Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Na Balkáne bojuje so šialenstvom histórie len „slabé pohlavie”.
V strmých kopcoch Balkánu na krajnom juhovýchode bývalej Juhoslávie až po severné Albánsko je jeden zvláštny jav: niektoré dievčatá sa zasvätia celibátu, odložia ženské šaty a začnú konať skrz-naskrz mužsky.
Tento zvyk, úplne jedinečný vo svete, skúmalo množstvo vedcov, aj keď počet takýchto dievčat, hovorilo sa im „panny”, je dnes relatívne malý, etnologička Jelka Vince Pallua ich napočítala asi sto za celé posledné storočie.
Na tento zvyk existuje viacero príčin, pestuje sa v rodinách bez mužského potomstva, ktoré je v sedliackom patriarchálnom živote nepostrádateľné. Ale sú tu aj subjektívne momenty: tieto dievčatá nadobudli svojou premenou spoločenské práva, napokon, osamostatnili sa, aby mohli konať veci, ktoré boli kedysi vyhradené mužom. Tieto kvázidievčatá sa neraz chopili zbraní a tiahli do boja. Bolo v tom aj trocha výsmechu: keď vy muži nechcete alebo jednoducho nie ste tu, sme tu my!
Zradkyne rodu
Tento model mi pripomenuli nedávne udalosti na juhu našej krajiny, tam sa počas nešťastnej minulej vojny ukázalo, že dosť veľa žien bolo ochotných postaviť sa všeobecnému šialenstvu histórie takmer až „mužsky”. V Chorvátsku aj Srbsku boli skupiny odvážnych demonštrantiek, spisovateliek, novinárok či právničiek, ktoré organizovali protivojnové združenia, viedli mierové demonštrácie a zastupovali poškodených a vyhnaných, už len za to ich chorvátski mocipáni označili ako strigy a Srbi zasa ako frustrované ženy v prechode a jedni i druhí ako zradkyne vlastného rodu.
Je však najvyšší čas vyslobodiť čarodejnice z profánnej kukly odpudivých rozhnevaných starien, čo skončili na popravisku, ale vedeli o svete často omnoho viac než tí, čo ich upaľovali. Tieto belehradské dámy s vedomím sú po dve desaťročia tiež jadrom intelektuálneho a morálneho odporu proti zlu, mužskí priatelia, ak nejakí sú, sú iba ak ich pomocníkmi. Zjavili sa tu v inej verzii nové „panny” z brál Prokletija a pustiny južného Balkánu?
Drobný húf, ktorý sa zato nemusí hneď zriekať svojich amazonských prsníkov – na zdesenie svojich protivníkov to nie sú žiadne ohavné stareny, žiadne spustnuté sedliačky s ostrihanými vlasmi, sú to vo svojej väčšine krásne, múdre a v každom ohľade emancipované ženské subjekty v plnom lesku svojich schopností. A vedú helsinské výbory, ľudsko-právne združenia, výbory a kruhy na záchranu posledných zvyškov dôstojnosti v tých nešťastných národoch, nikto nevie, odkiaľ tú energiu, tie schopnosti a rozhodnosť vôbec berú. Akoby sa v Srbsku, Chorvátsku, v Bosne a Kosove šíril progresívny matriarchát.
Vari sa aj v ďalších veľkých európskych a iných krajinách nevynára ten kŕdeľ žien, ktoré nie sú len matkami, tými sú možno najmenej! Sú to deti svojho rodu, legitímne potomstvo, ale potomstvo, čo bez skrývania útočí na zlé skutky otcov.
Aktualizácia eposu
Nedávno sa dve z tých nepodplatiteľných žien v Belehrade postavili proti rasizmu v knihe svätosvätého srbského spisovateľa, samovyhláseného otca tohto národa. Celý jeden národ, albánsky, označil za ľudský kal.
Pretože keď muži na toto čítanie mlčia, ony dve nebudú, a teraz leží na týchto dvoch dcérach otcovražda, klasická etnologická a psychoanalytická otázka, sublimovaná na duchovný a mravný čin.
Na všetkom je aj drobná škvrna: smieme – v mene akejkoľvek slobody – súdiť ľudské myslenie, jeho výroky, čo ako skazené a zlé? Oficiálny proces v tejto veci dnes v Srbsku tak či tak nečaká nikto. Ako keby to gesto bolo čírym symbolom: je preč pokora Antigony, čo pre nespravodlivé a šialené kráľovské rozhodnutie pokojne ide do hrobu, Kreón napriek všetkým znakom svojej vznešenosti musí skôr alebo neskôr padnúť!
Sme zrejme opäť na pôde klasickej gréckej tragédie plnej nepriamych významov. Presne tak ako prezlečené dievčatá z Prokletija nežijú svoj reálny život, ale predstavujú tým niekoho iného, čosi iné.
Etnológovia sa pýtajú, ako je možné, že tie „panny” alebo „tobalie”, či aké majú ešte mená, sa zjavujú len tam, v malom kamenistom priestore južného Balkánu, nikto sa však nečuduje, že aj duchovné jadro Európy a potom aj jej Oidipovský mýtus kedysi vznikli len asi o sto kilometrov južnejšie.
Tak sa tento klasický grécky a surový balkánsky epos pozoruhodne aktualizujú, teraz aj bez prezlečenia predstavujúceho mužskú silu, s tým hlbokým ženským žiaľom. Opäť je to ako v Sofoklovi: v krvavých a ťažkých činoch zažiaria povznášajúce pohnutia ľudskej cti, ktorej znaky tie mocné dievčiny, tie Belehradčanky, držia v rukách.
Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.