Rusko si potichúčky, akoby z opodiaľ pripomína 20. výročie svojej demokracie. Médiá si takmer nevšimli stretnutie v Nadácii Michaila Gorbačova, v novinách sa objavilo sa len zopár článkov a v televízii preblesklo zopár záberov. A pritom 1. zjazd ľudových poslancov ZSSR, ktorý sa začal 25. mája 1989, bol demokratickým zemetrasením, bol to úder proti systému, stvoreného ešte za Stalina, proti monopolu komunistickej strany.
Pri pohľade na dnešné Rusko je ťažko uveriť, že volieb na zjazd ľudových poslancov, kde po prvý raz dejinách ZSSR o každé kreslo súťažili aspoň dvaja kandidáti, sa zúčastnilo 172 miliónov ľudí, čiže 90 percent oprávnených voličov. Dalo by sa povedať, no čo – typická sovietska účasť. Ale tento raz ľud nehnali k urnám a pred voľbami po celej obrovskej krajine prebiehali rozhorúčené a búrlivé debaty.
V niektorých mestách, napríklad v Leningrade, hlasujúci vystrihli z volebných lístkov straníckych funkcionárov. Delegátom akadémie vied sa stal nositeľ Nobelovej ceny Andrej Sacharov, slávny disident, ešte nedávno verejný vrah č. 1, ktorého poslali do vyhnanstva v Gorkom. Okolo neho sa sústredilo 361 rozhodných kritikov komunistického zriadenia, ktorí vytvorili legendárnu opozičnú Medziregionálnu skupinu poslancov.
Nebola až tak veľká, veď zjazdu sa zúčastnilo 2250 delegátov, ale aké hviezdy ju tvorili: Sacharov, Anatolij Sobčak, budúci primátor Leningradu, ktorému sa už čoskoro malo prinavrátiť staré meno Sankt-Petersburg, Galina Starovojtova, profesor Jurij Afanasjev, zakladateľ Ruskej Štátnej humanistickej univerzity, Gennadij Burbulis, pravá ruka budúceho prezidenta Borisa Jeľcina.
Dnes to pôsobí neuveriteľne, ale počas dvoch týždňov zjazdu bola celá krajina ako priklincovaná k televízoru, lebo sa vysielal prvý necenzurovaný priamy prenos zo Zjazdového paláca v Kremli. Ľudia žili horúcimi spormi medzi konzervatívnymi straníkmi, zástancami umiernených reforiem, sústredenými okolo Gorbačova a stúpencami Sacharova, ktorí žiadali radikálne zmeny.
Znie to ako vtip, ale obyčajné ženy si vtedy aj do fronty v obchodoch nosili tranzistorové rádiá, aby im neušlo ani slovíčko. Prvým šokom pre nich bolo, že z vysokej tribúny ľudia hovorili z hlavy a od srdca a nie z papiera. A každá výpoveď priniesla ďalší otras: o stalinských zločinoch, o zúfalej zaostalosti ZSSR, o katastrofálnom stave ekonomiky.
Sacharov v mene svojej medziregionálnej skupiny žiadal, aby bol anulovaný 6. bod ústavy, ktorý zaručoval vedúcu úlohu strany. Zjazd povolal komisiu na prehodnotenie Ribbentropovho a Molotovovho paktu.
V dnešnom Rusku, kde zas majú vládnucu stranu zvanú Jediné Rusko a kde práve nedávno vytvorili prezidentskú komisiu, ktorú tu ironicky prezývajú komisiou na falšovanie dejín v prospech Ruskej Federácie, je ťažko uveriť, že čosi také sa pred 20 rokmi mohlo odohrať.
Vtedy ešte značná časť spoločnosti ZSSR, okrídlená romantickou vierou, že demokracia im zaručí rovnú, bezpečnú cestu k lepšiemu životu, odvážne hľadela do minulosti a triezvo hodnotila stav krajiny. No ukázalo sa, že mnohí z nich sa zľakli hrôzy, ktorú tam uvideli. Krátko potom, ešte za Jeľcina, sa v Rusku začal útek od slobody a demokracie k Jedinému Rusku, k prezidentskej komisii, ktorá má brániť dobré historické meno Stalina, výhodné pre Rusko.
A práve preto Rusko prešlo 20. výročie ohňostroja demokracie takmer úplným mlčaním. Žeby táto skúsenosť bola len krátkym zábleskom, malým dúškom slobody, ktorý zmizol bez stopy?
Možno nie celkom. Keď roku 1989 profesor Anatolij Sobčak vytiahol do volebného boja o miesto na listine delegátov, za šéfa štábu vymenoval svojho ani nie 24-ročného asistenta. A keď všetky tlačiarne v meste odmietli vytlačiť volebné materiály demokratického kandidáta, bol to práve on, kto ich dal tajne vytlačiť v Rige a priviezol ich do Leningradu. Prvá politická skúsenosť šéfa Sobčakovho štábu sa skončila veľkým úspechom – v rodisku boľševickej revolúcie straníckych kandidátov porazili na hlavu.
Preto keď teraz bývalý šéf Sobčakovho štábu Dmitrij Medvedev hovorí, že sloboda je lepšia než jej nedostatok, môžeme snáď trochu dúfať, že to preňho nie sú prázdne slová a že mu kdesi v duši ešte doznieva melódia tých čias.