Ako to, že sa mladí moslimovia – bez toho, aby to ich rodina a priatelia vôbec zaznamenali – ocitnú vo sfére vplyvu a kazateľa nenávisti?
Foto: Alex Majoli / Magnum Photos
Pred pár rokmi som bol na svadbe jednému mladému, v Belgicku narodenému Maročanovi. Bola to milá príležitosť. V jednom momente sa jeden z hostí postavil a začal rečniť. “To je Smejúci sa imám,” pošepkal mi do ucha svadobčan, čo sedel vedľa mňa. Nič mi to nehovorilo. Príhovor smejúceho sa imáma bola napoly kázeň, napoly stand up komédia. Hovoril flámsky a berbersky a pomedzi to trúsil súry z Koránu. Jeho jazyk sa presne napájal na spôsob života a myslenia mladých ľudí: všetko detí marockých prisťahovalcov, moderných ľudí, ktorí sa už vybúrili a teraz hľadali väzby na tradície sveta, z ktorého pochádzali. Potiaľto všetko prebiehalo nevinne. Problematické to začalo byť vo chvíli, keď imám začal kázať morálku diametrálne odlišnú voči západným hodnotám a normám. Niektorí na počudovanie prikyvovali. Cítili sa byť oslovení. Imám smejko im rozumel. Rozumel svetu, v ktorom pracovali, žili, milovali sa. Zdalo sa, že chápe ich frustráciu, a mal som dojem, že rozumie ich túžbe po zadosťučinení. Vychutnával si svoju autoritu. Nikto nemôže protirečiť človeku, ktorý cituje Korán. Tým pádom je nedotknuteľný. Hrozne ma to dráždilo. Mal ich v hrsti.
Bez brady a textov z Koránu by to bol úplne obyčajný marocký prisťahovalec: nie dosť integrovaný na to, aby v západnej spoločnosti zapadol, ale zato príliš ctižiadostivý či márnivý na to, aby sa úplne rozplynul v anonymite svojej komunity. V tej chvíli v ňom však mladé publikum identifikovalo otcovskú postavu, možno otca svojich snov. Človek, ktorý im vedel vyložiť zákony náboženstva, ale rozumel aj modernému svetu. Smejúci sa imám vtipkoval o luxusných náramkových hodinkách, drahých autách či dekadentných žúroch bez toho, aby ich vyslovene odsúdil. On s tými mladými ľuďmi práve uzavrel spojenectvo. Pochopil som, že smejúci sa imám do tohto spojenectva celé roky investoval. Viac než ktorémukoľvek sociálnemu pracovníkovi, bratovi či priateľovi sa mu podarilo dotknúť sa mladých ľudí v ich v ich najhlbšom vnútri. Dovtedy bol jeho výstup dosť úbohým predstavením. Naraz ale prerazil temný okraj – všetkých nás vyhlásil za nenávratne stratených, ak sa úplne neprihlásime k povinnostiam islamu.
To už žartovanie dávno skončilo a vystriedal ho hlasný, hranatý tón náboženskej kázne. Nielenže sa máme obrátiť na islam – len v ňom totiž môžeme nájsť spásu – ale máme sa postaviť Západu chrbtom, pretože ten číha len na to, ako nás odvrátiť od pravej viery. Na záver sa pomodlil a odškodnený obálkou od ženícha, zmizol. Hostina veselo pokračovala.
Skupiny labilných mladých ľudí, ktorých takíto imámovia priťahujú, nie sú veľké. Vidia v nich svojich náhradných otcov, pre ktorých by urobili čokoľvek: odišli do Sýrie, dali sa k Islamskému štátu, zaútočili na barcelonské ramblas.
Mladí ľudia len málo doma hovoria o tom, čo sa deje vo vonkajšom svete, ak vôbec hovoria. Ale o tom, čo sa deje v ich vnútornom svete, hovoria ešte menej. Preto si nikto nevšimne ich krízu zmyslu a ich bezbrannosť.
Napadli mi dve veci: nikdy predtým som nevidel, aby si nejaký duchovný získal mladé publikum tak ľahko. Patrí do malej, ale zato fanatickej hŕstky putujúcich imámov, ktorí ako potulní artisti, idú za svojím publikom. Niektorí začnú kázať v mešitách, kým nezačnú byť veriacim príliš radikálni. Časom ich už začne predchádzať ich povesť; mešita, v ktorej predsa len funguje kontrola, ich nepotrebuje. Navyše sú to často samozvaní imámovia. Ich ideológia nie je poznamenaná teologickým vzdelaním, ale životom na ulici, v base, internetom a rozhovormi s rovnako zmýšľajúcimi. Svojou nezávislosťou sú pre mladých ľudí príťažliví.
Smejúci sa imámovia ako Tarik Chadlioui, El Alami Amuch alebo Omar el Haddouchi flexbilne putujú Európu a hľadajú si publikum. Tiahnu od jednej komunity k druhej, tam, kde im vďačne ponúknu ubytovanie výmenou za duchovnú podporu. Na druhej strane, dobrých a kvalifikovaných imámov majú európski moslimovia málo.
