Silné posolstvo vzdoru – od obžalovaného študenta pred moskovským súdom.
Jegor Žukov. Foto: Sergej Bobylev/TASS/ Getty
Pôvodne som v ten deň chela písať o vypočutí a impeachmente, o dvoch realitách, na ktoré sa americká politika rozpadla, dvoch rovinách, ktoré sa nepretínajú. Lenže potom som zachytila iné vypočutie, ktoré sa konalo v ten istý deň: pred jedným z moskovských súdov. Dvadsaťjedenročný vysokoškolský študent menom Jegor Žukov bol obžalovaný z “extrémizmu”. Previnil sa tým, že na youtube zverejnil videá, v ktorých hovoril o nenásilnom proteste, o svojej kampani v moskovských mestských voľbách, a o odlišných prístupoch k politickej moci. Vo svojom poslednom videu, ktoré nahral pred niekoľkými mesiacmi, tvrdí, že “šialenci” ako Vladimír Putin považujú moc za účel sám osebe, zatiaľ čo politickí aktivisti ho považujú za nástroj spoločného konania. Vo viacerých svojich videách Žukov sedí pred Gadsenovou zástavou s nápisom “Don’t Tread on Me”—ktorá visí na stene jeho izby v byte jeho rodičov. (Christopher Gadsden žil v 18. storočí, bojovník za americkú nezávislosť. Zástava je pomenovaná po ňom. Je na nej jeho heslo “Nešliapte po mne!”). Prokurátor žiadal pre Žukova štyri roky väzenia. Moskovský súd ho nakoniec odsúdil na tri roky podmienečne – čo je nezvykle mierny trest, daný pravdepodobne silnou odpoveďou verejnosti na Žukovov prejav, ktorý sa niektoré ruské médiá odvážili publikovať. V deň, keď mal byť vynesený rozsudok, stáli pred budovou súdu stovky ľudí. Trest je podmienečný a podmienkou je, že Jegor Žukov nič nebude uverejňovať na internete. Sudca tiež nariadil zničenie zástavy, ktorú polícia skonfiškovala.
Namiesto svojho vlastného článku som preložila Žukovovu záverečnú reč, ktorú predniesol pred súdom. Je to totiž krásny text a veľmi poučné čítanie. Niektoré jeho časti akoby opisovali americkú realitu rovnako ako tú ruskú. Niektoré časti ukazujú, ako môže vyzerať odpor. A nakoniec, dúfam, že primäje čitateľov, aby si rozmysleli, než slovo “Rus” použijú ako synonymum pre gangstera. A tiež dúfam, že nám pripomenie, čo nám uniká, kým sme – právom – posadnutí americkou politikou, ktorá je vďaka tomuto izolacionistickému prezidentovi a potrebe redukovať ním páchané škody každým dňom provinčnejšia a provinčnejšia. Pokiaľ ide o komentár, ktorý som chcela napísať, budem na to mať ešte plno príležitostí, no tento mladý človek nebude môcť publikovať celé tri roky.
“Toto pojednávanie sa venuje predovšetkým slovám a ich významu. Jednotlivým vetám, ich konkrétnemu zneniu, rôznym možnostiam ich výkladu, a ja dúfam, že sa nám podarilo ukázať váženému súdu, že ja nie som extrémista, tak z jazykového hľadiska, ako z hľadiska zdravého rozumu. Teraz by som však chcel povedať niekoľko vecí, ktoré sú podstatnejšie než slová. Chcem hovoriť o tom, prečo som urobil to, čo som urobil, najmä po tom, čo sa k tomu vyjadril poverený expert. Chcem hovoriť o svojej hlbokej pravej motivácii. O tom, čo ma núti vyjadrovať sa k politike, o dôvodoch, pre ktoré som okrem iného nahral videá, ktoré som zverejnil.
Začnem však týmto: ruský štát trvrdí, že je poslednou baštou tradičných hodnôt na svete. Hovorí sa nám, že štát venuje množstvo zdrojov na ochranu inštitúcie rodiny a na vlastenectvo. Tiež sa nám hovorí, že najdôležitejšou tradičnou hodnotou je kresťanská viera. Myslím si, Vaša Ctihodnosť, že to naozaj môže byť dobrá vec. Kresťanská etika zahrnuje aj dve hodnoty, ktoré sú pre mňa úplne podstatné. Po prvé, zodpovednosť. Kresťanstvo je založené na príbehu jednotlivca, ktorý si trúfol vziať na seba bremeno sveta a prevzal zodpovednosť v maximálnom možnom zmysle tohto slova. Ústredným konceptom kresťanského náboženstva je vo svojej podstate koncept osobnej zodpovednosti.
