Hlavné mesto Kosova je všetko možné, len nie mondénna metropola. Obyvateľov rýchlo pribúda a mestu chýba takmer všetko – peniaze, infraštruktúra, chuť tvoriť a kultúra.
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Priština je bohatá na absurdnosti, a kto tu chce dobre žiť, musí veľa vedieť. Podarilo sa jej uniknúť pustošeniu vojny roku 1999. Katastrofa prišla po nej: počet obyvateľov sa strojnásobil – predtým tu žilo 200 000 ľudí, dnes 600 000.
Hojnosť absurdít
Priština, ako mestá na juhu socialistického Srbska, je produktom komunistickej výstavby. Nemá námestia, takmer nemá široké ulice, objazdy, ktoré by odľahčili stredu mesta. Svojou divokou výstavbou mesto pôsobí beztvaro ako žiadne iné v Európe. Architektúra medzi futurizmom a archaizmom, ale hlavne nedokončené práce na domoch a obytných blokoch, ktoré bohviekedy niekto definitívne omietne.
Závratný stavebný boom sa roku 2000 pokúsil zastaviť architekt Rexhep Luci projektom Priština – vízia 2000 až 2005. Ale zavraždili ho.
Priština má hlavnú ulicu, bulvár, ktorý sa oficiálne volá aj Námestie Matky Terezy. Na ňom a okolo tohto „námestia” s reštauráciami, kaviarňami, inštitúciami sa odohráva život. Vo februári tu ešte na fasádach firiem a domov, na stromoch a vo výkladoch visí silvestrovská svetelná výzdoba. Dôvodov je niekoľko. Napríklad že bolo toľko snehu a nikomu sa nechcelo pracovať. Alebo že telekomunikačné spoločnosti a banky, čo výzdobu sponzorovali, ju tam chcú mať čím dlhšie. Existuje aj duchovné vysvetlenie, že výzdoba mala najprv zostať visieť do pravoslávneho Nového roka, ktorý je 14. januára. Na ňom zasa stojí prognóza, že svetielka mali zostať do 17. februára, prvého výročia vyhlásenia nezávislosti.
V zime je sneh to najlepšie, čo sa mestu môže stať. Aj s elektrinou a teplom na prídel a zľadovatenými ulicami dáva sneh Prištine trochu inú tvár. Keď sa začne topiť, odpadky hromadiace sa dni a týždne znovu vykuknú. Špina a blato, čo sa nakopili v úzkych uliciach, chodníky rozbúrané autami, hybkí predavači cigariet, telefónnych kariet, žuvačiek, zástav, rukavíc a všetkého možného tvoria v návštevníkovi dojem chaosu, z ktorého by najradšej hneď utiekol.
Keby neexistovala noc, bola by Priština mestom, v ktorom sa takmer nedá vydržať ani pre cudzincov, ktorí sú tu po tisícoch na medzinárodných misiách. Ale rušné nočné podniky, reštaurácie a kaviarne s fotokulisami Hamburgu, Zürichu či Viedne zachraňujú náladu tak miestnym elitám, ako aj hosťom. Keď prechádzate Prištinou skoro ráno, na uliciach nie sú skoro žiadni ľudia. Mesto sa preberá až okolo deviatej. Noc je jednoducho pridlhá. Kto nemá peniaze na lokály, nechá sa rozmaznávať televíznymi kanálmi, miestnymi a najmä albánskymi, tie vám dodávajú sny zadarmo až do domu: od Hollywoodu cez Big Brother až po talk šou. Neviete sa vynadívať.
To potom tiež vysvetľuje, že Kosovo so svojimi dvomi miliónmi obyvateľov nekúpi viac ako 30 000 výtlačkov novín. Pritom aspoň desať z nich zvádza dennodenne medzi sebou krutý boj. Zápasia o inzerciu. Zisky prinášajú predovšetkým ústredné a miestne úrady, ktoré ich dotujú ponukami pracovných miest a konkurzmi. Tie, samozrejme, vychádzajú v novinách, ku ktorým majú blízko.
Aj kultúra je v Prištine v žalostnom stave. Dve kiná, jedno štátne a dve či tri súkromné divadlá, dve či tri kníhkupectvá, jedno múzeum, jedna národná galéria a jedna kombinovaná štátna a univerzitná knižnica, to nie sú žiadne veľké atrakcie. V Kosove sú umelci zle platení. Ale každý má aspoň tri paralelné džoby, takže na konci mesiaca má predsa len na účte toľko ako ten, kto si na európskom Západe zarába ako čašník alebo robotník v továrni.
Renomovaní novinári sú zároveň aj profesori a nádenníci západných médií, spisovatelia robia aj žurnalistiku a učia na súkromných univerzitách. Umelcov vidieť chvíľu v divadle, chvíľu v prednáškovej sále ako prednášateľov, a sú aj ministerskí poradcovia alebo členovia mimovládok. To je tiež hlavný dôvod, prečo neexistuje intelektuálny protest proti ekonomickej situácii a politickým pomerom. Konformizmus plynie z tohto existenčného tlaku, ale tiež zo sklonu k príjemnému životu.
Neveľká šanca
Lenže prispôsobenie má svoju cenu. Nikto sa príliš nečuduje, že umelecký šéf Národného divadla prevádzkuje mimovládnu organizáciu, ktorá robí tú istú prácu ako Národné divadlo. Jediné, čo Priština naozaj zaznamenáva a uznáva, sú týždne kultúry, poriadané západnými ambasádami. V kultúrnej výmene vládne chaos tak ako vo všetkom ostatnom v tomto meste.
Vyhliadky na zlepšenie sú nepatrné. To pripúšťa aj samotný starosta. Ekonóm Isa Mustafa, zvolený pred rokom veľkou väčšinou hlasov, je v Prištine považovaný za politika neobyčajného formátu, človeka, čo sa neukazuje vo svetle reflektorov, ale pracuje. Len medzitým sa zdá, že ho jeho nadšenie opustilo. Vzdychá nad nedostatkom odborníkov, ale aj nad neexistujúcimi zákonmi, ktoré by mesto vyzdvihli nad ostatné kosovské mestá. Koncom roka sa majú konať voľby. Väčšina kandidátov by za starostu nepochybne volila Ediho Ramu. Len je hlúpe, že tento muž určite kandidovať nebude. Edi Rama je starostom albánskeho hlavného mesta Tirana a tomuto najväčšiemu stavenisku v Európe dal za neobyčajne krátky čas pôvab juhoeurópskej metropoly. Takého Ediho Ramu by ľudia potrebovali v Prištine.