Ktorý je ten najlepší, najšťastnejší vek? Väčšinou sa hovorí, že je to detstvo. Alebo mladosť.
Vždy som sa tejto nostalgii po ranom období života ľudoval. Moje detstvo bolo normálne, povedal by som, že priam šťastné. Ale čo ustavičný pocit, že všetci okolo sú veľkí, len ty si malý? Že oni môžu všetko a ty nesmieš nič? A neistota? A čerta starého rozumieš? A pocit vlastnej slabosti? No a tie krásne školské roky, nech ich parom vezme, s celou tou družbou, knihou a piesňouť Rozcvička, rozcvička, rozcvička, POCHODOM VCHOD! Brrr.
Mladosť – na tú si vôbec nemôžem spomenúť bez hanby a hnusu. Moja hlúposť. Hormóny. Komplexy. Bublajúca agresia na striedačku s ochromujúcou bojazlivosťou. A večné kozmické katastrofy ako vyrážka uprostred čela?
Mám sen. Túžim potom, aby sa mojím najšťastnejším vekom stala staroba. Už teraz je však jasné, že uskutočnenie tohto projektu si vyžiada určitú námahu.