1.
“Vlasť sa rovná bezpečnosť,” hovorí Jean Améry. Keď Francúz Jean Amery, narodený v Rakúsku roku 1912 ako Franz Meyer, roku 1966 písal tieto slová do svojej knižky Bez viny a trestu, vedel, čo hovorí, lebo vlasť stratil a trvalo mu 27 rokov, než naplno pochopil, v čom spočívala táto strata – teraz už nenávratná a nezvratná: Dozvedel sa, že návrat do nejakého priestoru nikdy nie je získaním strateného času.
Bezpečnosť sa rovná slobode; a bezpečne sa cítime tam, kde neočakávame žiadne prekvapenia, nemusíme sa obávať ničoho celkom a úplne cudzieho – čiže celkom a úplne nepochopiteľného; a tým aj, ako by povedal Wittgenstein, ničoho, čo neobsahuje nielen návod na použitie, ale ani len náznak toho, ako sa voči nemu máme správať. Stratu vlasti si Jean Améry uvedomil vo chvíli, keď sa ocitol v prostredí znakov, ktoré preňho boli rovnako nečitateľné ako etruské písmo: Tváre, gestá, oblečenie, domy, slová boli síce naďalej zmyslovými vnemami, no prestali byť znakmi. Ak vlasť je sídlom poriadku, predvídateľnosti a sebaistoty, cudzina je doménou neporiadku, prekvapenia a hľadania či aspoň domýšľania sa poriadku významov v chaose zážitkov; no emigrant, ktorý sa ocitol v cudzine až v dospelosti, sa už nikdy v týchto znakoch nebude vyznať inštinktívne, bude to skôr intelektuálny počin, vyžadujúci istú duševnú námahu.
Pri zoznamovaní s materinským jazykom by sme si určite nevšimli, že má gramatiku, keby nás na to neupozornili učitelia, v prvej chvíli k nášmu prekvapeniu a trochu neskôr aj podráždeniu. Gramatika je cerberus, zatarasujúci vchod do všetkých jazykov – okrem materinského (ktorý sa stáva materinským práve tým, že pred jeho bránou cerberus nestojí). V materčine je gramatika spoľahlivým no nevtieravým sprievodcom, starostlivým no nevtieravým anjelom strážnym; vo všetkých iných jazykoch je to démon, číhajúci v temnotách na vrchole Jakubovho rebríka. Améry cituje Günthera Andersa: Nikto sa nemôže celé roky pohybovať výlučne v rámci jazykov, ktoré neovláda a ktoré v najlepšom prípade len nešikovne napodobňuje, bez toho, aby sa nestal obeťou zúboženosti jazyka. Pretože aj rodný jazyk sa v tejto situácii začína postupne drobiť, obvykle tak nepostihnuteľne a postupne, že si jeho stratu neuvedomujeme. Až do chvíle osvietenia po 27 či koľkých rokoch — keď pochopíme, že nenávratná strata vlasti sa rovná neodvratnej strate istoty. V tej chvíli si uvedomíme, že La table nikdy nebude znamenať to isté ako stôl, nanajvýš sa pri čom možno dosýta najesť.
Emigrácia okráda emigranta o identitu. A tým ho okráda aj o vieru, čiže aj o vieru, že to, čo vníma ako pravdu, skutočne pravdou je. A keďže táto viera je ochranným štítom znalosti toho, čo je pravda a čo nie, emigrácia skôr či neskôr oberie emigranta aj o znalosti… Klenba sveta vďačí za svoju stabilitu mocným ramenám Atlasa identity. Klenba sa začne rúcať vo chvíli, keď sa jeho ramená zachvejú. A emigrácia sa už postará o to, aby sa zachveli.
Pravda je to, o čom všetci vieme, že je to pravda, lebo veríme v jej pravdivosť – veríme, že vieme: čiže to, čo je pre nás všetkých samozrejmé. Samozrejmosť sa rovná zliatine znalosti s vierou. Samozrejmosť sa nedá získať, zohnať ani vyrobiť. Veci sú samozrejmé alebo nie – tertium non datur. A veci sú samozrejmé vtedy a jedine vtedy, keď všetci, rovnako veria v ich samozrejmosť a keď nikto nespochybňuje moje právo zahrnúť týchto všetkých v osobnom zámene my. Ak sú tieto podmienky splnené, mám identitu. Ak nie sú, mám nanajvýš návrh na identitu alebo nápad identity; čosi ako žiadosť o identitu, ktorú by mohol prijať alebo zavrhnúť súd s kompetenciou riešiť takúto žiadosť, keby taký súd existoval a keby moju žiadosť prijal na prešetrenie. Ale takýto súd neexistuje – a klenba sveta sa začína rúcať. A už ju nič nezadrží.
