Foto: Trent Parke / Magnum Photos
V mojich snoch sa neustále objavujú zvláštne mestá ako náčrt hlavných rysov života, ktorý žijem kdesi hlboko pod tým životom, ku ktorému sa oficiálne priznávam. Znovu a znovu sa ocitám v hoteli, platím účet, zvykám si na nové miesto, zaplietam sa do zložitých transakcií s obsluhou na izbe. Znovu a znovu sa ocitám tiež na letisku, obvykle síce nemeškám, len som zatiahnutý do komplikovaných zmien cestovného poriadku a zmätkov.
Vždy, keď sa mi sníva o New Yorku, som na West 48th Street alebo v blízkom okolí a blúdim pomedzi tmavými (a vo sne) divokými ulicami tejto časti Manhattanu. V centre Manhattanu je obrovský park a v jeho východnej časti sa výborne nakupuje, no keď sa mi o ňom sníva, moja myseľ vždy zaostrí na obrovskú neosvetlenú štvrť Hell’s Kitchen, tak ako si ju pamätám z osemdesiatych rokov, keď som v New Yorku žil.
Paríž, to sú zakaždým jasne osvetlené ulice s obchodmi, na Vianoce a v noci; práve som priletel a ihneď, hnaný jetlagom, sa rozbehnem po nábreží, popri osvetlených výkladoch, do tmy.
Dávno ma prestal zaujímať obsah mojich snov, no nemôžem sa zbaviť ich proporcií, spôsobu, akým poprehadzujú veci, o ktorých som sa kedysi nazdával, že mi na nich záleží, život, o ktorom som sa nazdával, že ho žijem. Prečo sa v mojich snoch nikdy nevyskytuje moja matka, hoci na ňu, samotnú osemdesiatničku, v bdelých hodinách tak často myslím? A prečo sa naopak v snoch znovu a znovu vraciam do Paríža, mesta, ktoré som za svojho života navštívil len párkrát, akoby ma k tomu nútil dáky neodolateľný tlak?
V skutočnom živote som sa tam nedávno vybral, v nádeji, že objavím tú utajenú súvislosť, nič som však, samozrejme, nenašiel. Prečo sa v nočných hodinách neustále vraciam do Paríža, no takmer nikdy v nich nefiguruje Santa Barbara, kde mám už takmer päťdesiat rokov trvalé bydlisko? Ak sa vôbec v mojich snoch zjaví, je to len divočina, prázdne miesto v horách, blízko ktorého bývam a cez ktoré sa predierajú neisté a stratené autá.
Moje sny možno proste vynášajú na povrch to, o čom rozmýšľam, len si to nepriznávam; neodhaľujú natoľko dáku pravdu ako skôr odzrkadľujú moje vlastné predstavy. No súčasne stavajú na hlavu spôsob, ako si myslím, že rozmýšľam a tým vyjadrujú akúsi intuitívnu pravdu: tie najmenej dôležité chvíle možno menia náš život radikálnejšie než krízy. Roku 1983 som strávil noc na letisku v Narite a týchto pár hodín ma prinútilo presťahovať sa do Japonska. A pritom situácie, keď som sa musel dívať, ako ľudia prichádzajú o rozum, pokúšajú sa v mojej prítomnosti spáchať samovraždu alebo dokonca zomierajú, na mne nezanechali takmer žiadnu stopu.
Možno samotná náhodnosť náhodného stretnutia naznačuje, že sme svedkami tajnej logiky, hlbšej než to, čo dokážeme postrehnúť? Moje podvedomie – nie je to prípad všetkých autorov? – sa znovu a znovu vracia k istému lenivému ránu na bulvári Malecon v Havane a zdanlivo sa vôbec nezaoberá skutočnou shakespearovskou drámou môjho života, ani žiadneho iného života.
Možnože snom preto pripisujeme priveľký význam, lebo ich nemáme pod kontrolou; usudzujeme, že k nám prichádzajú z dákeho väčšieho alebo aspoň vonkajšieho miesta, ktoré rozumie veciam, ktorým my nerozumieme. Môj záujem o premenlivé proporcie môjho života sa každopádne prebudil len nedávno, po tom ako som osem rokov strávil písaním o spriaznenosti, ktorú som pociťoval so spisovateľom Grahamom Greenem, hoci som sa s ním nikdy nestretol. Práve skutočnosť, že afinita, ktorú som pociťoval, bola takmer nepodložená, znásobila silu tohto spojiva; to, čo sa dá vysvetliť v človeku nikdy nevyvolá takú silnú ozvenu ako to, čo je nevysvetliteľné.
Zdalo sa mi, že na tomto bola založená aj Greeneova viera, nech bola akokoľvek vyhýbavá a neochotná; možno si vedome nedovolil veriť v Boha, určite však hlboko veril v nevysvetliteľné, v tajomstvo (dokonca v diabla), a preto pre neho bolo ťažké čokoľvek vylúčiť a byť takým skeptikom, akým by si prial byť. Jeho život prozaika, profesionálneho spiklenca s podvedomím len posilnil tento pocit, že okolo neho (či v jeho vnútri) sú temné miesta: napísal napríklad poviedku o mŕtvej žene, ktorú nájdu na britskej železničnej stanici a o štyri mesiace neskôr na britskej železničnej stanici skutočne našli mŕtvu ženu; sníval sa mu sen o lodi, ktorá sa potopí, sen sa vracal znovu a znovu, znovu a znovu a keď sa prebudil, dozvedel sa, že v noci sa skutočne potopila lož.
