Keby Európa neexistovala, museli by sme si ju teraz vymyslieť.
Roku 1946, uprostred trosiek Európy zničenej Druhou svetovou vojnou, sníval Winston Churchill o zjednotenej Európe: „Keď sa raz Európa spojí, šťastie, blahobyt a sláva jej štyristo miliónov ľudí nebudú mať hraníc.“
Dnes hrozí opak: Keby sa Európa pod tlakom globálnej ekonomickej krízy rozsypala, nešťastie, bieda a hanba jej politikov a päťsto miliónov ľudí by nemalo hraníc! Zažívame po osemdesiatom deviatom dnes, roku 2009, druhú svetovú revolúciu? Pred dvadsiatimi rokmi úplne nečakane padol Berlínsky múr, potom sa rozpadol socialistický Sovietsky zväz a nakoniec sa zrútilo bipolárne usporiadanie sveta zo Studenej vojny. V tomto jubilejnom roku teraz iróniou osudu hrozí, že padne práve ten model kapitalizmu, ktorý vtedy slávne zvíťazil. Tentoraz však hrozí, že tento pád strhne so sebou Európsku úniu. Kde zostalo vášnivé vzopätie Európy? Kde je vizionársky churchillovský hlas?
Odviate nádeje
Minulú jeseň, keď krach bánk vytrhol Európsku úniu z kochania sa vlastným odrazom v zrkadle, som si pomyslel: ach Bože, to je šanca! Finančná kríza vyzerala byť na mieru šitá pre Európsku úniu.
Vzhľadom na neúprosne sa rozbiehajúcu globalitu krízy sú samostatné kroky národných štátov neúčinné až kontraproduktívne. Kto, ak nie Európska únia, má skúsenosť s tým, že národné záujmy sa dajú efektívne napĺňať vtedy, keď smerujú k spoločnému blahu? S rýchlosťou, s akou kríza odviala všetky nádeje na možné „odpojenie“, akoby sa obnovovalo historické oprávnenie európskeho modelu vzájomného posilňovania národov kooperáciou štátov. Tým najmenším, čo sme mohli čakať, by bola dohoda na spoločnej reakcii EÚ, ktorá by dala svetu príklad odpovede na krízu.
Rozhodné nie
Francúzsky prezident v prekvapivej zhode s britským premiérom Gordonom Brownom navrhol rozšíriť politicko-ekonomické právomoci Európskej únie. Nasledovalo však nemenej prekvapivé rozhodné nie nemeckej vzornej Európanky Angely Merkelovej, ktoré takmer celá nemecká komentátorská obec podporila. A tak sa hneď takmer všetko zasa začalo krútiť okolo toho, ako by mali vyzerať národné záchranné balíky. Ignorovali sme tým najvýznamnejšiu lekciu z Veľkej depresie tridsiatych rokov, že každé stiahnutie sa do národnej idyly je fatálne – z hrozby sa stáva realita: rozpad svetovej ekonomiky.
Je isté, že svet by na tom bol lepšie s globálne dohodnutým záchranným balíkom, ktorý by povzbudil súkromnú spotrebu v Číne, Japonsku a Európskej únii, zároveň naštartoval verejný sektor v Spojených štátoch, a napokon ponúkol perspektívu budúcej reštrukturalizácie svetového finančného sektora. Namiesto toho sa narýchlo presadilo čosi iné – bianco šeky skrachovaným bankám – tie sa podľa všetkého vyparili bez účinku. Nezamestnanosť vybuchuje po celom svete. Tlakové vlny nepokojov a xenofóbie už otriasajú Európou. A odrazu tu nad Európou blahobytu a bezpečia straší hrôza skrachovaných štátov.
Kríza zasiahla nové, východoeurópske členské štáty EÚ v zlej chvíli. Práve stred týchto krajín, ktoré boli doteraz nositeľmi reforiem, má po komunistickom sklamaní teraz pocit, že aj kapitalistický systém sa naňho vykašľal. Ukazuje sa síce, že tieto krajiny nie sú vôbec zraniteľné rovnako, ale šok a sklamanie sú veľké. A národniarski zvodcovia na pravici si mädlia ruky. Existenčná kríza Európy, do ktorej sa kĺžeme, nastoľuje otázku: čím „je“, čo vlastne chce Európska únia? Existuje plauzibilné vysvetlenie, prečo musíme mať Európsku úniu? Alebo spočíva zmysel obnovy Európskej únie práve vo finančnej kríze?
