Foto: Barbara Sax / AFP / Getty Images
Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble v nedávno publikovanej eseji s naliehavým titulkom My Nemci nechceme nemeckú Európu odmietol, že by sa Nemecko usilovalo o prevzatie vedúcej pozície v Európskej únii. Myšlienka, že by Nemci chceli hrať v Európe špeciálnu úlohu je nedorozumením, upokojuje Schäuble. Nežiadame od ostatných aby boli ako my. Takéto obvinenie nedáva zmysel rovnako, ako iné národné stereotypy, ktoré číhajú za obdobnými vyhláseniami.
Politológ Edgar Grande však v rozsiahlom európskom prieskume zistil, že fakty vravia niečo iné. Spolu so svojím tímom študoval diskusie týkajúce sa európskej krízy v rozličných národných kontextoch. Jeho zistenia poukazujú na pozoruhodne zreteľnú odlišnosť medzi Nemeckom a ostatnými európskymi krajinami, vrátane Veľkej Británie. Zatiaľ čo nadnárodní aktéri (tzv. Troika) sú vo všetkých krajinách všeobecne považovaní za vplyvných hráčov v národnej sfére, v nemeckom verejnom diskurze zostávajú ignorovaní. Znamená to, že debata týkajúca sa eurokrízy bola v Nemecku primárne národnou debatou, zatiaľ čo vo všetkých ďalších krajinách to bola predovšetkým debata európska, ktorej dominovali nadnárodní a nemeckí aktéri. Tieto empirické zistenia jasne potvrdzujú moju diagnózu “Nemeckej Európy”, ktorá sa vyvinula z týchto dvoch vzájomne súvisiacich príčin: zatiaľ čo je Nemecko stredobodom všetkých domácich debát naprieč Európou, diskusia v Nemecku sa takmer výhradne zameriava na Nemecko samotné.
S blížiacimi sa voľbami by mohol návštevník Berlína očakávať, že mesto bude ohniskom európskej kontroverzie. Nemecko však zostáva prekvapivo nezaujaté. Nemecká kampaň pred voľbami, ktoré sa budú konať 22. septembra, sa zameriava na americkú špionážnu činnosť, narastajúce ceny energií a detské opatrovateľské centrá. Presne tak – Nemecko, kľúč k riešeniu eurokrízy, vyzerá byť imúnne voči vyhranenej polemike o možných alternatívach, z ktorých žiadna nie je dostupná zadarmo.
Je lepšie byť milovaným, alebo obávaným? pýta sa Machiavelli vo svojom Vladárovi.
Odkedy sa začala eurokríza bolo od moci odstavených množstvo európskych vlád. Opak sa však zdá byť pravdou pri pohľade na nemeckú kancelárku. Nemci Angelu Merkelovú milujú – v prvom rade je to preto, že od nich takmer nič nežiada. A taktiež preto, že praktizuje v Európe nový štýl mocenskej politiky: merkiavelizmus – kombináciu Machiavelliho a Merkelovej. Je lepšie byť milovaným, alebo obávaným? pýta sa Machiavelli vo svojom Vladárovi. Odpoveď znie: človek by mal byť súčasne oboje, ale je to natoľko zložité, že napokon je omnoho bezpečnejšie byť obávaný než milovaný. Merkiavelli aplikuje tento princíp selektívne, novým spôsobom. V zahraničí je za obávanú, doma nech je milovaná – možno práve preto, že naučila ostatné krajiny báť sa. Nemilosrdný neoliberalizmus voči vonkajšiemu svetu, konsenzus so sociálno-demokratickým nádychom doma – to je úspešný recept, vďaka ktorému Merkiavelli nepretržite posilňuje svoju mocenskú pozíciu a rovnako aj pozíciu Nemecka.