Druhou hodnotou je láska. ‘Miluj blížneho svojho ako seba samého’ je najdôležitejšia veta kresťanskej viery. Láska je dôvera, empatia, ľudskosť, vzájomná pomoc a starostlivosť. Spoločnosť založená na láske je silná spoločnosť – zrejme najsilnejšia zo všetkých možných spoločností.
Na to, aby ste porozumeli, prečo som urobil to, čo som urobil, stačí sa pozrieť na ruský štát, ktorý hrdo tvrdí, že je obrancom týchto hodnôt – pozrieť sa na to, ako ich v skutočnosti chráni.
Než začneme hovoriť o zodpovednosti, odpovedzme si na otázku, čo znamená etika zodpovedného človeka. Ktoré sú tie slová, ktoré si zodpovedný človek za svoj život znovu a znovu opakuje? Myslím si, že sú to slová: ‘Pamätaj, že tvoja cesta bude ťažká, miestami až neznesiteľne. Všetci tvojí milovaní ti umrú. Všetky plány ti stroskotajú. Ľudia ťa budú podvádzať, opustia ťa. A nemôžeš uniknúť smrti. Život je utrpenie. Príjmi to. Ale keď to už raz príjmeš, keď príjmeš nevyhnutnosť utrpenia, aj tak si musíš naložiť svoj kríž a ísť za svojou túžbou, inak bude všetko horšie. Buď príkladom, buď niekým, na koho sa iní môžu spoľahnúť. Neposlúchaj despotov, bojuj za slobodu tela a duše a buduj krajinu, v ktorej tvoje deti môžu byť šťastné.’
Len sa pozrime na seba v zrkadle. Čo sa to z nás stalo? Čo sme si to nechali so sebou urobiť? Stal sa z nás národ, ktorý sa odučil prijímať zodpovednosť. Stal sa z nás národ, ktorý sa odučil láske.
Ale je to to, čomu nás učia? Je to etika, ktorú vštepujú deťom v škole? Sú takíto ľudia hrdinami, ktorých si ctíme? Nie. Naša spoločnosť, ako je konštituovaná, dnes potláča akúkoľvek možnosť ľudského rozvoja. Menej, než desať percent Rusov vlastní deväťdesiat percent bohatstva našej krajiny. Niektorí z boháčov sú samozrejme úplne slušní ľudia, ale väčšina z tohto bohatstva nie je nahromadená poctivou prácou, ktorá by prospievala ľudstvu, ale výlučne korupciou.
Naša spoločnosť je rozdelená nepreniknuteľnou bariérou na dve úrovne. Všetky peniaze sú sústredené hore, nikto z tejto hornej úrovne nemieni nič pustiť. Dolu zostalo – a to nijako nepreháňam – jedine zúfalstvo. Ruskí muži – ktorí vedia, že nemajú v čo dúfať, že nech sa budú akokoľvek snažiť, nedokážu urobiť šťastnými seba, ani svoje rodiny – vybíjajú si hnev na svojich ženách, a buď sa nakoniec upijú na smrť, alebo sa vlastnou rukou obesia. A tak tretina ruských rodín sú osamelé matky s deťmi. Pýtam sa: takto chránime inštitúciu rodiny?
Miron Fjodorov [raper, ktorý vystpuje pod menom Oxxymiron], ktorý bol viackrát prítomný na mojich vypočutiach pred súdom, si pred časom veľmi presne všimol, že alkohol v Rusku vychádza lacnejšie ako učebnica ruštiny. Štát robí všetko pre to, aby občan Ruska – keď má voliť medzi zodpovednosťou a nezodpovednosťou – si vždy vybral nezodpovednosť.
A teraz by som chcel hovoriť o láske. Láska nie je možná bez dôvery. Skutočná dôvera vzniká spoločnou aktivitou. Spoločná aktivita je raritou v krajine, v ktorej tak málo ľudí cíti zodpovednosť. A tam, kde sa takáto spoločná aktivita deje, v nej strážcovia štátu okamžite cítia hrozbu. Nech sa venujete čokumkoľvek – či pomáhate väzňom, bránite ľudské práva, chránite prírodu, skôr alebo neskôr vám vypália biľag zahraničného agenta alebo vás rovno zatvoria. Posolstvo štátu je jasné: ‘Milí občania, zalezte do svojich dier a nezapájajte sa do spoločných aktivít. Ak na ulici uvidíme viac ako dvoch ľudí pokope, pôjdete do basy za zhromažďovanie. Ak sa chcete miešať do sociálnych otázok, dostanete nálepku zahraničných agentov.’ Odkiaľ sa v takomto prostredí má vziať dôvera a v konečnom dôsledku láska? Ako môže? Nehovorím tu o romantickej láske, hovorím o láske ľudí navzájom.
