Z oboch strán Atlantiku k nám vysokí predstavitelia vysielajú hrozivé varovania o blížiacich sa politických otrasoch. V Spojených štátoch admirál Dennis Blair, riaditeľ spravodajskej služby, vraví, že nestabilita spôsobená ekonomickou krízou je momentálne najväčšou krátkodobou hrozbou americkej národnej bezpečnosti. V Británii minister Ed Balls tvrdí, že finančná kríza je vážnejšia, ako kríza v tridsiatych rokov a bodro dodáva: A všetci si pamätáme, ako ekonomika určovala politiku tej doby.
To je všetko alarmujúce – ale aj dosť hmlisté. Ako by teda mohla vyzerať politika o nejaké štyri roky? Snáď asi takto.
Je 7. november 2012. Tri hodiny ráno, unavene pôsobiaci prezident Barack Obama sa objaví pred slziacimi prívržencami v plesovej sále Chicago Hilton a priznáva porážku. Eufória prejavu z jeho víťaznej noci v Grant Park spred štyroch rokov je vzdialenou spomienkou. Obamovu administratívu premohli problémy americkej ekonomiky. Novou prezidentkou Spojených štátov je Sarah Palinová.
Zvolená na vlne populizmu doma a nacionalizmu v zámorí, začína prijímať gratulačné telefonáty zahraničných lídrov. Prvý je na linke izraelský premiér Avigdor Lieberman; potom prichádza na rad prezident Putin. Dovolať sa snaží päť rôznych lídrov, ktorí tvrdia, že hovoria v mene Európskej únie – ale linka je obsadená. Pokiaľ ide o čínske vedenie, s tým nová prezidentka nehovorí. Ako by aj mohla, keď doteraz brojila proti komunistickým manipulátorom s menou v Pekingu? Číňania sa ubránili pokušeniu nazvať Sarah Palinovú kapitalistickým vlčiakom. Do oficiálneho diskurzu Číny zápasiacej o vyrovnanie kolapsu a zatváraniu svojich exportných trhov však znovu vkĺzol maiostický jazyk. Komunistická strana vyplašená vysokou nezamestnanosťou v mestách opustila svoje plány na privatizáciu poľnohospodárstva a masívne investovala do verejných prác na vidieku a nových kolektívnych fariem. Táto politika dostala prezývku Veľký Skok Vzad.
Svetovou udalosťou, ktorá Barackovi Obamovi najviac poškodila, bol úspešný test jadrovej zbrane Irán roku 2011. Republikáni rozhlasovali, že Obama je druhý Jimmy Carter a že sa nechal zmámi? nádejami na prielom v rokovaniach s Iránom.
Iránska jadrová skúška posunula izraelskú politiku ešte viac doprava a pripravila pôdu pre vzostup pána Liebermana. Slogan vo voľbách 2011 – bombardujme ich, keď sedia na záchode – vypožičaný od prezidenta Putina s nadšením ho skandovali Liebermanovi rusky hovoriaci prívrženci.
Pánu Obamovi sa podarilo úspešne naplniť svoj predvolebný sľub, že Ameriku dostane preč z Iraku. Lenže roku 2012 to už bola pre voličov samozrejmosť. Zato chaotický ústup NATO z Afganistanu mu nepridal.
Spojené štáty a ich spojenci tu zanechali krajinu ovládanú klbkom viac alebo menej kooperujúcich veliteľov ozbrojencov. Nová protiteroristická stratégia mala oficiálny názov Sleduj a zasahuj a neoficiálnu prezývku Mláť špióna. Obsahovala monitorovanie potenciálnych teroristických táborov z diaľky a ich bombardovanie.
Prezident Putin sa vyjadril, že nemá v úmysle radovať sa z toho, ako to dopadlo v Afganistane a dodal: Ale vek americkej arogancie v Afganistane sa skončil.
Roku 2010 bol Vladimir Putin bezpečne znovunainštalovaný v Kremli. Vážnosť ekonomickej krízy v Rusku primäla oficiálne médiá začať volať po návrate silnej ruky. Prezident Dmitrij Medvedev dostal pokyn na začiatku roku 2010 a stiahol sa do úzadia. Jeho zatknutie v nasledujúcom roku prišlo ako nepríjemné prekvapenie.
V dvetisícjedenástom padli nestabilné demokratické vlády na Ukrajine a v Gruzínsku, po niekoľkotýždňových masových nepokojoch. Vraj v tom mali prsty Rusi, nikto však nemohol nič dokázať. Američania a Európania protestovali – ale len chabo. Neoficiálne mnohí západní diplomati tvrdili, že jedine Putin stojí medzi Ruskom a fašizmom.
Po páde vlády Angely Merkelovej roku 2009 sa v Nemecku začala éra nestabilných koalícií a nevýrazných kancelárov. Nádeje spájané so zvolením Davida Camerona za britského premiéra za sloganu let the sunshine in sa postupne vytratili. Nešťastník Cameron sa stal najnepopulárnejším premiérom v britských dejinách.
A tak zostal dominantnou postavou EÚ už len prezident Nicolas Sarkozy. Rozvod s Carlou Bruni a sobáš s Madonnou ho rozptýlili iba nakrátko. Rozohnal útoky, ktoré nastali po tom, čo roku 2010 rozhodol, že Francúzsko formálne odstúpi od režimu EU konkurencie a štátnej pomoci. Všetky hlavné francúzske banky a priemyselné konglometráty dostali inštrukciu zostať s deväťdesiatimi percentami svojich investícii doma vo Francúzsku. Tento krok vyvolal pobúrenie v celej EÚ – ale následne ho takisto v celej EÚ po ňom začali opakovať.
Doma bol francúzsky prezident vystavený tlaku svojich hlavných politických oponentov, že má ísť nacionalistickým smerom ešte ďalej. Menovite tlaku poštára a domácej, inak známych ako Olivier Besancenot, trockista, a Marine Le Pen z krajne pravicového Front National. Slečna Le Penová si vzala za svoju inšpiráciu vzostup Sarah Palinovej.
Svitlo ráno 7. novembra a prezidentka Palinová osobne predstúpila na tribúnu v Anchorage, v štáte Alaska. Jej podporovatelia jasali a mávali hokejkami. Mám správu pre mulláhov a komančov, zrevala: Amerika je späť!