Taktiež môžeme pozorovať zarážajúci nesúlad medzi pozíciami vládnych elít a pozíciou politických strán. Vo všetkých európskych krajinách nájdeme silné euroskeptické alebo protieurópske hnutia a strany vyjadrujúce narastajúcu občiansku nespokojnosť. Úsporné opatrenia, ktoré na nich uvalili ich vlády, považujú za nehorázne skutky nespravodlivosti. Strácajú poslednú iskierku nádeje a dôvery v národný a európsky systém politiky. Toto sa opäť netýka Nemecka, v ktorom pretrváva ojedinelý konsenzus. Dve opozičné strany, Sociálni demokrati a Zelení, môžu do detailov spochybňovať Merkelovej úsporné programy, avšak v parlamentnom hlasovaní ju vždy podporia. Naopak, dve zo strán Merkelovej vlády, Bavorská CSU a liberálna FDP, sú pozoruhodne vzdialené jej vládnej pozícii.
Dôsledkom je, že nemecká debata týkajúca sa eurokrízy, nemá v parlamente opozíciu. Je to skôr zvláštna zmes pre a proti. Na jednej strane môžeme nájsť neformálnu “Veľkú koalíciu” medzi vládou a opozíciou (v tomto prípade Sociálni demokratmi a Zelení). Na druhej strane proti tejto Veľkej koalícii stoja strany formujúce vládnu koalíciu – CSU a FDP. Máme tu teda zvláštnu “nemeckú cestu” zamieňajúcu pozície vo väčšinovom parlamentnom hlasovaní, pri ktorom sa kancelárka Merkelová nemôže plne spoľahnúť na jej koaličných partnerov.
Kríza v Európe ale vrcholí a Nemecko sa nachádza v situácii, keď čelí historickému rozhodnutiu. Buď sa pokúsi obnoviť sen a poéziu politickej Európy v predstavivosti ľudí, alebo zotrvá pri zmätočnej politike a otáčaní ako donucovacích prostriedkoch – a to až dovtedy, dokým nás euro nerozdelí. Nemecko sa stalo príliš mocným na to, aby si mohlo dovoliť luxus váhavosti a nečinnosti. V spánku si chodí svojou vlastnou cestou. Alebo, ako vraví Jürgen Habermas – Nemecko netancuje, ale drieme na sopke.
A v tom spočíva záverečný paradox: dokonca aj keď Nemecko zadriemalo na sopke a absentuje tu diskusia ohľadne správneho rozhodovacieho momentu, najpravdepodobnejší výsledok volieb bude v konečnom dôsledku v prospech ďalšieho kroku smerom k politickej Európskej únii. Dôvodom je, že Angela Merkel s najväčšou pravdepodobnosťou zaujme post kancelárky už po tretí krát. Očakávam tichý obrat smerom k politike viac zameranej na Európu. Koniec-koncov, zmena pozície je kľúčovým prvkom mocenskej politiky v štýle Merkiavelli. Navyše, záchrana eura a Európskej únie sa bude dobre vynímať v historických záznamoch.
Je len málo pravdepodobné, že by nedošlo k Merkelovej znovuzvoleniu – v takom prípade by červeno-zelená vláda prebrala iniciatívu spolu s Francúzskom, Talianskom, Španielskom, Poľskom a inými na opravu nedostatkov v dizajne Európskej menovej únie a učinili by ďalší krok k sformovaniu politickej únie: vznikla by tak situácia, v ktorej by Merkelová ako súčasť opozície tvorila neformálnu časť “Veľkej koalície”.
Pozrime sa ešte na nemecké voľby zvonku. Vo vládnych kabinetoch, na európskych uliciach a bruselských chodbách, každý nedočkavo čaká akou cestou sa vydá Berlín. Pravdepodobne budem prvým poľským ministrom zahraničných vecí v histórii, ktorý povie niečo také, ale menej sa bojím nemeckej moci než nemeckej nečinnosti, prehlásil Radek Sikorski v roku 2011. Od 23. septembra, prvého dňa po voľbách, či už v takom alebo onakom zoskupení, bude otázka akú Európu chceme a ako sa k nej dopracujeme rovnako v centre nemeckej ako aj európskej politiky. Dúfajme, že to bude Ein anderes Europa, odlišná (kozmopolitná) Európa, schopná postarať sa o seba vo svete rizík, a nie Eine Deutsche Bundesrepublik Europa – Nemecká spolková republika Európa.