Foto: ČTK
Tim K. odišiel ráno do svojej bývalej školy a tam začal hlava-nehlava strieľať. Zabil pätnásť ľudí. Otázka motívu je nejasná. Bezhlavého vraha, hovoria sociológovia, nehnalo zúfalstvo, ale slepá zúrivosť. O to ťažšie je tento čin pochopiť.
Bolo asi 9.30 h, keď strelec v tmavom bojovom oblečení vnikol do strednej školy vo Winnendene, začal páliť okolo seba a napokon do seba. Niekoľko hodín predtým v Geneva County na juhovýchode Alabamy vrah v amoku podpálil dom svojich rodičov, postrieľal všetkých rodinných príslušníkov a na úteku skosil viacerých chodcov. Nakoniec ušiel pred políciou do jednej budovy a zabil sa tam.
Krvavý chaos
Tieto dva amoky, ktoré sa odohrali v rozpätí niekoľkých hodín, vzbudzujú – ako vždy – hrôzu a bezradnosť. Amok vpadne do každodennosti bez akéhokoľvek varovného signálu. Z minúty na minútu zavládne krvavý chaos. Okamžite začíname hádať dôvody a príčiny. Ale duševné stavy, ktoré sú v spoločnosti tým, čo poznáme, nám nikdy nemôžu vysvetliť zvláštnosť toho monštruózneho činu.
Myšlienka, že školskými reformami, kontrolou zbraní, cenzúrou médií možno zabrániť čo len jedinému masakru, je len zbožným prianím.
Sklamaných a urazených, depresívnych či pomstychtivých, posadnutých zbraňami, maniakov zabijackých hier či milovníkov hororových filmov, obetí úradov, škôl alebo rodín sú milióny. Naproti tomu typ páchateľa v amoku je vzácny druh – bez zvláštnych znamení. V žiadnom prípade nepochádza zo zlej spoločnosti choromyseľných a invalidov, chudobných a vyvrheľov.
Páchateľ vo Winningene, ako vieme, je z rodiny podnikateľa. Myšlienka, že školskými reformami, kontrolou zbraní, cenzúrou médií či dlhodobou psychologickou pomocou možno zabrániť čo len jedinému masakru, je len zbožným prianím. Amok konfrontuje spoločnosť s jej bezmocnosťou. Ničivá sila indivídua takmer nemá hraníc.
Prekročená bariéra
Motívy bývajú často šokujúco banálne. Neúspechy v zamestnaní, zbabraná láska, poníženie alebo pomstychtivosť, zlosť na tvrdých pedagógov alebo mobing spolužiakov, záchvaty závisti či obyčajné každodenné otravovanie života dokážu ľudí rozzúriť tak, že preskočia bariéru. Odmietavé rozhodnutie, zlé slovo či pohŕdavý pohľad odpália vnútornú rozbušku.
Primeranosťou prostriedkov sa amok beztak nezaoberá. Čin vždy prevýši podnet, dôvod a „príčinu”. Zamestnanec ministerstva školstva v Bejrúte zastrelil 30. júla 2002 deväť kolegov, pretože mu niekto neschválil úver. Jedným kalašnikovom a dvomi pištoľami začal v kanceláriách strieľať a keď mu došli náboje, zbehol dolu schodmi, zapálil si cigaretu a zamiešal sa medzi chodcov. Polícii sa ho podarilo zatknúť uprostred davu.
Napriek svojej zriedkavosti sa amok vyznačuje typickými znakmi. Masakru vo väčšine prípadov predchádza premena. Môže trvať mesiace, dni alebo len hodiny. Amok nie je spontánny výbuch. Páchateľ si obstará zbrane a na nejaký čas sa stiahne do svojho vnútorného sveta. Nemo sedí u seba v komôrke alebo na lavičke v banke alebo v metre a civie pred seba. Táto inkubačná doba mu poskytuje osobitnú rozkoš. Imaginácia moci volá po vychutnaní. Dvaja výrastkovia, ktorí 20. apríla 1999 v Littletone v Colorade doslova popravili dvanásť spolužiakov a jedného učiteľa, si na prípravu dožičili celý rok. V týždňoch pred prepadom nakrútili v pivniciach svojich rodičovských domov päť videofilmov, v ktorých si vymaľovali svoj súdny deň.
Fantázie ničenia
V odlúčenosti sa vraha zmocnia fantázie ničenia. Obrazy nie a nie zmiznúť, hustnú do fixnej idey, ktorá sa zavŕtava do mozgu. Vo voľnom priestore fantázie neplatia žiadne tabu a žiadna cenzúra. Imaginácia preskakuje všetky bariéry. Kto chce zabrániť amoku, musel by ľuďom vypáliť z mozgu silu kreatívnej predstavivosti.
Tesne pred činom si niektorí páchatelia ešte pomôžu vonkajšou metamorfózou. Strelec v amoku na Gutenbergovom gymnáziu v Erfurte si 26. apríla 2002 na školskom WC obliekol čierny kostým japonských nindža bojovníkov a na tvár si natiahol útočnú masku. V okamihu metamorfózy sa nielen zmenil, ale stal sa niekým iným. Tá maškaráda mu neslúžila na krytie, ale na odstup od seba samého. Nemala ho ochrániť, ale dať mu moc bezmenného teroru.
Pustatina slobody
Páchateľ je odrazu pánom nad životom a smrťou. Už mu nič nestojí v ceste. To, čo zvonka vyzerá ako slepá zúrivosť ničenia, je v skutočnosti stavom absolútnej prítomnosti ducha. Vrah je v dokonale bdelom stave. Reve od nadšenia a strieľa okolo seba. Amok je extatický tanec ničenia. Opojenie pohybom uvoľňuje energiu, o ktorej páchateľ ani netušil, že ju má.
Otvorené dvere
Amok sa často začína pomstou na nenávidených príbuzných, manželkách, záletníkoch alebo obchodných partneroch. No prvý výstrel otvára dvere aj brány náhode. Od smrteľnej rodinnej drámy sa amok líši tým, že zabíja bez výberu.
Zlosť vystupňuje zúrivosť. Berie si na mušku aj cudzích, ktorí sa náhodou pripletú do cesty. V akcii už páchateľ nerozlišuje. Nič od obetí nechce. Ich smrť je úplne nezmyselná. Tým, čo páchateľa poháňa, je opojenie absolútnou mocou. Zabíja len pre zabíjanie. V triumfe sa vrah oslobodzuje od seba samotného. Tým, že sa dokonale spojí so sebou samým, samého seba stráca.
Amok nie je rozšírená samovražda. Čin nie je vedený zúfalstvom, ale zúrivosťou. V stave excesu nikto nesleduje nejaké samovražedné plány. Aj keď niektorí síce zanechajú listy na rozlúčku, iní si nechávajú všetky možnosti otvorené.
To, že sa smrtiace jazdy zväčša končia smrťou vraha, nesúvisí s náhlym prívalom pokánia. Vrahovia sa sami nepopravujú. Umierajú v prestrelke alebo pri návrate z iného stavu.
Text vyšiel v denníku Die Zeit.