Pred 200 rokmi, 9. marca 1814, uzrel svetlo sveta ukrajinský národný básnik Taras Ševčenko. Narodil sa ako nevoľník v ruskej ríši a vo svojom diele bojoval za ideály slobody a spravodlivosti. Nečudo, že jeho postava bola leitmotívom protestov na Majdane.
V pozadí Taras Ševřenko na obraze Ivana Nikolajeviča, 1871. Foto: David Mdzinarišvili /Reuters
Po celom Majdane vidieť väčšie aj menšie Ševčenkove portréty, miestami prizdobené pár riadkami z jeho poézie. Pod nimi sú drobné centrá improvizovaných debát a literárnych dielní. Jeden z najväčších transparentov (“hlavný Ševčenko Majdanu”) žehná veľkej tribúne s jej prítomnosťou, miestom, odkiaľ aktivisti a opoziční politici hovoria k protestujúcicm. Keď rečnia, majú Ševčenka za sebou. Či, lepšie povedané, Ševčenko sa im pozorne díva na chrbát. Taras Ševčenko, jeho ikona, je integrálnou súčasťou symbolického jazyka Majdanu, centrom jeho znakového systému.
Keď prejdete z Majdanu po hlavnej ulici Kreščatik smerom k už spomínanej kyjevskej radnici, prídete k Barbakanu umenia – teritóriu umelcov, básnikov, režisérov a hudobníkov, ktorí sa tu schádzajú, aby mohli komunikovať s demonštrantmi. Napochytre zhlobené drevené “múry” Barbakanu zároveň slúžia ako výstavné plochy. Sú ovešané samými aktuálnymi revolučnými dielami. Okoloidúci sú zvedaví najmä na provokujúci, sarkastický grafický cyklus Andrija Jermolenka “Ševčenkaniana”. Na každom liste je iná modifikácia Ševčenka, paradoxne doplnená zodpovedajúcim citátom. Ševčenko Superman, Ševčenko dopravný policajt, Ševčenko ako zbohatlík, Ševčenko Elvis Presley (Kráľ Ukrajiny), Ševčenko ako bráhman, dedinčan Ševčenko. Mne osobne chýba Che – Ševčenko alebo Ševčenko Ghándhí.
Keď americký senátor John McCain rečnil na veľkom pódium k Euro Majdanu, citoval Ševčenka v angličtine: “Love your Ukraine, // Love in the hard time.” V ten deň počulo slová Johna McCaina takmer milión demonštrantov. Pravdepodobne to bol najvyšší počet na mieste prítomných poslucháčov, aký kedy senátor McCain mal.
Tak získal Taras Ševčenko v týchto dňoch ešte ďalší zmysel. Stal sa medzinárodným komunikátorom ukrajinského protestného hnutia. Inak to ani nemohlo byť.
II.
Príznačné je, že po prezidentských voľbách 2010, keď sa Janukovyčov režim na Ukrajine dostal k moci, znovu sa začala cenzúra a zakazovanie Ševčenka, ako za cárov a za sovietskej éry. Najhlbší bod to dosiahlo na oslave jeho 199. výročia v jeho rodnej dedine Morynzi, kam podľa slov očitých svedkov “napochodovalo viac milicionárov, než návštevníkov, dedinský zbor mal zakázané spievať a školáci recitovať, s odôvodnením, že Ševčenko písal revolučnú poéziu a to sa teraz nehodí.”
Z oficiálneho postoja štátnej moci k “veľkému Tarasovi” však však bolo stále cítiť bázeň a ostražitosť. Najvyššie štátne prémie za literatúru neniesli jeho meno. Iná vec je, že sa v uplynulých rokoch vôbec neudeľovali vynikajúcim či prevratným umelcom, ale predovšetkým tým, čo boli lojálni.
Prečo práve tie dva ideály – sloboda a spravodlivosť?
Moc by si určite Ševčenka rada viedla vo svojom ideologickom arzenáli ako bronzového bôžika či prinajmenšom ako disciplinovaného služobníka štátu. Vtedajšia štátna moc však okrem iného mala problém s ideológiou, žiadnu nemala, len chumáč kriminálnych inštinktov, do ktorých sa Ševčenko nedal vmestnať. On nie je modla, ale slovo a text, je živý a plný vzdoru, nebezpečný. A reprezentuje ústredný národný mýtus: mýtus, ktorý pochádza zo zdrojov, konštituujúcich Ukrajinu ako samostatnú krajinu, ukrajinčinu ako vlastný jazyk, mentalitu Ukrajincov a ich vedomie seba samých. Reálny človek, básnik Taras Ševčenko, s tým súvisí len čiastočne, ale to je vlastne jedno: mýtus existuje nad realitou – Jeden nemecký priateľ to nedávno trafil veľmi presne: “Ševčenko je pre Ukrajincov Luther, Kant a Goethe v jednej osobe.“
III.
Tvorivý odkaz Tarasa Ševčenka, to je 218 básní a poém, deväť noviel (ostatne, podstatne slabších ako básne), jedinečný osobný denník Žurnal a rozsiahle vizuálne dielo, hlavne grafiky, akvarely, rytiny a tlače. Ševčenko uzavrel svoju životnú púť ako štyridsaťsedemročný “akademický rytec” peterburskej Akadémie umení. Pre nedostatok miesta však teraz vynechajme výtvarné umenie a venujme sa jeho literárnemu dielu.
