Zo šesťdesiatich miliónov utečencov celého sveta žije v Európskej únii zlomok. To, že populisti aj podnecujú strach, je pre talianskeho spisovateľa Roberta Saviana nielen znakom úbohosti, ale pre kontinent odkázaný na prisťahovalectvo, je to aj nebezpečenstvo.
Foto: Paolo Pellegrin / Magnum Photos
Otázka migrácie je testom pre každú vládu: keď v ňom zlyhá, zlyhá aj vo všetkom ostatnom. V Európskej únii je z vyše 500 miliónov obyvateľov len sedem percent prisťahovalcov. Takže 93 percent obyvateľstva je autochtónnych.
To, že migranti sa vydávajú po utajených cestách cez Stredozemné more, je následok politického rozhodnutia odmietnuť africkým krajinám akúkoľvek formu pracovných víz. Uzavretie legálneho vstupu otvára stovky ilegálnych ciest.
“Sme starobinec vedľa škôlky,” povedala raz talianska politička Emma Bonino o Európe a Afrike. Na túto vetu sa zniesla kritika, že údajne svedčí o tom, ako “bohatý svet” vidí v “chudobnom svete” len zásobáreň pracovnej sily.
Lenže vezmime si napríklad Taliansko: do roku 2025 na základe znižovania pôrodnosti a vysťahovalectva počet Talianov klesne o 1,8 milióna. Ak máme udržať súčasnú produktivitu a systém sociálneho poistenia, musí sa sem v najbližších rokoch prisťahovať minimálne 1,6 milióna ľudí. To by sociálnu a demokratickú stabilitu krajiny nijako neohrozilo.
Lenže migranti slúžia politike z úplne iných dôvodov, ktoré nie sú šľachetné, ani spoločnosť obohacujúce: vyhrávajú im voľby. Ako? O migrantoch existujú lži, ktoré na internete žijú vlastným životom, ide pritom vždy o tú istú metódu. Vezme sa informácia, nemusí byť vôbec pravdivá, väčšinou ani nie je, a tá sa postaví proti “nepriateľovi”. Ten v sebaobrane nakoniec šíri lži aj sám.
Negatívne kampane sú perfektnou technikou, inštrumentalizujú strach – a obeť nemá kam uniknúť. Motto znie: “Načo pracovať na príčinách strachu a snažiť sa ich odstraňovať, keď je predsa oveľa jednoduchšie ich vyrábať a živiť?” Na začiatku bol nepriateľ politický, v Taliansku, Maďarsku, vo Veľkej Británii. Keď už boli politickí rivali porazení, bolo ešte treba nájsť večného, univerzálneho nepriateľa, schopného mobilizovať voličov tým, že ich bude strašiť.
Nestačí povedať: politického nepriateľa sme porazili, lebo voliči by stratili záujem. Je potrebné vytvoriť nebezpečenstvo (inváziu cudzincov), aby ľudia boli neustále v mobilizačnej pohotovosti.
Tak vznikol koncept votrelca, potenciálneho atentátnika. Tak vzniká obraz mimovládok, ktoré takúto inváziu uľahčujú, a utajených mecenášov týchto mimovládok, ktorí majú za cieľ oslabiť Európu, ožobráčiť ju s pomocov hordy barbarov, a nakoniec si ju podrobiť. Paradoxná predstava, ktorá však už ovplyvnila prisťahovaleckú politiku mnohých európskych vlád.
Zaujímavé je sledovať, ako legenda o mimovládkach ako “vodných taxíkoch” pre migrantov vznikla. Na nej totiž vidieť, že Európa, ktorú nacionalisti chcú 26. mája povaliť, už vôbec neexistuje, ak vôbec niekedy existovala. Copyright na pojem “vodné taxi” nie je z Talianska.
Jedna z organizácií, ktoré spochybňovaniu aktivít mimovládok pomohli narásť, bola holandská Nadácia Gefira. Šestnáteho novembra 2016 uverejnila článok, v ktorom v podstate položila otázku, či záchrancovia v Stredozemnom mori skutočne majú filantropické motívy (“motiváciou môžu byť peniaze”). A zároveň dodala, “operácie talianskej pobrežnej stráže sú koordinované”. Článok sa končí takto: to mimovládky privádzajú migrantov do ulíc európskych miest, a oni tam “zväčšujú chaos, ohrozujú bezpečnosť a zvyšujú sociálne napätie na kontinente”. Vtedy táto myšlienka prenikla do verejnej diskusie, a mimovládky sa stali vinníkom katastrofy, obetným baránkom.
Hovoríme o utečeneckej kríze, aby sme nemuseli hovoriť o tom, že Európa žalostne zlyháva v najväčšej výzve, ktorú od svojho založenia mala.
