Foto: Ivan Sekretarev / AP
Jazyk vytvára skutočnosť a tým súčasne aj súdi: vymeriava trest a udeľuje milosť. Jazyk vynáša svoj vlastný rozsudok. Niet sa ku komu odvolať. Všetky vyššie inštancie sú neverbálne. Spisovateľ, skôr ako sa pustí do písania, je ako Laokoón, sputnaný jazykovým hadom. Ak chce dačo vysvetliť, spisovateľ sa musí oslobodiť od jazyka.
Po tom, ako som sa presťahoval z Pušky do curyšského kantónu mi trvalo istý čas, kým bizarný pocit neskutočna a karnevalovú povahu toho, čo sa so mnou dialo postupne nahradila nesmelá a užasnutá istota, že sa mi to všetko neprisnilo. Že vlaky nie sú hračkové, krajina nie je namaľovaná, ľudia nie sú zasadení.
Čoskoro po tom, ako som zmenil prostredie, som sa pokúsil dokončiť román, ktorý som začal písať v Moskve, no nešlo mi to. Písmenká, ktoré som tam načrtol tu nadobudli celkom inú hustotu. Román bol nakoniec o čomsi celkom inom. Každé slovo je vysoký schod, na ktorom sa možno potknúť.
Hranice, vzdialenosti a vzduch so slovami robia čudá. Kombinácia ruských hlások, ktorá znie tak samozrejme a prirodzene na Malej Dmitrovke, kde za oknami buráca Čechovove Kasíno, tu neprejde cez colnicu. Slová, zvlečené so svojej nezávislej existencie tu získavajú trvalý pobyt a z nástroja sa stávajú témou slovných zákonov. Každý ruský tón tu znie falošne a znamená čosi celkom iné. Tak ako sa mení zmysel repliky v divadle, keď zaznie v nových dekoráciách.
Akoby na brehoch Limmatu fungovalo iné ťažisko a každé slovo, pochádzajúce z ruského kalamára tu vážilo oveľa viac než v krajine, odkiaľ pochádza. To, čím je v Rusku presiaknutá celá atmosféra, čo je rozosiate vo vrstvách a po ľudských čumákoch, v kadetovi Grušnickom, v čečenskej vojne, v Kristus vstal z mŕtvych, je tu koncentrované v každom slove písanom azbukou – spučené, natlačené do každého jedného písmenka.
S každým dňom, s ktorým sa vlasť stáva menej reálnou, si hľadá nové nosiče a nachádza ich v čarbaniciach exotickej abecedy. Rusko si zbalilo celé svoje imanie a usadilo sa v type písma. Písmená sa zjednotili, tak ako kedysi byty, aby uvoľnili miesto pre nových obyvateľov. Môj odchod od jazyka, strata šepotu ruštiny v mojich ušiach ma zastavila, umlčala. Keď sa občas stretnem s ruskými autormi, zaľudovane sa ma pýtajú: Ako môžeš písať v tomto nudnom Švajčiarsku? Bez jazyka, bez napätia?
Majú pravdu – ruská literatúra je pod zvýšeným atmosferickým tlakom. No jazyk sa prudko mení. Odchod od ruskej reči ma prinútil obrátiť sa a čeliť jej. Práca nad textom sa zastavila. Tak ako v hudbe existujú prestávky, aj v texte sú chvíle ticha. Možno je to práve to najdôležitejšie.
Aký jazyk som opustil? Aký som si sem priniesol? Kam sa odtiaľto uberajú slová? Tvorivé mlčanie. Ak som sa mal pohnúť ďalej, musel som pochopiť, v čom vlastne väzí podstata písania v ruštine. Ruský jazyk je ako tvorca a súčasne aj výtvor reality vlasti formou existencie, telom totalitárneho vedomia. Zmätok každodenného života sa zaobíde aj bez slov, stačí mu hulákanie, citoslovcia a pointy z filmových komédií. Len štát a literatúra si vyžadujú súvislé slová.
Ruská realita vytvorila jazyk bezuzdnej moci a ponižovania.
Ruská literatúra nie je formou existencie jazyka, ale jediným spôsobom, ako v Rusku môže existovať netotalitárske vedomie. Totalitárske vedomie si vystačí nariadeniami a modlitbami. Nariadeniami zhora a modlitbami zdola. Tie druhé sú obvykle originálnejšie než tie prvé. Nadávky sú jedinou možnou modlitbou väzenskej krajiny.