V mojom prípade tieto podmienky neboli splnené. Osud mi nadelil právo výberu, čo je výborné. S tou výhradou, že moja voľba je súkromná záležitosť a že okrem mňa nikoho nezaväzuje. A to je síce výborné, ale nie celkom.
Henryk Grynberg, ktorý z pestrej rudy poľskej emigrácie vytavil ušľachtilý kúsok literatúry, napísal (v knižke nazvanej… ako ináč, Emigranti): “Samovrahovia sú tiež emigranti, možno ešte viac. Presne.”
Totalita ako počítačová hra
Slavoj Žižek (postava ako zaživa prenesená z epochy dada a z obdobia fackovania meštiakov do epochy, v ktorej už niet koho fackovať, lebo všetci sú už prefackovaní až po uši a z toho fackovania kompletne pojašení) nedávno napísal, že dva nemecké filmy o každodennom živote Ossis v časoch, keď ich ešte takto neprezývali, nezachycujú podstatu komunistickej totality; a že jej skutočnosť priam falšujú. “Ak chceš vedieť a povedať iným, ako sa žilo za komunizmu,” hlása Slavoj Žižek – “sfilmuj Kolymské poviedky Varlama Šalamova…” Chce tým povedať, že pravda komunizmu sa skrývala v barakoch Magadanu a nepreháňala sa po uliciach Tambova či Jaroslavli. A pravda nacizmu sa istotne hniezdila v táboroch Dachau či Auschwitz a nerozmnožovala sa kdesi na tom vidieku, o ktorom tak zdĺhavo rozpráva seriál Heimat?
Opýtal by som sa Žižeka, keby to za to stálo (ale nestojí), prečo by tie dietky šťasteny, ktoré sa narodili prineskoro na to, aby osobne spoznali chuť totality, mali mať záujem, ba čo viac – prečo by si mali zaťažovať mozgy, aby pochopili totalitu, dejiny, ktoré sú pre nich dávno mŕtve. Na hrôzy, od ktorých sa obracia žalúdok, majú predsa Reservoir Dogs alebo Chain-saw Massacre, alebo Friday Thirteen, a každodenné porcie televíznych hororov a stovky variant počítačových hier s hromadným vraždením čudákov… V porovnaní s rafinovaným umením filmu, televízie, Nintendo či Play Station sa im každodennosť lágrov a táborov musí zdať úbohým potratom provinčných amatérov a výrobcov gýču. Títo šťastlivci vedia takmer od narodenia, že monštruozita je dielom netvorov, a ničomnosti sú záležitosťou ničomníkov, a že netvorov a ničomníkov preto treba zmárniť, skôr než oni sami začnú márniť nás, a keďže tí, ktorých márnime, sú výplodom Satana, ich ničitelia sú – kým iným ak nie anjelmi? A ako sa tak s rozpálenými lícami snažia pretromfnúť elektronických netvorov v ich vlastnej špinavej hre, reagovať na ich podrazy ešte rafinovanejšími podrazmi a vykosiť ich zástupy, skôr než oni začnú kosiť naše, nijako to neznižuje ich vlastnú mienku o sebe. Veď tie elektronické netvory ich predsa prepadli z čistej zloby, zatiaľ čo oni ratovali seba a pri tej príležitosti aj zvyšok sveta pred týmito zlosynmi. ľudstvo sa delí na katov a ich obete, a keď obete vykynožia posledných katov, problém brutality bude možné odložiť niekam do skladiska pamäti /nepamäti a zatresnúť za ním dvere. Ak je zloba dielom zlosynov, my sme nepoškvrnení – quod erat demonstrandum.