Jediná sociálna politika, ktorú ruský štát dôsledne presadzuje, je politika atomizácie. Štát pracuje na tom, aby sme v sebe navzájom prestávali vidieť ľudí, lebo preňho už nimi dávno nie sme. Ak by to tak nebolo, ako by sa štát mohol správať k ľuďom tak, ako sa k nim správa – pomocou obuškov a palíc, mučením v trestných kolóniách, ako ignoruje epidémiu AIDS, ak zatvára školy a nemocnice.
Len sa pozrime na seba v zrkadle. Čo sa to z nás stalo? Čo sme si to nechali so sebou urobiť? Stal sa z nás národ, ktorý sa odučil prijímať zodpovednosť. Stal sa z nás národ, ktorý sa odučil láske. Je tomu viac ako dvesto rokov, čo Alexander Radiščev zo svojej cesty z Peterburgu do Moskvy napísal: ‘Rozhliadol som sa okolo seba – moja duša ostala doráňaná od ľudského utrpenia. Obrátil som zrak dovnútra – a videl som, že ľudská bieda pochádza z človeka.’ Kde dnes sú takíto ľudia – ľudia, čo by cítili ostrú bolesť z toho, čo sa v rodnej vlasti deje? Prečo už takmer nie sú?
Zdá sa že jedinou tradičnou inštitúciou, ktorú si náš dnešný ruský štát ctí a posilňuje, je samoderžavie. Systém autokracie. Systém, ktorý neváha rozbiť živoť komukoľvek, kto si úprimne želá pre svoju vlasť dobro, kto sa nebojí milovať a prijať zodpovednosť. Občania našej utrpením ťažko stíhanej krajiny sa teda museli naučiť, že iniciatíva sa trestá, že vrchnosť má vždy pravdu, pretože je vrchnosť, že šťastie tu síce možno aj existuje, ale nie pre nich. A keď sa to naučili, začali postupne miznúť. Podľa štastitiky Rosstatu, Rusko postupne mizne priemernou rýchlosťou mínus 400 tisíc ľudí ročne. Štatistika neukazuje ľudí. Ale skúste ich vidieť! To sú ľudia, čo sa upili z bezmoci, čo umreli podchladení v nevykúrených nemocniciach, obete vrážd a obete samovrážd, ľudia ako ja alebo vy. (Počet úmrtí za prvých 6 mesiacov roku 2019 prevyšuje počet narodení takmer o 200 000.)
Zrejme je už v tejto chvíli jasné, prečo som urobil to, čo som urobil. Naozaj chcem uvidieť vo svojich spoluobčanoch tieto dve vlastnosti: zodpovednosť a lásku. Zodpovednosť za seba, za svojich blížnych, za celú krajinu. To je moje želanie – a, Vaša Ctihodnosť, aj ďalší dôvod, prečo som nemohol vyzývať k násiliu. Násilie odbrzďuje, vedie k beztrestnosti, a teda aj k nezodpovednosti. A nevedie k láske.
Aj tak, napriek všetkým prekážkam, ani na sekundu nepochybujem o tom, že moje želanie bude splnené. Dívam sa dopredu za horizont rokov a vidím Rusko, plné zodpovedných a milujúcich ľudí – vidím skutočne šťastné miesto. Nech si každý predstavuje takéto Rusko. Týmto obrazom nech sa riadi to, čo čo robíte, tak ako sa ním riadi to, čo robím ja.
Na záver by som chcel povedať, že aj keď súd dnes predsa len rozhodne, že tieto slová naozaj hovorí nebezpečný extrémista, roky, ktoré prídu, budú v mojom živote plné príkorí a obmedzení. Ale dívam sa na chalanov, s ktorými ma dala dokopy táto trestná vec – na Kosťu Kotova, Samariddina Radžabova a vidím na ich tvárach široké úsmevy. Ľoša Miňajlo a Daňa Konon si za minúty nášho kratučkého stretnutia ani raz nedovolili sťažovať sa na život. Budem sa snažiť nasledovať ich príklad. Budem sa snažiť tešiť sa z toho, že mám túto šancu – šancu prejsť skúškami v mene hodnôt, ktoré sú mi blízke. Koniec koncov, Vaša Ctihodnosť, čím bude moja budúcnosť hrozivejšia, tým širšie sa na ňu budem usmievať. Ďakujem.”