Foto: Reuters
Film írskej režisérky Amy Rowanovej Adam & Paul zobrazuje jeden deň zo života dvojice dublinských alkoholikov a narkomanov. Ľudia z dna, ako keby priamo vystrihnutí z Beckettovej drámy, blúdia po súčasnom euro-Dubline a hľadajú čokoľvek – drogy, alkohol, jedlo, teplo vrátane toho ľudského. Na lavičke v parku, kde si chcú odpočinúť, sedí tučný počerný chlapík s čiernymi fúzami a zlatým zubom, ktorý sa mu každú chvíľu zablysne v otvorených ústach, zlatou reťazou na krku a sedliackou čiapkou na hlave.
Jeden z vydedencov sa polohlasne pýta: „Ste Rumun, však?” Chlapík reaguje zlostne a vypustí plný prúd ostrých výčitiek na adresu „fucking” Írov, ktorí si myslia, že každý fucking” cudzinec v Írsku musí byť „fucking” Rumun. „Kto teda ste?”
„Som Bulhar!” S hrdosťou odvrkne Bulhar a už vysvetľuje, akou peknou krajinou je Bulharsko a jedine Íri o tom nemajú ani potuchy. Aj Sofia je taká krásna („To je vaša matka?” – prostoducho sa pýta írsky vydedenec), kým v Írsku večne prší, v Bulharsku kvitnú ruže.
„Čo tu teda robíte?” Prosto-ducho sa opýta druhý z vydedencov.
„A vy? Čo vy tu robíte?” Vykrikuje zlostný Bulhar.
Všetko v poriadku
V Írsku nie je plno ani tak Rumunov a Bulharov, ako Poliakov. Počas môjho nedávneho pobytu v Írsku ma poľština privítala už na letisku v Dubline, ktorého zamestnanci, Poliaci, si vyšli na dvor zapáliť drahú cigaretu.
Áno, Poliaci okupujú Írsko. Platí to do takej miery, že írsky Evening Herald nedávno pristúpil k vydávaniu pravidelnej prílohy Polski Herald pre tých sto-, respektíve dokonca dvestotisíc Poliakov, ktorí momentálne žijú v Írsku. Neskôr urobia to isté pre Litovčanov a Čechov. Lebo aj oni postupne smerujú do zasľúbenej írskej krajiny, tak isto, ako Íri počas svojej päťstoročnej emigrantskej histórie putovali do Ameriky a ktovie, kam ešte. A hoci sa im v súčasnosti žije dobre, ani veselí Íri nestoja na jednom mieste. Hovoria, že tí, ktorí majú veľa peňazí, kupujú domy v Dubaji, a tí menej majetní byty a domy – v Bulharsku!
Regulácie Európskej únie, ktoré sa týkajú voľného pohybu pracovných síl, pôsobia v plnom rozsahu. V každom prípade to platí vtedy, keď všetci poznajú svoje miesto. Inak povedané, kým mladá Litovčanka pracuje ako čašníčka a Poliak ako inštalatér, je všetko v poriadku. Rovnako je všetko v poriadku, pokiaľ je každý počerný a fúzatý Ír so zlatým zubom Rumun. Keď sa však ukáže, že ten človek je v skutočnosti Bulhar, nastávajú problémy.
Tak napríklad takmer tisíc Poliakov prejavilo záujem pracovať v RUC (Royal Ulster Constabulary), teda v britskej koloniálnej polícii v Severnom Írsku. Írski republikáni okamžite vydali protestnú nótu, v ktorej síce s otvorenou náručou vítajú všetkých imigrantov bez ohľadu na rasu a náboženstvo, ale zároveň vyjadrujú hlboké znepokojenie práve v prípade Poliakov, ktorí platení RUC zasahujú do konfliktu, čo nie je ich. Poliaci, uvádza sa ďalej vo vyhlásení, môžu nájsť lepší spôsob na integráciu do írskej spoločnosti ako „kolaboráciu s okupačnými silami”. Celá záležitosť je o to vážnejšia, že Poliaci, podobne ako Íri, sú katolíci. Ako sa to vyvíjalo ďalej, neviem. Neviem ani to, či sily severoírskych „žoldnierov” posilnila tisícka Poliakov, ale tento príbeh je pre predstavivosť v rámci Európskej únie inšpiratívny.
Téza o lepších spôsoboch integrácie imigrantov s novými komunitami je značne pochybná. Neviem, ako to vyzerá v Írsku, ale v Holandsku si diplomovaní lekári z východnej Európy nemôžu nájsť zamestnanie. Vysoké školy a špecializácie, ktoré absolvovali, v Holandsku nestoja ani deravý groš. Ak sa rozhodnú pracovať ako lekári, musia sa učiť od piky alebo takmer od piky. Istý holandský novinár napísal knihu, reportáž o tom, ako sa bezvýsledne pokúšal nájsť prácu pre svoju ženu, vysokokvalifikovanú lekárku s ruským diplomom. Je vari holandské vzdelávanie v odbore medicíny lepšie ako východoeurópske? Nazdávam sa,že nie. Je vari inakšie? Nie. Holandskí lekári, opierajúci sa o prísnu holandskú legislatívu, si jednoducho bránia svoje teritórium. Poznám lekára z Belehradu, ktorý má dve špecializácie a napokon si našiel prácu ako – zdravotná sestra.
