Lístky na koncert aj na futbal sú vám nanič. Vaše deti nemôžu ísť do školy. Dokonca aj omše zrušili.
Foto: Flavio Lo Scalzo / Reuters
Pred spaním ešte posledný pohľad na titulky správ v sobotu večer. Dozviete sa, že vaše mesto uzavreli. Alebo čoskoro uzavrú. To nie je jasné. Zdá sa, že nariadenie ešte nie je podpísané. Na sociálnych sieťach vidíte ľudí, ako sa náhlia na stanicu, väčšinou na posledné vlaky na juh. Toto je Miláno, jediné mesto v krajine, ktoré silnelo a bohatlo aj v rokoch stagnácie po finančnej kríze 2008. Obrovské množstvo ľudí, čo tu pracujú, sú z juhu. Keď má byť pre coronu uzavreté, chcú byť doma.
V nedeľu ráno s partnerkou pri raňajkách počúvame príhovor premiéra Giuseppe Conteho k národu. Nahral ho ešte nadránom. Hovorí nám, že bolo krajne nezodpovedné, že ľudia unikali tesne predtým, ako sa dokončili prípravy na uzavretie. Spôsobilo to obrovský zmätok. Tak či tak, fakt je, že zavretých v severnom Taliansku zostalo 16 miliónov – a medzi nimi aj my. Lenže tisíce ľudí už odišli, a vírus si s najväčšou pravdepodobnosťou brali so sebou. Guvernéri južných provincií – Kalábrie, Campanie a Puglie – zúria a avizujú reštrikcie na takéto príchody.
Takto teraz vyzerá náš svet. Za dva týždne zmizli všetky istoty, na ktoré sme zvyknutí. Je to duchovné cvičenie v odriekaní, vypúšťaní. Zaplatili ste si štvrťročný lístok na metro, a zistíte, že metro je najistejšia cesta ako ochorieť. Máte permanentku do fitka, fitko je zatvorené. Rovnako ako kino. Lístky na koncert aj na futbal sú vám nanič. Vaše deti nemôžu ísť do školy. Alebo na univerzitu. Dokonca sú zrušené aj omše.
Aká je nálada? Spočiatku rozhorčenie. Po dvoch týždňoch, keď prišli prvé reštrikcie – zákaz všetkých možných zhromaždení, zatváranie krčiem – aj keď vtedy nás neobmedzovali v pohybe – sme si boli istí, že je to prehnané. Rozčúlený majiteľ kaviarne v centre Milána mi povedal, že mu vybuchol jeden z najlepších týždňov v roku: karneval, Fashion Week. Hoteliéri sa sťažovali, že 90 percent hostí všetko stornovalo. A potom sme videli, ako počet nakazených naraz vystrelil: stovka denne. V nedeľu len v Lombardii 769 prípadov. V sobotu šéf jednotiek intenzívnej starostlivosti v Lombardii, predpovedal, že “do 26. marca budeme mať 18 000 chorých, a 3 000 z nich bude potrebovať na dýchanie prístroje.” Kapacity intenzívnej starostlivosti nestačia. Nemocnice v Miláne už plánujú presťahovať pacientov, ktorí majú iné problémy, do jednotiek intenzívnej starostlivosti v iných regiónoch.
To je vytriezvenie. Každým dňom rastie vedomie, že udržovať vzdialenosť od ľudí je dôležité, že má význam nepodávať si ruky. Odrazu výťah smrdí dezinfekciou. Muž, čo vám otvára dvere, odstúpi na niekoľko krokov. Uvedomíte si, že dievča za pokladňou v supermarkete má na sebe gumové rukavice. Ospravedňuje sa, keď kýchne, a uisťuje vás, že to je len nádcha a dutiny. Menedžer sa sťažuje na chlapca za pultom s lahôdkami, že mu mal povedať, že jeho sused bol testovaný a pozitívny.
Od každého sa žiada, aby nemyslel len na seba, ale aj na komunitu. Miláno je vysoko fragmentované mesto. Sú tu všetky možné etnické skupiny – Číňania, Arabi, Hispánci, Filipínci, Indovia, množstvo Rumunov a Slovanov, Talianov zo všetkých regiónov. A aj miestni sú pomerne striktne rozdelení na pracujúcu a strednú triedu. A samozrejme mnohí z nás viac komunikujú online než na ulici, hovoria s ľuďmi ako sú oni sami, v iných krajinách a na iných kontinentoch. Vírus nevyhnutne prináša nové uvedomenie toho, že zdeľame spoločný fyzický priestor, Miláno, Taliansko. Tu reálne žijeme, a spolu sa utopíme sa alebo spolu budeme plávať. Možno sa dokonca budeme musieť navzájom spoznať, hoci aj bez podávania rúk. Cítim nový duch jednoty.
Prepad ekonomiky bude obrovský. Ale paradoxne vláda akoby silnela. Vládna koalícia je spojením dvoch hlavných strán (stredoľavej Demokratickej strany a fanfarónskeho Hnutia piatich hviezd), ktoré navzájom nesúhlasia až tak, že jediným spoločným dôvodom, že vláda sa nerozpadla, je zabrániť voľbám, v ktorých by mal veľkú šancu autoritársky a xenofób Matteo Salvini. Lenže teraz čelia veľkej výzve, na ktorej sa dá ľahko zhodnúť a ktorá im dáva šancu postupovať jednotne a rozhodne v záujme národa. Podpora pre pána Salviniho začala klesať.
Keď vrážate do ľudí po ceste do obchodu alebo do lekárne, vedomie, že sa musíte navzájom vyhýbať, vytvára nové spojenectvo. Je to ako tanec v ktorom sa nesmiete dotýkať.
Navyše vláda môže míňať: Pakt rastu a stability, dohoda, ktorú podpísali všetky členské štáty EÚ, žiada od Talianska udržovať deficit v striktných parametroch. Aj keby každý ekonomický ukazovatel naznačoval potrebu investovať a míňať – ako je to v terajšej vleklej fáze takmer nulového rastu, vláda musí prosiť Brusel o oprávnenie zaviesť ten či onen stimul. Takéto žiadosti bývajú často zamietnuté a politici vyzerajú bezmocne.
Lenže v takto dramatickej núdzovej situácii vláda môže konať mimo kontrolu. Dôležitosť národného štátu je odrazu zjavná: Taliani musia rozhodovať v mene Talianov. Sú už avizované výdaje okolo 7,5 miliardy eur. Časom budú ešte vyššie, pravdepodobne oveľa vyššie.
Budú sa kompenzovať podnikatelia, rodičia detí v školskom veku dostanú osobitné vouchery, urobili sa obrovské investície do zdravotníckeho zariadenia a zväčšovania nemocničných kapacít. Mám podozrenie, že až stav núdze pominie, veľa ľudí si už nebude chcieť spojiť túto novoobjavenú silu s pocitom identity a zodpovednosti, ktorý s ňou prišiel.
V tejto chvíli sme to však my – obyčajní občania – kto si pripadá bezmocne. Stále znovu počúvame, že teraz “vedieme vojnu”. A podobne, keď vrážate do ľudí po ceste do obchodu alebo do lekárne, vedomie, že sa musíte navzájom vyhýbať, vytvára nové spojenectvo. Je to ako tanec v ktorom sa nesmiete dotýkať. Môžeme len dúfať, že niečo z tohto zdieľaného pochopenia nám tu ostane.