Foto: Stock
Dňa 12. marca 2003 istý Zvezdan Jovanović, bývalý tvrdý príslušník polovojenských jednotiek a aktívny účastník väčšiny vojen v regióne bývalej Juhoslávie, v tom čase vysokopostavený príslušník zlopovestnej JSO (Útvar osobitného určenia Štátnej bezpečnosti), nazývaných Frenkiovci aj Červené baretky, a zároveň člen zemunského klanu (silnej zločineckej organizácie v belehradskej štvrti Zemun – pozn. prekl.), trpezlivo čakal, aby svojou ostreľovačskou puškou Heckler & Koch, vzor G-3 SG 1. zameral cieľ.
Nehybne ležal za oknom prázdnej kancelárie na druhom poschodí Ústavu pre fotometriu na belehradskej Ulici admirála Geprata č. 14. Stále sa díval do puškohľadu, v rozhodujúcej chvíli zadržal dych a stlačil spúšť. Bolo presne 12 hodín 23 minút.
Vystrelený projektil letel priemernou rýchlosťou 700 metrov za sekundu a vzdialenosť 134 metrov k nádvoriu Vlády Srbska na opačnej strane bloku, ktorý lemujú ulice Nemanjina a Gepratova, prekonal za dve desatiny sekundy. Na konci svojho krátkeho, priamočiareho a vražedného letu prerazil hrudný kôš a skončil v srdci vtedajšieho premiéra Srbska Zorana Djindjića. Okamžite ho usmrtil.
V tomto bode treba obraz zastaviť. Je dvanásteho marca. Rok 2003. Dvanásť hodín 23 minút. Dráha projektilu, ktorá v priestore vznikla a zanikla vo chvíli, keď guľka zasiahla cieľ, navždy spojila Vraha a Obeť, ale aj všetkých ostatných vrahov a obete tohto v podstate kolektívne spáchaného a kolektívne precíteného zločinu. Práve preto na juhovýchode európskeho subkontinentu, presnejšie na Balkánskom polostrove, ešte presnejšie v krajine, ktorá sa volá Srbská republika, táto chvíľa dlho ostane historickým medzníkom. Rozdeľovať bude obdobie pred atentátom na „prvého demokraticky zvoleného srbského premiéra“ dr. Zorana Djindjića a éru po tomto atentáte.
Ide o chvíľu, keď sa príslovečne smutná a temná skutočnosť v Srbsku odrazu dodatočne skomplikovala a nenapraviteľne zhoršila. Nultý moment novej temnej éry, ktorým sa srbská spoločnosť odvtedy potáca, s depresívnym vedomím, že toto obdobie, vzhľadom na to, ako je krajina dnes oklamaná a rozvrátená, potrvá ešte veľmi dlho. Možno nekonečne dlho.
Ak teraz znovu pustíme zastavený film a dovolíme, aby čas nerušene plynul, uvidíme, ako Zvezdan Jovanović, stále mieriac cez puškohľad, posiela druhú guľku do brucha Djindjićovho ochrankára Milana Veruovića.
Vstúpili sme do novej éry, ktorá bude veľmi temná, ale to by nás nemalo prekvapiť, keďže všetky nové doby v Srbsku boli temné.
To, čo nasledovalo po tom, to je chaos a blázinec, veľa hluku a rozruchu. Kým Jovanović i ďalší sprisahanci zo zemunského klanu urýchlene opúšťajú svoje stanovisko a uchyľujú so do pripravených skrýš po celom Belehradu, srbského premiéra, ktorý nejavil známky života, po neúspešnom oživovaní na schodoch vlády (odkiaľ vo chvíli, keď ho zasiahla guľka, pre nedávne športové zranenie vychádzal o barlách) odviezli do Pohotovostného centra a tam zakrátko konštatovali jeho smrť. Telesného strážcu Veruovića úspešne operovali, Djindjićovi však už pomôcť nemohli.
