Hlava štátu / Esej

Foto: SME

Foto: SME

Prezident republiky je z titulu svojej funkcie najvyššie postaveným orgánom štátnej moci na Slovensku. Je hlavou štátu, preto nad ním už nestojí nijaká štátna inštitúcia, iba ústava a zákon.

Postavenie prezidenta na Slovensku zvýrazňuje priama voľba, ktorou sa formálne radí na roveň parlamentu. A odvolať ho možno iba ľudovým hlasovaním.

Osobnostná nula

Žiaľ, tomuto mimoriadne silnému zakotveniu postavenia prezidenta nezodpovedajú u nás jeho kompetencie. Má predovšetkým reprezentatívne funkcie. Znamená to, že aktuálnu hodnotu prezidentského úradu vytvára predovšetkým osobnosť, ktorá ho zastáva. Ak je prezidentom osobnostná nula, zodpovedá tomu aj nulová aktuálna hodnota jeho úradu pre krajinu. Pohodlne si odžije volebné obdobie tak, že formálne plní nevyhnutné penzum svojich štatutárnych povinností. Ak by však bol prezidentom štátnik európskeho či svetového formátu, zodpovedala by tomu aj vysoká aktuálna pridaná hodnota tohto úradu pre Slovensko.

Nie je to nedosiahnuteľne vysoko nastavená latka, lebo my sme už štátnikov tohto formátu za prezidentov mali. Práve na Masarykov a Havlov formát bola nastavená aj prezidentská funkcia v Ústave Slovenskej republiky ako následníckeho štátu Česko-Slovenska. Žiaľ, doteraz sa nám nepošťastilo dospieť k prezidentovi, ktorý by sa im aspoň zďaleka vyrovnal. Všetko to boli komunistickí pohrobkovia, ktorým sa nepodarilo prekročiť tento tieň svojho ideologického pôvodu.

Miško Kováč, druhotriedny komunistický bankár a Mečiarov nominant, ktorý si svoju charizmu prezidenta-trpiteľa krvopotne vybojoval až potom, čo sa vzoprel svojmu stvoriteľovi. Vďaka mu aspoň za to. Rudko Schuster, kariérny komunistický funkcionár najvyššieho rangu, ktorý si prezidentským postom liečil svoje komplexy a traumy. A napokon, Ivko Gašparovič, komunistický prokurátor a nenápadný univerzitný docentík, ktorý sa bez svojej zásluhy a možno aj proti svojej vôli stal prezidentom ako menšie zlo proti Mečiarovej hrozbe.

Prijateľný partiak

Ivka som mal rád ako univerzitného kolegu a po revolúcii 1989 aj ako svojho prorektora. Bol to prijateľný partiak, prinášal najnovšie vtipy a klebety, robil dobrú náladu v rektorskom tíme. Ostatní v ňom pracovali. Hneď ma zaviedol do Slovana, kde bol najviac doma a snažil sa ma zasvätiť do slovenského futbalu, hokeja či motorizmu. Politika ho vtedy nezaujímala a nie som si istý, či ho teraz zaujíma oveľa viac.

Zdúpnel som, keď ho prezident Václav Havel odo mňa vytiahol a urobil z neho generálneho prokurátora ČSFR. Uľavilo sa mi, keď Václav Havel zistil, že sa pomýlil, a z funkcie ho odvolal. Iba preto, lebo na ňu nestačil a neschopnosť nekompenzoval horlivosťou. Ivko mal iné priority. Keď Vladimír Mečiar doňho nahustil pocit ukrivdenosti a zatiahol ho do svojich politických sietí, bolo mi ho najprv ľúto. Ivko sa nechal zneužiť, ale napokon sa v pozícii mečiarovského predsedu NR SR udomácnil a robil, čo mu kázali.

Vladimír Mečiar sa ho nezbavil preto, že by mu neslúžil. Slúžil však ťarbavo, mal iné priority. A to mu zostalo. Traduje sa, že v tú noc, keď sa pri sčítavaní hlasov rozhodovalo, či bude prezidentom Mečiar, alebo Gašparovič, pozeral Ivko doma v televízii akýsi kľúčový zápas kanadskej NHL a prišiel do svojho volebného štábu, až keď bolo po všetkom. Aj vtedy sa riadil vlastnými prioritami.

Rebríček priorít

Ivko Gašparovič nemá nijakú osobnú zásluhu na tom, že sa stal prezidentom. Vo funkcii neoslnil, ale ani až tak priveľmi neuškodil. Bol to prezident do dobrého počasia, keď sa od neho nechcelo nič, len to nevyhnutné penzum plnenia štatutárnych povinností, čo ako-tak zvládol. Teraz však prichádzajú zlé časy. Aj od nového prezidenta by sa žiadalo, aby prekročil horizont minimálnych požiadaviek na svoju funkciu a stal sa skutočnou, aktívnou hlavou štátu, ktorý sa zmieta v kríze. Chcelo by to štátnika či skôr štátničku. Tu už nestačí myslieť národne a cítiť sociálne (alebo naopak?). To chce mať už aj vlastnú koncepciu zmyslu existencie štátu, ktorého by mal byť hlavou. Na to Ivko nie je stavaný a nijako to nezapadá ani do jeho vlastného rebríčka priorít.
Ešte stále by mohol odísť z funkcie ako-tak so cťou. Ak prehrá voľby, bude to jeho osobný debakel. Ak by ich však nedajbože vyhral, bola by to už naša celoštátna katastrofa. Za seba však naisto viem, že menšie zlo už voliť nemusím a Ivko preto nebude môj typ na prezidenta. Ako prijateľného zabávača ho však stále beriem.

Nech mi pán prezident prepáči ten dôverný tón. Ako univerzitní asistenti až docenti sme sa navzájom ráčili a on si pre mňa dokonca vymyslel meno Mirec. Neviem prečo, ale oslovil ma tak ešte aj pri našom poslednom osobnom stretnutí. Pravdupovediac, bolo to už dosť dávno.

Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.