšetrili ruské spoločnosti napojené na štát so sídlom v Británii. “Nikdy tak neurobili,” vraví a dodáva: “v určitom bode si uvedomíte, že je to otázka politickej vôle.”
Po stáročia, a predovšetkým počas Studenej vojny a krátko po nej, hovorili ruskí disidenti o Londýne ako o majáku, ktorý ich priťahoval a navádzal. Tento postoj sa zmenil: Londýn, tým, že bol okamžite pripravený prijať post-sovietske peniaze a že nekládol takmer žiadne otázky, je zrazu čoraz vnímaný ako mesto, ktoré nadŕža autokratickým, skorumpovaným systémom, proti ktorým bojujú protestujúci v Kyjeve či v Moskve. Zmierovatelia Kremľu, kultúrni relativisti a mnohí ďalší často argumentovali, že nech už si o Rusku myslíme čokoľvek, Londýn by viac nemal rozdávať kázania. Tento argument však zastaral. Už to viac nie je prípad, kedy by sa mal Londýn starať o vlastný biznis, ale prípad, keď Londýn veci aktívne zhoršuje.
V Londýne môžete často naraziť na argument typu ‘vždy to tak bolo’. Je to však pochybný argument.
Ale zatiaľ, čo je ľahké ignorovať hlasy Východoeurópanov v Londýne, ukrajinská kríza spustila rýchlopaľbu článkov z Ameriky, ktoré sa na adresu Veľkej Británie vyjadrujú podobne. A minulý týždeň sa senátor John McCain vyjadril, ako “znepokojivé” by to bolo, ak by závislosť Londýna na zahraničnom bohatstve Britov politicky oslabila. To všetko je zraňujúce. Britské noviny odpovedali na túto “morálnu paniku” podobne ako komentátor Financial Times Janan Ganesh: “Londýnčania oceňujú utrpenie, ktoré v ich mene prežívajú zahraničné médiá. Ale, nebojte, zvládame to.”
V Londýne môžete často naraziť na argument typu “vždy to tak bolo”. Je to však pochybný argument. Nikdy predtým nevsádzala Británia tak veľa zo svojej stratégie rozvoja na uvítanie kapitálového prílivu; nikdy nebolo toľko z najbohatších ľudí v Británii nielen cudzincami (na čom nie je nič zlé), ale zároveň aj naviazaných na geopolitické ambície konkurenčných vlád. Ašurkov ide ešte ďalej: “Neuvedomujete si, že riskujete vytvorenie globálneho systému, kde skorumpované (na štát napojené) spoločnosti z Ruska zvíťazia a vaše spoločnosti nebudú schopné konkurovať?”
Samotná Ašurkovova kariéra je zaujímavá. Začínal ako jednej z najskúsenejších ruských investičných bankárov, následne sa stal protikorupčným aktivistom – v Rusku riskantná záležitosť – a teraz dúfa, že sa stane nezávislým politikom, ktorý začne skromne od komunálnej úrovne. Je to kariérny oblúk, ktorý pripomína víziu demokratického kapitalizmu, ktorý stále vidí voľný trh vnútorne prepojený so slobodným politickým systémom a slobodným súdnictvom. Občas sa zdá, že idealistov demokratického kapitalizmu nájdete skôr v opozícii v Moskve, alebo na Kyjevskom Námestí nezávislosti, než v Londýne.
Pokrčenie ramenami nad tým, že “vždy to tak bolo”, zakrýva hlbšiu neistou. V Londýne sa obávajú, že nové svetové peniaze môžu ísť kamkoľvek. Často počuť poznámku: “Čo ak nás opustia v prospech Singapuru?”Je to skúška pre Britániu. Vskutku, pokiaľ bude musieť Británia prijať tvrdé opatrenia, niektoré majetky budú prúdiť inam. Ale zdvihnutím latky by Londýn mohol nastaviť štandard. Z dlhodobého hľadiska je správne množstvo exkluzivity silnejšou prednosťou než laxnosť. Aby sa Londýn stal skutočným hlavným mestom, musí prevziať vedenie.