Och, len keby to tak bolo… Keby sa totalita dala definovať ako vypustenie z klietky niekoľkých beštií, ktoré v normálnych, čiže poriadnych časoch držíme pod zámkom… Keby tak utrpenie zušľachťovalo, keby bolo glejtom na nevinnosť a morálnu cnosť. (…) Keby zlo nestekalo z páchateľov na obete a na svedkov ich zločinov a nešpinilo ich, keby obete pochodovali na popravisko čisté a nepoškvrnené… Keby bolo možné, ako to robili v lágroch a táboroch (alebo sa to aspoň horlivo snažili robiť, a ak sa im to celkom nepodarilo, rozhodne nie pre nedostatok horlivosti!) rozdeliť svet jednoznačne a jasne na všemohúcich a na objekty, vystavené ich všemohúcnosti, na tých, čo konajú a na tých, ktorým je konané… Komunistická a nacistická totalita by vtedy boli len jednou z krvavých epizód, ktorými dejiny ľudstva prekypujú. Z tých epizód, v ktorých jedni bijú a druhí sú bití. Epizód, ktoré treba (a možno) uzavrieť tým, že vyšľaháme tých, čo bili a ovešiame rádmi tých, čo boli bití. A keď budú uzavreté, možno vyhodiť na smetisko zožltnuté a vysušené pamiatky, ktoré po nich ostali, lebo predsa nás, ktorí sme ich uzatvorili, už nikdy nebudú trápiť….
Žiaľ, napriek tomu, čo tvrdí Slavoj Žižek, hrôzy totalitného režimu nemožno pochopiť cez pohľad na Kolymu či Dachau, “laboratóriá na skúmanie hraníc ľudského zotročenia,” slovami Hannah Arendt. Ak chceme tieto hrôzy pochopiť bezo zvyšku, musíme nazrieť tam, kde sa vyskytujú vo svojej najjedovatejšej a najzlovestnejšej podobe a kde ani zďaleka nevyhasli; musíme vyjsť spoza ohrady ostnatého drôtu.
Syndróm tých, čo prežili
Utrpenie vždy bolí, ale zriedkakedy zušľachťuje. Je samozrejmé, že pôsobenie utrpenia morálne ničí páchateľov. Ale z pogromu morálnych impulzov a bŕzd ani obete nevyjdú bez šrámu… Počkajú si na svoju šancu odplatiť sa katom ich vlastnou mincou? Áno, ale najskôr sa naučia tajomstvám života, kde je táto minca v obehu. Americkí psychiatri ktorí hneď po vojne liečili ľudí, čo prežili hrôzy Holokaustu, dali ochoreniu, ktorým trpeli ich pacienti názov komplex viny (guilt syndrome): Prečo ja žijem, keď toľko iných zahynulo pred mojimi očami?! No rýchlo zmenili názor. Komplex viny zmizol z psychiatrického slovníka a nahradil ho komplex tých, čo prežili (survivor’s syndrome): číhajú na mňa, chcú ma dobiť, a bezpochyby to spravia, ak ich nepredbehnem, ak nezaútočím ako prvý….
Syndróm tých, čo prežili je dedičný; otrávené ovocie martyrológie, odkazujúcej na minulosť, prechádza z pokolenia na pokolenie. Potomkovia obetí pestujú už len spoločný mýtus dedičného mučeníctva svojej skupiny, hoci sami nezažili skúsenosti, na ktoré sa tieto báje odvolávajú; a preto je veda o prežití vysnovaná zo skúsenosti martyrológie, ktoré odolávajú praktickým testom. Vízia sveta plného nepriateľských sprisahaní a oslobodená od verifikácie vchádza do prostredia tých, čo prežili a kraľuje v čom. Tým, čo prežili pomáha, ako to sformuloval Alain Finkielkraut, “zúčastňovať sa na chvále svojich mučeníckych predkov a domáhať sa pod tým titulom odškodnenia a glejtu na bezohľadnosť vlastného počínania — bez toho, aby zaplatili cenu, akú predkovia museli zaplatiť za pamäť potomkov.”