Holandská rodinka
Marlenka o tom všetkom nemá ani potuchy. Ani o Poliakoch, z ktorých sa stali severoírski policajti, ani o ruskej manželke holandského novinára, ktorá je pravdepodobne naďalej bez práce.
Marlenka zablúdila do Amsterdamu prostredníctvom akéhosi belgického tutti-frutti, new age, budhistického centra (neviem, ako sa tam dostala), kde spoznala chlapca z Negotina. Chlapec má dvoch bratov, ktorí bývajú v Amsterdame. Sú pracovití, majú zlaté ruky, prišli tam ešte skôr ako Poliaci, ktorí sú takisto pracovití a majú zlaté ruky. Marlenka pozná všetkých troch, pozná aj ich matku, ktorá synov sem-tam navštevuje a zostáva na celý mesiac. Synovia sú dobrí chlapci, pred spaním študujú Bibliu. Jeden celé dni maľuje byty a v sobotu a nedeľu tancuje salsu, dokonca aj absolvoval tanečný kurz. Marlenkin chlapec opravuje bicykle. Tretí, ktorý nerobil nič, sa nedávno vrátil k matke do Negotina.
Tak či tak, Marlenka sa namiesto holandčiny naučila po srbsky. A hoci som jej chlapca nespoznala, zdá sa mi, že nestojí ani za malíček na jej ruke. Lebo Marlenka je vysoká a štíhla ako breza, má takmer priesvitnú bledú pleť, svetlomodré oči. Je stelesnením skutočnej krásy od Severného mora. Iba dlane má veľké, červené a opuchnuté, ako keby sa niekto dopustil fatálneho omylu, keď ich pripojil k Marlenkiným jemným rukám.
Marlenka pracuje načierno ako upratovačka v jednom z lacných holandských hotelíkov. Upratovať v lacnom hoteli znamená stráviť pol dňa s nosom v ľudskom hovne. Navyše šéfka je protivná babizňa. Ku všetkým dievčatám – s Marlenkou, ako aj s Bulharkou, Chorvátkou a Srbkou, ktoré pracujú spolu s ňou, zaobchádza ako s otrokyňami. Marlenka občas upratuje aj v domácnostiach. Vo voľnom čase vyrába malé nádherné taštičky, ktoré sa nosia na krku. Stará sa o svoju rodinu, mimoriadne miluje dedka, a stará sa aj o svoju novú rodinu. Súcití s tými, ktorí znášajú ťarchu života v Negotine, hoci tam nikdy nebola, a bratom, keď ochorejú, chystá liečivé čaje.
Marlenka sa stará aj o svoju malú „holandskú” rodinu – o korytnačku, králika a kocúra, ktorí s ňou žijú v miniatúrnom bytíku v Amsterdame. Králik a kocúr iba čakajú, kým sa vráti domov a najšťastnejší sú, keď ich nechá vyspať vo svojej posteli. Nie je pravda, že by Marlenka nemala vlastné sny. Žiara v jej očiach prezrádza, že je to neobyčajné dievča. Niečo v nej pulzuje, hoci zatiaľ sama nevie, kam by sa chcela pohnúť – doprava alebo doľava.
Hlavou v oblakoch
Jedného dňa mi Marlenka povedala: „Rozhodla som sa ísť hore…” „Ako to myslíš, Marlenka?!” Náhodou sa zoznámila s nejakými ľuďmi z pouličného bábkového divadla. Herci potrebovali niekoho, kto by chodil na cho-dúľoch. Vtedy si Marlenka spomenula na svojho dedka, ktorý ju práve takto zabával, a povedala: Ja to urobím! A prosím – vyliezla na chodúle. Hoci sa na začiatku veľmi triasla, teraz sa na tých chodúľoch cíti ako ryba vo vode.
Ľudia z divadla robia nádherné kostýmy a neobyčajné masky. Marlenka, oblečená do rozprávkových zlato-modrých šiat, s maskou na tvári a v saténových rukavičkách, Marlenka stúpa ako anjel. Jej hlava lieta v oblakoch a niekde tam dolu zostáva odporná šéfka, jej chlapci z Negotina, jej králik, kocúr a korytnačka, jej blízki v Poľsku, mama, dedko. Za peniaze, ktoré si zarobí chodením na chodúľoch, kupuje drobnosti: korytnačke terárium, králikovi mrkvu, kocúrovi loptičku, chlapcovi šál, sebe malý prútený košík. Nie sú dôležité peniaze, ale to, ako sa Marlenka cíti. A tam hore, s hlavou v oblakoch, s pohľadom vzdialeným od zeme minimálne dva a pol metra, sa Marlenka cíti ako niekto, kto napokon dosiahol zaslúžený vrchol.