Spisovateľ, viac než iní, prežíva každý deň v často bolestnom vedomí, že v jeho vnútri sa dejú veci, ktoré nikdy netušil a raz sa mu môže stať, že chtiac-nechtiac dnes napíše scénu, ktorá sa o tri mesiace skutočne odohrá.
Keď som skúmal Greeneov život a dielo, fascinovala ma jeho rozpoltenosť: ako šesťnásťročný sa pokúsil utiecť z internátnej školy (istú úlohu tu zohralo aj to, že riaditeľom bol jeho otec) a hoci sa mu útek nepodaril, rodičia sa rozhodli poslať ho na šesť mesiacov k jungiánskemu odborníkovi na sny v Londýne. Po celých šesť mesiacov v najformatívnejšom období života mal jedinú študijnú povinnosť: každý deň musel jungiánovi vyrozprávať svoje sny, ktoré sa občas týkali psychoanalytikovej kyprej manželky. Od tejto chvíle až do posledného románu, ktorý Greene pred smrťou vydal, Kapitán a nepriateľ, sa neustále vracal k príbehom chlapca, ktorý opúšťa domov, kam oficiálne patrí a ktorý schádza, niekedy doslovne, do podzemného sveta, kde vládne svojský, šarmantný naničhodník so svojou frajerkou.
Greenova posmrtne vydaná kniha Môj vlastný svet je vlastne záznamom jeho snov, ktoré si poctivo zapisoval počas posledných dvadsiatich štyroch rokov života (a v mladosti). Ako mnohým iným spisovateľom, ani jemu sa nepodarilo svoje sny živo predstaviť čitateľom, a publikáciu jeho snových zápiskov možno pokladať za typicky huncútske, subverzívne gesto a súčasne za snahu ohradiť sa od nás, pripomenúť nám, ako málo vieme o čom, ale aj o sebe samých. To, že ho sny hlboko ovplyvnili je však neodškriepiteľné, hoci to vôbec neladí so strednostavovským, takmer profesionálne neveriacim Anglickom. A práve priestor, ktorý ponechal tomu, čo nevedel pomenovať, dodával jeho knihám istý strašidelný rozmer, ktorý nenájdeme u Huxleyho či Waugha.
Spisovateľské sny som si nikdy na dlho nezapamätal a nikdy na mňa nezapôsobili o nič viac ako sny iných ľudí, hoci spôsob, akým ich používajú, od Shakespeara po Joycea, často vypovedá rovnako veľa ako scény, odohrávajúce sa za denného svetla. Spisovateľ, viac než iní, prežíva každý deň v často bolestnom vedomí, že v jeho vnútri sa dejú veci, ktoré nikdy netušil a raz sa mu môže stať, že chtiac-nechtiac dnes napíše scénu, ktorá sa o tri mesiace skutočne odohrá.
Podvedomie akoby čerpalo z budúcnosti rovnako ako z minulosti – každopádne mu na časoch nezáleží – a zo spisovateľa sa tak stáva fetišista, alebo proti svojej vôli podľahne poverčivosti, akoby pracoval s obdobou bábik, do ktorých iní rojkovia zapichujú ihly.
Kedysi, keď som mal dvadsať rokov, pod vplyvom detského nadšenia Jungom či vedený akýmsi vzrušením z temna, som si sny zapisoval do denníka. Prestal som, keď som si uvedomil, že čas a energia, ktorú som vynakladal na to, aby som si v hlbokej noci, ešte pred zobudením, zapisoval svoje sny, odvádzala moju pozornosť od denných aktivít; nociam som sa oddával na plný úväzok až do tej miery, že som nebol schopný vykonávať vedomú prácu.
Alebo som možno snový zápisník odložil, keď som sa vrátil k svojim takmer nečitateľným škrabaniciam a zistil som, že sny, ktoré sa mi v januári 1980 niekoľkokrát snívali, sa v júli 1980 stali skutočnosťou. No iné veci, o ktorých sa mi snívalo, sa jednoznačne nesplnili. Pohyboval som sa po krajine, ktorej jazyk som neovládal a ktorej pravidlám som nerozumel.
Kedysi sa mi snívalo o záhrade v Kyote na východných úpätiach v južnej časti mesta, ktorý – v tejto podobe – v skutočnosti neexistoval. Videl som sa v nich kráčať labyrintom úzkych uličiek k dákej stanici spojenej s nákupným strediskom v západnej časti mesta. Samozrejme, nikdy som nezistil, prečo sa mi to začalo snívať, ani prečo som mesto v spánku pretvoril. No tieto kopce sa mi v skutočnom živote vždy prihovárali viac ako nádherné svätyne či ospevované krásy tohto mesta.