Za pekného počasia
Je to tak. Keby Európska únia neexistovala, museli by sme ju dnes vymyslieť. Na začiatku 21. storočia EÚ neohrozuje národnú suverenitu, ale ju práve umožňuje. V spoločnosti globálneho rizika nie sú izolované národné štáty ani funkčné, ani schopné prežitia, ani zvrchované. Tým, čo dnes najviac ohrozuje národné štáty, nie sú kroky iných štátov, a už vôbec nie Európskej únie, ale ich vlastná nezodpovednosť voči únii. Keď sa členské štáty v závrati národných reflexov stiahnu zo svojej európskej zodpovednosti, všetci prehrajú. Kto si v našom kúte spoločnosti globálneho rizika chce znovu vydobyť suverenitu, musí chcieť, myslieť, stať sa Európou. Alebo, ak to zovšeobecníme: politickou akčnou jednotkou v kozmopolitickom veku už nie je národ, ale región.
Je riešením recipročný nacionalizmus, aký si predstavujú pragmatickí Európania každodennej praxe? V rámci neho má každý štát povinnosť sám riešiť svoje finančné problémy. Zároveň musí každý národ uznať suverenitu iných európskych národov, aby všetky národy zabránili negatívnym následkom svojich ekonomicko-politických rozhodnutí na iné národy. Tento názor je postavený na troch zásadách: zrovnoprávnenie, navzájom odsúhlasené opatrenia a recipročná zodpovednosť. K tomu pristupuje ešte štvrtá zásada: striktné odmietnutie rozvíjania ekonomicko-politickej kompetencie Európskej únie.
S týmto modelom recipročného nacionalizmu by sme možno vystačili za pekného počasia, ale v čase krízy musí stroskotať. Žiadna krajina nie je dosť silná na to, aby ťahala z močiara iných. Zároveň sa celkom jasne ukazuje, ako sú všetky prepojené, keď jedna zbankrotuje, ostatné strháva so sebou.
Viac a viac
Európa nepotrebuje menej, ale viac Európy. Práve v globálnej kríze to vidíme. Menová únia bez cieľa politickej únie nie je možná. No my zatiaľ nemáme spoločnú finančnú politiku, spoločnú daňovú politiku, priemyselnú politiku, sociálnu politiku, ktoré by mohli účinne čeliť následkom finančnej krízy združenou suverenitou Európskej únie.
A kto bráni dnes tomu už historicky nutnému „viac Európy“? Je to práve nemecká kancelárka Angela Merkelová. Jej vzory, kancelári CDU a nemeckí Európania Adenauer a Kohl, by urobili z krízy okamih Európy. A vyhrali ňou voľby. Pretože investícia do budúcnosti Európy je oproti nepredstaviteľným nákladom rozpadu prísľubom nielen neuveriteľného zisku, ale v týchto temných časoch je aj prísľubom nádeje – či Churchillovými slovami šťastia bez hraníc.
Žiadna krajina nie je dosť silná na to, aby ťahala z močiara iných.
Práve kríza sa môže dať premeniť na nové založenie Európskej únie. Európa by znamenala novú reálpolitiku politického správania v spoločnosti globálneho rizika. V prepojenom svete sa namiesto rozšírenej zásady, že národné záujmy sa musia sledovať národne, musí dostať do obehu pravidlo kozmopolitickej reálpolitiky: naša politika je tým úspešnejšia, čím je európskejšia, čím je medzinárodnejšia.
Situácia sa vyhrocuje: buď viac Európy alebo Ne-Európa. Tento imperatív možného pádu v sebe zakladá nádej à la baisse: len Európska únia obnovená krízou si v súhre novou, americkou otvorenosťou svetu Baracka Obamu dokáže dôveryhodne a účinne vymôcť reguláciu finančných trhov. Už summit dvadsiatich najvýznamnejších priemyselných štátov v apríli by mohol priniesť obrat k tejto kozmopolitickej reálpolitike.