Nariadenia a nadávky sú jin a jang národa, jeho dážď a pole, jeho penis a vagína; slovné chápanie ruskej civilizácie. Postupom generácií väzenská realita vytvorila väzenské vedomie, ktorého základným princípom je, že najsilnejším prislúcha najlepšia pričňa. Toto vedomie sa prejavovalo v jazyku, od ktorého sa očakávalo, že bude slúžiť ruskému životu, udržiavať ho v stave neustálej, nekonečnej občianskej vojny. Keď sa všetci riadia zákonmi lágru, poslaním jazyka je studená vojna medzi každým jednotlivcom a jeho blížnym. A ak tí najsilnejší nevyhnutne porazia tých najslabších, poslaním jazyka je robiť to isté verbálne. Ponižovať ich, urážať a ukradnúť im prídel potravín. Jazyk ako forma neúcty k jednotlivcovi.
Ruská realita vytvorila jazyk bezuzdnej moci a ponižovania. Jazyk Kremľa a pouličný slang väzenských lágrov majú rovnakú povahu. V krajine, ktorá sa riadi nepísaným, ale jednoznačným zákonom – miesto najslabších je pri vedre so splaškami – sa dialekt prispôsobil realite. Slová znásilňujú. Slová urážajú. Keby hranice boli vždy zatvorené, ruská literatúra by neexistovala.
Literárny jazyk vznikol v 18. storočí spolu s myšlienkou ľudskej dôstojnosti. Dovtedy nám pre tento jazyk chýbali slová. Prvé storočie našej národnej literatúry sa v podstate skladá z prekladov a ponášok. Nemali sme slovný nástroj na vyjadrenie individuálneho vedomia; najprv sme ho museli vytvoriť. Ruština sa vyučovala ako cudzí jazyk, museli sa doň zavádzať chýbajúce pojmy: obščestvennosť (verejnosť), vľubňonnosť (zaľúbenosť), čelovečnosť (ľudskosť).
Ruský literárny jazyk, ktorý je v Rusku formou existencie – telesom – prejavom ľudskej dôstojnosti, sa prepchal štrbinou medzi výkrikom a stonom. Ruská literatúra sa pretlačila do cudzieho objatia. Zo slov postavila obrovský múr medzi ruským štátom a ľudom.
Toto teleso bolo cudzorodé. Bola to kolónia európskej kultúry v ruskej stepi – ak európsku civilizáciu chápeme ako zjemnenie spôsobov a ochranu práv slabých pred mocnými a nie ako import pruských guľometov.
Rovnako ako na iných kontinentoch, kolónia svojím vývojom predbehla centrum. Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij – to všetko sú kolonisti, ktorých texty preniesli hlavné mesto literatúry zo Starého sveta do Ruska. Prevzali to najlepšie z tisícročného dedičstva a zvolali: Choď na Východ!
Je však niečo zhnité v ruskej ríši a z času na čas sa štát a ľud do seba pustia, čo má katastrofálne následky pre cudzie telesá. Kosti spisovateľov v tomto objatí praskajú a oni buď umierajú alebo sa vytratia. Smutne známe udalosti 20. storočia znovu nastolili predchádzajúcu literárnu prax: nariadenia zhora, modlitby zdola. Niektorí kolonisti sa vrátili do svojich pôvodných vlastí; tým, ktorí ostali, barbari vyrezali jazyk.
Totalitárny jazyk žije ďalej v jazyku televízie, kde hlavný princíp dialógu spočíva v tom, že sa každý snaží prekričať toho druhého. Je to jazyk novín, ktoré sa čoraz viac tabloidizujú. Je to jazyk ulice, kde sú nadávky normou.
Jazyk ruskej literatúry je archa. Pokus o vyslobodenie. Obrana ježa. Ostrov slov, kde sa snáď podarí zachovať ľudskú dôstojnosť. Odchodom z Ruska som stratil jazyk, ktorý som stratiť chcel. Zmeny v modernej ruštine sú ako pĺznutie. Kožušina je iná na dotyk, no farby ostávajú rovnaké a navyše aj rovnako bolestne známe. Tento jazyk, ktorého účelom je ponižovať, sa rozmnožuje s každou generáciou ruských chlapcov a dievčat. Literárny jazyk neexistuje sám osebe; musí sa neustále a osamelo znovu vytvárať.
Istého väzňa odsúdili na celoživotnú samoväzbu, hovorí legenda. Celé roky rúčkou lyžice vyškrabával do múru obrázok lode. Jedného dňa, keď mu ako obyčajne priniesli vodu, chlieb a ovsenú kašu, bola cela prázdna a stena pustá. Vliezol do lode na stene a odplával.
Román je lož. Slová treba oživovať, aby lož bola skutočná, aby som na ňu mohol nastúpiť a odviezť sa z tohto osamelého života niekam, kde nás milujú a čakajú na nás. Zachrániť sa. A vziať svoje postavy so sebou. A čitateľa tiež.