Hovorí sa, že tí, ktorí pred desiatimi rokmi žili v Srbsku boli vtedy pri vedomí, si určite spomenú, kde boli a čo robili vo chvíli, keď sa dozvedeli o smrti Zorana Djindjića. Niektoré udalosti sa v spomienkach svedkov uchovajú navždy, a atentát na vtedajšieho šéfa srbskej vlády rozhodne patrí medzi ne. Ja si však na svoju reakciu na túto tragickú udalosť presne nespomínam.
Aj vtedy dom žil v Srbsku a povedal by som, že som bol pri plnom vedomí, predpoklady teda spĺňam. Keď sa však pozriem dozadu a pokúsim sa oživiť tieto vzdialené chvíle, moje spomienky na tri mediálne významné udalosti z prvej polovice prvého desaťročia nového storočia a tisícročia sa akýmsi čudným spôsobom zlievajú do jedného prúdu a dnes ich už nemôžem od seba presne oddeliť. Teroristický útok na USA v roku 2001, atentát na Djindjića v roku 2003 a cunami v Indickom oceáne v roku 2004 sa v mojich spomienkach splietli do zvláštneho klbka. Všetky tri správy som sa totiž dozvedel na tom istom mieste – v redakcii vydavateľstva Rende, kde som v tých rokoch pracoval ako redaktor. Moja reakcie boli vo všetkých troch prípadoch rovnaké alebo aspoň podobné. Aj to prispelo k zmätku, hoci sa správa o Djindjićovej smrti svojou univerzálnou váhou a významom nemohla vyrovnať ďalším dvom vrcholovými mediálnym senzáciám.
Všetky tri správy navždy zničili môj dovtedajší miléniový optimizmus. Nech nám už v tom vzdialenom čase hovorili hocičo, v čase, keď bolo také ľahké podľahnúť ilúzii, že v treťom tisícročí všetci budeme mať vlastné kozmické koráby a budeme žiť v klasickej, klinicky čistej sci-fi utópii, ako sa ten slávny rok 2000 blížil, začínali sme chápať, že ten dátum je iba dátum. Nový rok 2000 sme privítali v alkoholizovanom miléniovom vytržení, zároveň sme ale veľmi dobre vedeli, že odbitím polnoci sme neprekročili žiadnu veľkú hranicu a že nám nie je zaručené žiadne nové, svetlé a utopistické milénium. Že aj budúcnosť sa – tak ako každé obdobie našej minulosti –, vo chvíli, keď sa jej zmocníme, zmení na rovnako špinavú a ľahostajnú zložku našej neskonale banálnej či tragickej prítomnosti.
Správy o smrti „prvého demokraticky zvoleného premiéra Srbska“ boli zverejnené hodinu – dve po tragickom atentáte a okamžite ovládli domáci mediálny priestor. Vzápätí aj mnohé svetové médiá začali podrobne informovať o atentáte na Zorana Djindjića, neustále prinášali nové informácie a komentáre. Telefón v našej malej redakcii nepretržite zvonil a my sme nechali svoju prácu, snažiac sa sledovať všetky média naraz, horúčkovito striedajúc internet, rozhlas a televíziu. Ku koncu pracovného dňa, ktorý ním už ani nebol, dorazil aj ohlásený štáb štátnej televízie RTS, ktorý po meste nakrúcal reakcie na Djindjićovu smrť a prišiel aj za mnou. Nespomínam si už dobre, čo som vtedy hovoril, viem, však, že som spomenul tú jeho večnú hru na ostrí noža, to jeho hazardovanie, za ktoré napokon zaplatil životom. A my ostatní stratou vidiny aspoň o niečo svetlejšej budúcnosti než je táto temnota, ktorá sa teraz po jeho smrti pred nami vynárala. Povedal som, že po týchto udalostiach už nič nebude ako predtým, že vstupujeme do novej éry, ktorá nepochybne bude veľmi temná, ale to by nás nemalo prekvapiť, keďže všetky nové doby v Srbsku boli temné. Nespomínam presne, čo som hovoril, nespomínam si ani na mnohé iné veci, ktoré sa v ten neobyčajný deň prihodili, utkvelo mi však v pamäti, že mladá redaktorka, ktorú vyslali , aby priniesla reakcie, z akéhosi dôvodu na každé moje slovo reagovala nervóznym chichotaním.