Obete ako aj nemí svedkovia zločinu, ktorí boli prinútení zúčastniť sa krvavého výjavu vedia teraz až pridobre, že existujú spôsoby (možno neľudské, možno, no zato účinné) ako sa zbaviť ľudských problémov, skutočných i zdanlivých. A že neľudskosť je v ľudskej moci. To znamená, že niekto, niekde, môže tieto spôsoby uplatniť. A preto sa k nim budeme musieť uchýliť aj my, keď sa hrôza stane neznesiteľnou… Cenou prežitia je zabitie tých, ktorí môžu a chcú, teda majú ťa zabiť…
Syndróm tých, čo prežili našepkáva, že zmyslom života je prežitie – a hneď aj dodáva, že kto zaútočí prvý, prežije toho alebo tých, ktorým sa to nepodarilo. Ak sa podarí zaútočiť včas, a navyše trafiť do cieľa a knokautovať protivníka, netreba sa obávať pomsty ani trestu. Svet po holokauste propaguje preventívne vojny. Ako ukazuje skúsenosť z Iraku, svet je ochotný v mene toho, aby sa zabránilo predpokladanej genocíde popusti? opasok genocídnym vášňam. A ako ukazujú skúsenosti z Abú Ghrajb či Guantanáma, tento svet nemá škrupule voči tým, ktorí by (kto ich vie?!) nepremárnili príležitosť zaútočiť, keby sme voči nim nejaké škrupule mali. Ponaučenie z holokaustu pomáha jednému i druhému.
O prevahe Schindlera nad Korczakom
Schindlerov zoznam Stevena Spielberga to hovorí po lopate: v rokoch pecí a pohŕdania išlo o prežitie, čiže o to, aby prežili jedni a nie druhí. Za potlesku kritiky Steven Spielberg zapriahol do služby umenia prežiť ten istý zlovestný nástroj súčasnej genocídy, ktorý Raoul Hilberg označil za prvý krok k vyhladeniu európskych Židov (ich osud bol spečatený, písal, vo chvíli, keď prví nemeckí mestskí úradníci urobili prvý zoznam židovských obyvateľov mesta). Schindler, hrdina filmu, ktorého podľa Talmudu nazvali spasiteľom ľudstva, odmieta ponuku vymeniť svoje Židovky – tie na jeho zozname – za iné Židovky. V hľadisku buráca potlesk, keď Schindler z vlaku do Treblinky vytiahne svojho človeka, jedného z tých na zozname, ktorého, na rozdiel od ostatných cestujúcich, určite napchali dobytčieho vagóna len omylom a nedopatrením. Ako spomína Janina [David], vo varšavskom ghette sa budúce obete s číselkami búrili proti budúcim obetiam bez čísel, ktoré sa snažili vtisnúť do ich pochodujúceho radu. Pre nich zahynú nevinní ľudia!, kričali – v jazyku páchateľov. Boh, predtým ako vedie ľudí na popravu, im mieša jazyky…
Belgický filmár, ktorý si vypočul referát Janiny v Bruseli o rôznych spôsoboch interpretácie Holokaustu vo filmovom umení, sa jej opýtal, prečo film Korczak, jedno z najlepších diel Andrzeja Wajdu, nehrali v amerických kinách a prečo ho americká kritika prešla mlčaním. To je jednoduché, odpovedala Janina. Wajdovo (a Korczakovo) posolstvo je v krikľavom rozpore s prevládajúcou verziou vedy o holokauste. Korczak nezachránil ani jeden život – dokonca ani svoj vlastný! Korczak len zachránil pred zašpinením a spreneverením ľudskú dôstojnosť dvoch stoviek detí… Tak začo si ho vážiť, a začo uctievať jeho pamiatku?!
Elias Canetti bol snáď prvý, kto varoval pred otráveným dedičstvom holokaustu. Najelementárnejšou a samozrejmou podstatou úspechu je prežitie. Toto kritérium úspechu vytvorilo kult tých, čo prežili a vynieslo tento životný postoj na piedestál. Tí, čo tento postoj prijímajú, bije na poplach Elias Canetti, chcú prežiť svojich súčasníkov a keby dačo, sú ochotní zabiť, aby prežili iných. Chcú prežiť, aby ich neprežili iní.