V čom spočíva jeho sila? Ako pulzuje život v tkanive a kam siahajú nervové zakončenia? Prečo básnik Ševčenko ešte ani dnes, po 200 rokoch, nejde na večný odpočinok do básnického raja ako jeho súčasníci Goethe, Byron, Puškin, Mickiewicz, Lermontov, Schiller a Shelley? Prečo sa nespráva, ako sa na normálneho klasika patrí, ale stále nemá pokoj a motá sa uprostred pekla ukrajinskej súčasnosti? Inými slovami – čo robí na týchto barikádach?
Étos Tarasa Ševčenka je étosom vzdoru. Nálepka “revolučný romantik” starej sovietskej literárnej vedy ako keby bola šitá naňho. Sústava jeho presvedčení stelesnených v básňach je založená na tom, že svetu vládne sociálna a nacionálna nespravodlivosť, že existenciálnou povinnosťou človeka je zasadzovať sa za spravodlivosť, že násilie mocných tohto sveta plodí násilie iných, ktorí sa stavajú na odpor v mene spravodlivosti, že sloboda je práve takým ideálom ako spravodlivosť a že sloboda jednotlivca a sloboda ľudských spoločenstiev sú rovnocenné.
IV.
Prečo práve tie dva ideály – sloboda a spravodlivosť? To ľahko pochopíme, keď si uvedomíme, kde sa Ševčenko narodil: budúci básnik sa narodil ako nevoľník, ale jeho blízki predkovia ešte boli slobodní ľudia (kozáci), až koncom osemnásteho storočia ich ruskí cári zbavili slobody. Situácia nevoľníckych roľníkov v ruskom impériu je porovnateľná so situáciou čiernych otrokov vo vtedajších Spojených štátoch – ich páni mohli bezo zvyšku rozhodovať o ich telách, dušiach a osudoch. Významnú časť svojho života – 24 rokov, čiže viac ako polovicu – bol Ševčenko osobným majetkom pána Engelgardta, ruského šľachtica s nemeckými koreňmi. To, že skupina peterburských umelcov ho spojeným úsilím vykúpila, bola takmer najšťastnejšia epizóda v jeho živote, ktorý sa roku 1861 skončil.
Taras Ševčenko nasadil vysokú latku morálky pre verejne pôsobiace osoby, ktoré sa dostanú do konfliktu s režimom, ktorý ich šikanuje: nikdy nezmäknúť a nebáť sa.
Nestačíme však žasnúť nad mierou vnútornej slobody, ktorú si pre seba vydobyl – každým novonapísaným riadkom. Ako pravý “revolučný romantik”, či, lepšie povedané, romantický hrdina, úplne sám chladnokrvne tiahol proti celej nezmernej štátnej mašinérii. A to nebolo len tak – vyhlásiť ruské cárske impérium za nepriateľa číslo 1, túto, Ševčenkovými slovami, “liaheň ničomnosti”, stelesnenie zla. Keby bol Ševčenko politik, tak by zrejme, nadaný mimoriadnym darom priťahovať ľudí a získavať si ich na svoju stranu, zorganizoval celú sieť medzinárodných tajných štruktúr, aby zrútil poriadok, ktorý sa v Európe ustanovil po Viedenskom kongrese. Keď sa Ševčenko dostal do pozornosti vtedajších ruských tajných služieb, stal sa obeťou najbrutálnejšieho trestu, aký špeciálne jemu len mohli vymyslieť: odviedli ho ako radového vojaka a poslali do vzdialeného garnizónu na Ural a potom do Strednej Ázie. Trest bol spojený – a teraz príde to hlavné! – s absolútnym zákazom maľovať a písať.
Práve za týchto okolností vytvoril svoj zvláštny etický vzorec, ktorý sa o sto rokov neskôr tak zišiel disidentom východnej Európy vo všeobecnosti a Ukrajiny zvlášť: nič neoľutovať a nedať sa zlomiť. Taras Ševčenko nasadil vysokú latku morálky pre verejne pôsobiace osoby, ktoré sa dostanú do konfliktu s režimom, ktorý ich šikanuje: nikdy nezmäknúť a nebáť sa. Presne to mal na mysli ukrajinský básnik a disident Ihor Kalynec, keď roku 1972, pár týždňov pred svojím zatknutím napísal v básni: “Ševčenko je náš protestsong”.
Práve preto mi jeden mladý priateľ, docent literatúry na univerzite v Kirovograde, ktorého Janukovyčov režim zatvoril za účasť na protestných akciách, v e-maili napísal: “Bola to ťažká skúška, ale už lepšie rozumiem Ševčenkovej väzenskej lyrike :-))“
V.
Dnes, keď píšem tieto riadky, má zmysel uprostred mnohosti obsahov Ševčenka vyzdvihnúť dva: antiimperiálny a anarchistický. V obidvoch týchto aspektoch nadobudol ako text a ako revolučná ikona mimoriadnu aktuálnosť. Euro-Majdan vzbúreného ľudu je darom Tarasovi Ševčenkovi na dvesté narodeniny. Absolútne úžasný priestor, v ktorom “ľudia”, “spoločenstvo”, “my”, znamenajú čosi pozitívne a veľkolepé, naproti tomu “štátna moc”, “cár”, a “žandári” predstavujú vtelené zlo.
Dvadsiaty druhý január, 61. deň protestov, sa začal tragickou správou o prvom mŕtvom, ktorého zabili policajné guľky. Zavraždený sa volal Serhi Nigojan, mal dvadsať rokov, ukrajinský občan arménskeho pôvodu. Sníval o tom, že sa stane hercom. V priebehu hodiny sa na internete objavilo úplne čerstvé video, v ktorom tento chlapec, obranca kyjevských barikád, spamäti recituje svoje obľúbené verše z “Kaukazu”.
Je to jedna zo Ševčenkových poém. Básnika, pre ktorého verše sa ešte aj dnes vraždí
Foto: Bulent Kilic / AFP