A že mi to pripadalo ako prvý hmatateľný dôkaz, že tie temné, neznáme časy sa už začali.
Celý ten deň mi napokon uplynul s akýmsi pocitom zrady a chladného hnevu než ustarostenosti a smútku. My sme – celá srbská verejnosť – už od istého času „vedeli“, že niečo také by sa mohlo stať. Viselo to vo vzduchu. Verili sme, že za svoju povestnú pragmatickosť, osudovo spojenú s veľkým sebavedomím a náchylnosťou k eticky pochybným krokom Djindjić skôr či neskôr doplatí životom. A preto vo chvíli, keď sa to napokon stalo, sa moment prekvapenia nedostavil.
Dnes, celých desať rokov neskôr, jednej veci rozumiem lepšie: že som spolu s toľkými inými čiastočne podľahol zákernému a v dejinách moderného srbského štátu viackrát overenému mechanizmu.
„Vražda premiéra Zorana Djindjića,“ píše Latinka Perović v skvelom úvode zborníka Zoran Djindjić: Etika zodpovednosti (Edícia „Svedectvá“ Helsinského výboru pre ľudské práva, Belehrad 2006.), „nie je prvou vraždou politika v novodobých dejinách Srbska, ktorej predchádzala atmosféra zvykania si verejnosti na možnosť atentátu. Keď k nemu nakoniec príde, prijíma sa ako samozrejmosť. Dlhotrvajúce veľké napätie napokon poľaví a na istý čas zavládne ľahostajnosť potrebná na prekonanie kritickej chvíle násilnej mocenskej zmeny. Po vražde panovníka alebo významnej politickej osobnosti prichádza národný smútok, ktorý tak ako v prípade vraždy kniežaťa Mihaila a premiéra Zorana Djindjića, prináša aj skutočné výčitky svedomia: Bolo potrebné zabiť takých ľudí?“
Vlna zbožňovania a patetickej spolupatričnosti v nariekaní, ktorá po Djindjićovej smrti zaplavila prakticky celé Srbsko, zahalené odrazu do čierneho, bola v protiklade s tradične zlým ratingom, ktorý tento politik a výrazný opozičný predák z čias Miloševića mal u srbských občanov a ktorého sa počas svojej kariéry nezbavil. Nikto z iných populárnych opozičných politikov Miloševićovej éry nebol vystavený takej dlhotrvajúcej a systematickej mediálnej diskreditácii. Na Djindjića sa obvykle pozeralo s tou mrzutou nedôverou, aká je vlastná každej spoločnosti, ktorá najviac pochybuje práve v tých, čo si z akéhosi dôvodu zaumienili priviesť ju k akej – takej modernosti. Filozof, človek západného razenia, príliš moderný, príliš vzdelaný a príliš kompetentný, a predovšetkým racionálne zmýšľajúci, on jednoducho nebol šitý na mieru hlboko iracionálnej spoločnosti založenej na nacionalistických rojčeniac, ktoré nepotrebujú oporu v objektívnej skutočnosti. Ako nemecký žiak, sa vždy, keď si to v rokoch predchádzajúcich jeho smrti chvíľa vyžadovala, ľahko stával nemeckým človekom a ten zasa nemeckým špiónom.