Ten milý sused je beštia
Pri bilancovaní všetkého, čomu ju naučili roky pohŕdania, pecí a vyhladzovania, múdra Janina napísala, že kati zvykli odľudšťovať svoje obete predtým ako ich usmrtili a že jednou z jej najťažších skúseností bolo ostať človekom za neľudských podmienok. Albert Camus písal, že genocída nie je novinkou v dejinách ľudstva; novinkou je však genocída, páchaná v mene ľudského šťastia, dejinnej spravodlivosti či iných rovnako šľachetných cieľov. A je ňou tiež – čomu nás učí genocída, páchaná v mene rasovej čistoty, podobne ako genocída páchaná v mene triednej čistoty – ľahkosť, s akou sa slušní ľudia, vzorní otcovia rodín, verní manželia, milí susedia dajú presvedčiť, že vďaka vznešenému cieľu očisty sveta sa z horlivej účasti v čistke stáva cnosť a povinnosť slušných ľudí. Snáď najostrasnejšou informáciou v správe, ktorú Hannah Arendt podala z procesu s Adolfom Eichmannom, boli výroky popredných psychiatrov, ktorý mali preskúmať duševný stav obvineného. Všetci sa zhodli na tom, že Eichmann bol nielenže normálny vzhľadom na bežné normy normálnosti, ale že ho bolo možno pokladať za vzor cnostného meštiaka – za akého ho jeho susedia skutočne pokladali.
Mráz mi behá po chrbte pri predstave, čím sa asi v úradných hodinách zaoberá tento milý a sympatický sused, ktorého poznám len z každodenných pozdravov a úsmevov… Totalitné časy po sebe nechávajú sediment podozrievavosti voči susedovi. Ale aj podozrievavosť voči sebe samému (Keby prišlo na lámanie chleba, aj ja by som možno priložil ruku…), ktorá — napriek tomu, že sa ju snažíme z celej sily utlmiť a vytesniť do najtemnejších zákutí svedomia — ešte viac podnecuje podozrievavosť voči susedovi. Na to, aby sme sa zbavili strachu a hnusu z vlastného nedostatku slušnosti, ktorá v nás zatiaľ len drieme, no kedykoľvek sa môže prebudiť, musíme z neslušnosti urobiť prirodzenú a výlučnú vlastnosť suseda. Svedomím Christophera Browninga otriaslo zistenie, že obyčajní ľudia, ktorých povolali do 101. pomocného bataliónu, boli schopní dopustiť sa takých beštialít. David Goldhagen, v snahe uchránil vlastné svedomie a svedomie svojich čitateľov pred podobnými otrasmi, opravil Browningovu vetu nasledovným spôsobom: ak obyčajní Nemci z bataliónu 101 boli schopní takého zločinu, všetci Nemci, boli schopní podobných zločinov. Nie preto, že v každom človeku drieme beštia a keď sa nájde správny biť a uzda, dá sa zapriahnuť do akejkoľvek roboty, aj tej najzvrhlejšej – ale preto, že Nemci, posadnutí svojou nenávisťou k Židom, sa voči nim s nadšením dopúšťali tých najzvrhlejších činov.
Dve totality
Trvalým dedičstvom oboch totalitných systémov je morálne spustošenie. Manichejské nálady, o akých písal Stanislaw Ossowski v obavách o budúcnosť národa, vystaveného skúške ponad jeho sily, boli a sú inštinktívnym reflexom; to už nie sú nálady, aké na človeka padnú dnes a akých sa zajtra zbaví a pozajtra na ne zabudne, ale črty normálneho, obvyklého spôsobu vnímania sveta, potvrdeného zdravým rozumom a posväteného kalendárom verejných rituálov, vlastného miesta na svete a receptu na vlastné prežitie. V tomto zmysle obidve totality zanechali dedičstvo, ktoré je na prvý pohľad na nerozoznanie.
Medzi týmito dvoma dedičstvami sú však aj hlboké rozdiely. Nemecký totalitný systém inak účinkoval na Nemcov a inak na Poliakov. A totalitný systém, importovaný od Sovietov, ktorý sa snažil udomácniť v Poľsku, sľubujúc Poliakom účasť v budúcich dobrodeniach a vťahujúc ich do spoluúčasti na procedúrach, ktoré mali príchod týchto dobrodení uľahčiť a urýchliť, na Poliakov účinkoval inak než ten brutálne cudzí, hitlerovský, ktorý od samého počiatku otvorene a bez výhrad, jednoznačne a bez odvolania umiestnil Poliakov na druhej strane múru, medzi obeťami.
A tu sa všetky analógie končia, pretože jednoducho nemá zmysel hovoriť jedným dychom o piatich rokoch hitlerovskej okupácie a polstoročí Poľskej ľudovej Republiky, akoby sa ich podstata vyčerpávala tým, že patria do tej istej kapitoly národnej martyrológie. A vyrovnávanie sa s dedičstvom totalitných čias nijako to neuľahčuje.