Nezmieriteľný postoj smejúceho sa imáma k Západu mi nešiel dokopy s jeho svetskou stránkou. Niekoľkokrát zdôraznil, že aj on sám žil západným štýlom, ibaže on objavil vieru. A jeho záver nebol taký, že tieto tieto dva spôsoby života nemôžu žiť vedľa seba, nie, Západ je oproti Allahovým zákonom podradný. Smejúci sa imám sa dotýkal mládeže na citlivom mieste. Bol tu naraz niekto, s kým sa vzpriamili. Žijú na Západe, ale zápasia s jeho provokáciami. Pijú, chodia za dievčatami a chcú šoférovať drahé autá. Niektorí začnú páchať trestné činy. Z náboženských predpisov si nič nerobia. Ale keďže toto všetko sa odohráva mimo sveta ich rodičov, myslia si, že tejto konfrontácii uniknú. O svojom pocite hanby nehovoria s nikým. Výčitky svedomia zmizú, keď dospejú, oženia sa a budú sa orientovať nanovo. A medzitým lavírujú.
Do tejto medzery skočia smejúci sa imámovia. Majú s tínedžermi veľa spoločného. Sami často prišli do Európy ako deti, alebo sa tu narodili. Aj oni boli v zajatí lesku a hojnosti Západu, aj oni sa zaplietali do zločinov, keď chceli prísť k peniazom. Ten, kto sa potom obráti na vieru, nesiahne po umiernenom, ale po fundamentalistickom islame, v ktorom sa rozkol so Západom stáva posadnutosťou, na ktorej je postavená jeho identita.
Staršia generácia sleduje popularitu takýchto imámov medzi mládežou s nedôverou. Zisťujú, že mladí ľudia sú náchylní na islamizmus, ktorý má len veľmi málo alebo vôbec nič spoločné s tradíciou kultúry, z ktorej pochádzajú. To plodí konflikty, ktoré však ostávajú nevyriešené, pretože generácie medzi sebou takmer nekomunikujú.
V pozadí atentátnikov z Ripollu, väčšinou mladých Maročanov, stál ako šedá eminencia charizmatický samozvaný imám Abdelbaki es Satty. Pochádzal zo severného Maroka a za obchodovanie s drogami skončil v Španielsku vo väzení. Tu prišiel do styku s väzňami podozrivými z islamistického terorizmu, a oni sa stali jeho hrdinami. Osvojil si ich ideológiu pomsty. Chcel sa pomstiť spoločnosti, ktorá, ako veril, jeho a jeho spoluveriacich vrhá do skazy. Teraz už len potreboval vytvoriť to krátke spojenie medzi svojou ideológiou a krízou identity tínedžerov. Zviedol ich svojimi úsmevmi. Vedel, že jeho sprisahanci ho nikdy nezradia. Boli mu oddaní ako otcovi. Mal ich bezhraničnú dôveru. Nemusel sa báť, že o ňom povedia rodičom, doma sa generácie medzi sebou beztak nerozprávali. O pochybnostiach vo viere ani o kríze identity sa nehovorí. Takže nikto netušil, čo sa v skrytosti dialo.
Tínedžeri šli so svojimi pochybnosťami a svojou zúrivosťou za imámom, a ten mal na ne jednoduchý liek: džihád proti neveriacim. Džihád proti kultúre, ktorá ich korumpovala. Osobné pochybnosti boli naraz povýšené na božský piedestál. Už nešlo len o ich identitu, šlo o pretrvanie náboženského spoločenstva.
Pre ľudí zvonka bude vždy nepochopiteľné, že rodičia nemali potuchy, čo sa deje s ich deťmi. Nie je na to žiadne jednoduché vysvetlenie, iba ak to, že súdržnosť v marockých exilových komunitách je menšia, než sa myslelo. To, čo sa odohráva za dverami domácností, von takmer neprenikne. Šťastie sa oslavuje verejne, utrpenie je schované. Hovoriť o ňom je tabu.
Okrem toho sa zväčšuje priepasť medzi staršími a mladšími moslimami.
Mladší sa narodili v Európe, tu žijú, tu prežívajú vieru. Viera z krajiny ich predkov ustupuje do pozadia a európsky islam zatiaľ takmer úplne chýba. V Amsterdame, meste, v ktorom bývam, sa mladí moslimovia snažia zaviesť v mešite zmeny, ale narážajú na odpor starších. Mladí sa potom správajú lojálne a nechcú nikoho uraziť. Takéto ohľady sťažujú dialóg. Riešenie sa nehľadá, ale odcudzenie ostáva.
V našej spoločnosti neexistuje chránené miesto, kde by sa dalo hovoriť o intímnych veciach. A tak sa plno vecí deje v šedom priestore, v ktorom nakoniec miznú tí, čo sa dajú na cestu radikálneho islamu. Väčšina imámov je mierumilovná a nevyzýva zničiť Západ. Niektorí však priťahujú ťažko narušených mladých, ktorí by potrebovali profesionálnu pomoc, a nie náboženskú nenávisť.
Mladí ľudia len málo doma hovoria o tom, čo sa deje vo vonkajšom svete, ak vôbec hovoria. Ale o tom, čo sa deje v ich vnútornom svete, hovoria ešte menej. Preto si nikto nevšimne ich krízu zmyslu a ich bezbrannosť. A do tejto medzery skáču smejúci sa imámovia.