Ešte kým bol večným tŕňom v oku Miloševićovho režimu, Djindjić v 90. rokoch minulého storočia unikol niekoľkým plánovaným pokusom o exekúciu, atentátu z 12. marca 2003 predchádzali až tri nevydarené pokusy o vraždu. Stáli za nimi členovia zemunského mafiánskeho klanu, ktorý sa cítil byť ohrozený Djindjićovým zákonom o boji proti organizovanému zločinu. Djindjićov svedok-spolupracovník Ljubiša Buha Čume z konkurenčného klanu zo Surčina (Surčin je obec na periférii Belehradu – pozn. prekl.) bol pripravený svedčiť na súde proti bývalému veliteľovi Červených baretiek Miloradovi Ulemekovi prezývanom Legija a jeho skupine, ktorá mala na svedomí aj únos a vraždu bývalého srbského prezidenta Ivana Stambolića, či niekoľko pokusov o vraždu opozičného predáka Vuka Draškovića. Aj to bolo verejným tajomstvom, ktoré srbská bulvárna tlač krvoločne rozmazávala, tak ako Djindjićovu niekdajšiu spoluprácu s tou istou zločineckou skupinou a chladnokrvnými zabijakmi na čele s obávaným Miloradom Ulemekom pri príprave „plyšovej“ verzie revolúcie z piateho októbra (masové protesty proti Miloševićovi z jesene roku 2000 – pozn. prekladateľa ) či pri zatýkaní Slobodana Miloševića a jeho vydaní Haagskemu tribunálu. Všetko sme veľmi dobre vedeli, tí, ktorí Djindjića zbožňovali, aj tí, ktorí ho nenávideli, oba tábory boli početné, – že totiž srbský premiér, hnaný svojím šialeným vnútorným tempom („To, čo prespím, to je čas ukrojený zo života“), ako aj názorom, že v okolnostiach aké panujú v Srbsku nie je možné robiť politiku a zachovať si pritom čisté ruky – vedome sa chytil do kola v dance macabre s tými najtemnejšími silami, ktoré hýbu Srbskom. Už od prvého spoločného kroku v tom nebezpečnom tanci išlo iba o klasickú otázku času a spôsobu.
Aj pri tomto tempe, ktorým v rokoch svojho politického pôsobenia nakazil aj veľa srbských občanov, Zoran Djindjić svoj životný elán, spoločenskú zodpovednosť a prirodzené a ľahké vystupovanie vo verejnom prejave staval proti tomu zachmúrenému, nemotornému a ničivému nekrofilnému spiatočníctvu, pozostávajúcemu z hrobov a krížov a vier a ohnísk a kolísok a kostí, ktoré stále udávajú tón verejnej debate časti srbskej kultúrnej a politickej elity. Jeho optimistický a pozitívny postoj a jeho clean cut imidž európskeho politika novej generácie, podporený vynikajúcim vzdelaním získaným v Nemecku, radikálnou minulosťou a povolaním filozofa, ktorý toto povolanie vedome podriadil tomu politickému – týmto si získaval náklonnosť v európskych či dokonca svetových rámcoch, aj časti srbskej verejnosti. Pričom tú zároveň veľmi iritoval, a ku koncu svoje politickej kariéry svojich početných politických nepriateľov, otvorených či utajených, tým aj vážne ohrozoval.
„Je ťažké byť prirodzený a spontánny v nanajvýš mrzutom a nekrofilnom prostredí,“ píše Latinka Perović. Práve tá prirodzenosť a spontánnosť, ako aj istá miera záhadnosti, ktorú už nikdy neobjasníme, je vlastne jeho najväčším dedičstvom, jeho posmrtná záloha pre budúcnosť, ktorá stále neprichádza. To bol zároveň aj hlavný dôvod pre jeho fyzickú likvidáciu. V spoločnosti postavenej na paranoji a tmárstve nie je možné usmievať sa, v spoločnosti, ktorá sa tak patologicky opiera o absolútne vybájenú minulosť, nie je možné presadzovať konečné zbavenie sa teroru tejto minulosti, nie je možné tak otvorene uprednostňovať „vnútornú podstatu“ pred „politikou územia“.
Vo spoločnosti, akou je Srbsko dnes, to všetko nemohlo ostať nepotrestané.