Kto chce presnejšie vidieť, kto inšpiroval nacionalistických a identitárskych youtuberov a talianskych politikov najrôznejších odtieňov, k útoku na mimovládky, mal by sa venovať tejto téze Nadácie Gefira – písalo sa nej 2. augusta 2017 na openmigration.org: “Multikulturalizmus neznamená len jesť špeciality iných krajín. Ide aj o vzdelávanie, hodnoty a postoje. Tu (v Európe) vieme, čo sú ľudské práva, my sme ich vynašli. Keď privedieme všetkých Afričanov do Európy, budeme tu mať Afriku. A to nie je to, čo Európania chcú.” A opäť: “Migrácia nie je problém, kým sa drží pod kontrolou, ale je to len otázka času, a situácia sa spod kontroly vymkne.”
Poznáme čísla, vieme, koľko je v Európe migrantov. Tak ako je možné, že takýmto teóriám uveríme?
Europoslankyňa Barbara Spinelli, dcéra otca zakladateľa Európskej únie Altiera Spinelliho, píše v predslove k štúdii Následky nezasahovania EÚ na mori: “Nesmieme v tejto súvislosti zabúdať na lži, ktoré sa v štátoch EÚ šíria o utečencoch. Hovorí sa o invázii, o biblickom exode do Európy. Pritom stačí, aby sme sa pozreli na čísla: zo šesťdesiatich miliónov utečencov v celom svete doteraz prišlo o krajín Európskej únie milión. To je len 1,2 presenta obyvateľstva EÚ. Väčšina utečencov zo Sýrie dnes žije v Libanone, Jordánsku a Turecku.”
Nedošlo k žiadnej invázii, nie sme v obkľúčení, hovoríme o utečeneckej kríze, aby sme nemuseli povedať, že ide o humanitárnu krízu epochálnych rozmerov. A aby sme nemuseli hovoriť o tom, že Európa žalostne zlyháva v najväčšej výzve, ktorú od svojho založenia mala.
Financial Times citovali 15. decembra 2016 jednu z dôverných správ Frontexu, úradu zodpovedného za kontrolu vonkajších hraníc EÚ. Podľa nej dostávali migranti pred odchodom z Líbye presné inštrukcie, kde narazia na pomoc lodí mimovládnych organizácií. 27. februára 2017 povedal v rozhovore pre Die Welt riaditeľ Frontexu Fabrice Leggeri, že mimovládky sú až príliš blízko k líbyjskému pobrežiu – a že vlečné lode teda presádzajú migrantov do člnov, ktoré sú menej stabilné. Čiže sú to mimovládne organizácie ohrozujú životy migrantov. Všetky tieto výroky vychádzajú z predpokladu, že tí, čo vedia počúvať a čítať, nemajú pamäť: obchodníci s ľuďmi využívajú lacnejšie dopravné prostriedky, pretože drevené a železné člny boli zničené počas operácie EÚ s názvom Sophia. Dobre sa pamätám, koľkí z nás boli vtedy presvedčení, že počet úmrtí na mori stúpa, pretože lode sú labilnejšie. Mimovládkam sa vyčíta, že migrantov “ťahajú” do Európy, a toto je argument, prečo sa záchranné aktivity na mori nakoniec majú ukončiť, napokon práve preto bola zastavená misia Mare Nostrum.
Novej xenofóbnej pravici vydláždila cestu stará ľavica.
Zatiaľčo talianske úrady v súlade s medzinárodnou legislatívou a námorným právom ďalej zasahovali a pomáhali gumovým člnom plným migrantov, Frontex (a teda Európa) sa pustil iným smerom. Barbara Spinelli píše: “Rok 2016 zostane v pamäti ako rok, v ktorom Európska únia definitívne porušila sľub, s ktorým bola po Druhej svetovej vojne založená.”
Novej xenofóbnej pravici vydláždila cestu stará ľavica. Tá ľavica, ktorá nie je a nebola vstave riešiť najväčší problém bohatého sveta: neodvratné, historicky bezprecedentné starnutie spoločnosti.
Starnúca spoločnosť je aj predovšetkým uzavretá spoločnosť, ktorá už nedokáže rozmýšľať o budúcnosti. Nie je to náhodou, s akou nedôverou sa díva na Gretu Thunberg a s akým rešpektom sa vzťahuje k tým, čo sa boja invázie cudzincov a vyzývajú na ozbrojenú domobranu. Je to stará spoločnosť, ktorá neverí číslam a faktom, ale pocitom a strachom.
V tomto scenári je ešte zjavnejšie, aké zhubné je správanie sa tých, čo rozšírili pochybnosti o práci mimovládok a aké nezodpovedné bolo tieto organizácie z tejto časti Stredozemného mora vyhnať – ich prítomnosť totiž zapĺňala prázdne miesto, ktoré tu Európa zanechala.
Obviňujú ich, že obchodujú s ľuďmi, že “ťahajú” migrantov, že robia dobročinnosť pre svoje ekonomické záujmy. Ale v skutočnosti by ich vôbec nebolo treba, keby si Európa plnila svoju povinnosť. A okrem toho mimovládky nikdy neboli jediným faktorom, ktorý migrantov priťahoval do Európy, do eldoráda, ktoré leží len pár kilometrov od pekla.