Všetko, čo sa po vražde Djindjića počas uplynulých desať rokov udialo, tvorí najnovšiu temnú kapitolu mimoriadne temného súčasného príbehu s krátkym názvom – Srbsko. Po atentáte vyhlásili výnimočný stav a rozbehli rozsiahlu policajnú akciu Šabľa s cieľom nájsť a zatknúť všetkých sprisahancov na vražde srbského premiéra, ako aj rozbiť sieť organizovaného zločinu, ktorým boli presiaknuté najvyššie miesta. Odo dňa Djindjićovej vraždy až do 22. apríla, kedy výnimočný stav odvolali, okrem Ulemeka, Jovanovića i ďalších členov zemunského klanu zadržali neuveriteľných 11 665 osôb. Medzi nimi boli aj početní pracovníci rôznych štátnych úradov, mnohé verejne známe osobnosti, ľudia z médií či hviezdy šoubiznisu, napríklad folková speváčka Svetlana Ceca Ražnatović, vdova po mafiánskom bosovi Željkovi Ražnatovićovi Arkanovi (a ďalšom veliteľovi srbských polovojenských jednotiek bojujúcich v Chorvátsku a Bosne – pozn. prekl.) Napriek všetkej tej horúčkovitej činnosti sme sa k niektorým pravdám nedostali ani o piaď bližšie. Citujme Latinku Perović ešte raz: „Je len málo politických vrážd, ktorých technická stránka nebola podobne rekonštruovaná. Zároveň takmer neexistuje politicky motivovaná vražda, pri ktorej boli objasnené čo len hlavné nite tej hustej siete motívov, záujmov a cieľov, siete, kde sa začína a uskutočňuje nápad atentátu … Žiadna spoločnosť vlastne nemá záujem túto sieť rozpliesť, a to pre svetlo, ktoré sa tým môže vrhnúť na ňu a na situáciu jej duchovnej sféry.
Namiesto nových právd a očisty celej spoločnosti nastúpil po Djindjićovej smrti slizký politický synkretizmus, ktorý mal umožniť čo najúspešnejšie ekonomické vykorisťovanie – v tejto špecifickej a nanajvýš dusnej atmosfére sa potácame dodnes. Aj obrovská sila, ktorá po Djindjićovej smrti náhle padla Demokratickej strane do lona, nepriniesla očakávané výsledky. Nastúpila Tadićova éra skvelého marketingu a hroznej politiky. Smutná bezmocnosť, neschopnosť či chýbajúca vôľa u tých, ktorí mali pokračovať v Djindjićovej ceste, priniesla neplodnú a cynickú stratégiu ničnerobenia, zredukovanú na krátky, vzletný a nanajvýš zmätený marketingový slogan:“ Aj Európa, aj Kosovo.“ Takáto post-djindjićovská politika Demokratickej strany nás priviedla do centra ekonomického, politického a spoločenského vákua, uvrhla do kotla až po okraj plného našej vlastnej šťavy, a my nemáme iné východisko, než sa v ňom variť až do súdneho dňa. Zatiaľ čo spoločnosť vedú do akejsi čudnej budúcnosti Pokroková strana Tomislava Nikolića – bývalí Šešeljovi radikáli, ktorí si dodatočne a narýchlo poumývali tvár – v spolupráci so socialistami Ivicu Dačića, kedysi Miloševićovými, a rovnako povrchne prezlečenými.
V tomto kontexte skutočne vzbudzuje hrôzu úspech precíznej ruky Ulemekovho človeka i Djindjićovho vraha Zvezdana Jovanovića, spomenutého na začiatku tohto text u, toho bývalého zámočníka, vojaka polovojenských jednotiek, vysokého dôstojníka JSO a mafiána zo zemunského klanu a kvôli tomu všetkému – prirodzene – aj vzorného „srbského vlastenca“. Tá dráha dlhá 134 metrov, prekonaná za dve desatiny sekundy, ktorá 12. marca 2003 o 12. hodine 23. minúte stála medzi hlavňou a premiérovým srdcom, predstavuje symbolickú rovinu, do ktorej sa zmestilo celo Srbsko so všetkými svojimi protikladmi.
A tu, žiaľ, ostalo dodnes.