Divý kapitalizmus verzus premoderná reštaurácia.
Musí to byť niečo zvláštne, keď je to rovnako dôležité pre zaľúbencov, vlády aj obchodných partnerov.
Pri pohľade z diaľky ho vidíme ako jav, ktorý zohráva významnú úlohu v živote nielen ľudí, ale aj zvierat, a to nielen svojou existenciou, ale aj neprítomnosťou. Ba čo viac, zvieratá a ľudia nielenže prechovávajú voči seba navzájom alebo voči univerzu dôveru alebo nedôveru, ale vytvárajú aj dramatické situácie, v ktorých slobodne fungujú ich dve zázračné schopnosti, miméza a mimikry. Vedia rozptýliť nedôveru iných. Vedia prebudiť dôveru iných. Vedia zneužiť dôveru iných. Vedia využiť zdanie dôvery. Naletia na zdanie dôvery. Získavať dôveru, strácať dôveru alebo vedome zneužívať dôveru, to je denná skúsenosť psychického fungovania každého živého tvora, robia to a sú toho obeťou. Nik sa nemôže v záujme iných zriecť opatrnosti. Na svoju hanbu ani zaľúbenci. Ostražitosť sa však s trochou vynachádzavosti predsa len dá oklamať. V zavše dlhodobo a zložito pripravovaných drámach, ktoré operujú na nejasnej hranici medzi realitou a fantáziou, zdaním a skutočnosťou a vedú k pomalej alebo náhlej zmene mocenskej konštelácie, sa z dôvery stáva pasca, ktorá môže dokonca pohltiť život iného živého tvora, respektíve výhoda, zisk, majetok, kapitál, ba čo viac, duchovný a zmyslový pôžitok – a nie bezpodmienečne jednostranný. Parádnu sériu klamlivých psychických gest poznáme z ľudových rozprávok ako fígle a úskoky. Jeho ópium kvapkáme svojim deťom do uší prostredníctvom večernej rozprávky.
Pravda, vo svete si len ťažko možno predstaviť zisk, ktorý by pre druhú stranu neznamenal stratu, za ktorým by nestál rad debaklov a nezdarov. Zločinci sa v okamihu spáchania činu od radosti alebo vzrušenia spontánne pomočia alebo defekujú, napísal Dr. Schranz, patológ a kráľovský súdny odborník. Disimulácia potrebná na nápadité alebo prefíkané konanie vráti úder. Nie je to inak ani v každodennom fungovaní úradov a obchodu. Zo slušnosti sa musím tváriť, akoby som sa netešil krachu, debaklu, pádu, alebo rovno smrti iných, musím sa tváriť, akoby ma pri pohľade na úspechy a vzmáhanie iných nezožierala čierna závisť, akoby sa mi hruď od vlastných úspechov nevzdúvala, čo vyvoláva značné telesné napätie, toto napätie nejako treba odviesť, ak ho trvalo neodvádzam, potom ho odvedie môj organizmus a ochoriem.
Oproti realite je aj disimulácia simuláciou. Obe sú zbraňami sebaobrany a navodenia zdania moci, hoci sú to nepochybne veľmi odlišné zbrane.
Pravda, pôsobenie a úloha prefíkanosti z ľudových rozprávok a kriminalistickej vynachádzavosti, konzumovanej ako večerná rozprávka, je lokálne. Grécka mytológia obdarila bohov prefíkanosťou a vynachádzavosťou kriminálnikov, ktorou disponujú zvieratá aj ľudia, a tým pozdvihla fenomén dôvery do univerzálnej dimenzie. Diovu dôveru zneužili viacerí, predovšetkým jeho sestra a manželka Héra s kravskými očami, ale aj sám Zeus zneužíva dôveru iných, keď v súlade s ľudskou potrebou, schopnosťou a najmä fantáziou meniť podobu sa premieňa na kukučku alebo labuť, aby podvodne získal Lédu, Héru a tak ďalej, alebo spútal a zabil svojho vlastného otca Krona, keď ten opojený medovinou upadol do spánku. Ba čo viac, nielen nesmrteľní bohovia vedia preľstiť nesmrteľných bohov, ale aj smrteľníci. Mytológia vlastne hovorí, že schopnosť a zámer mimikri a mimézy stojí na vyššej úrovni než zámery bohov alebo ľudí. Najprv je animálne, potom humánne. No nech sa niekto riadi animálnym alebo humánnym zámerom, kapacita jeho dôvery je zvláštnym spôsobom vždy oveľa objemnejšia ako strach z krízy a zdržanlivosť. Keby tomu tak nebolo, sotva by niekto podstúpil riziko spojené s bádaním, experimentovaním, cestovaním alebo obchodom.
Dôvera je prapôvodná, stála, pradávna, príznačná pre každého cicavca, a zrejme je spojená s matkou a starostlivosťou. Cicavce sú vydané napospas vlastnej kapacite dôvery. Súčasťou ich charakteru, systému vlastností, je chápavosť a hravá náchylnosť vzťahujúca sa na získanie a zneužívanie dôvery, na potešenie z rizika. Ich nedôverčivosť je naproti tomu dôsledkom výchovy, nasledujú ňou skúsenosti predkov, abstrakciu, nie konkrétnu znalosť. Veď ani nie je každý rovnako prefíkaný, hoci každý je náchylný na simuláciu a disimuláciu, mimézu a mimikry, no v súlade s mierou zábran alebo oslobodenosti vie v rôznej miere pomýliť ostatných alebo sa stať obeťou pomýlenia. To je významný objav a tvrdenie antropológie. Dôvera, ktorá je napriek všetkému prítomná v gréckej mytológii alebo v rozprávaniach námorníkov, nie sú dôkazom vynikajúcich vlastností alebo ich nedostatku u jednotlivca, ale univerzálnej moci životnej sily. Grécka mytológia zasadzuje tento fenomén do mnohovrstvovej hierarchie, a tým učí ľudí koexistovať s dramatickými situáciami vychádzajúcimi z dôvery, nedôvery, straty dôvery alebo zneužitia dôvery.
Svojím jediným, nepomenovaným bohom, pokladaným za všemohúceho, Židia urobili radikálny obrat v polyfonickej histórii. Ich veľkého pastierskeho boha nemožno podviesť. Pozná všetky úmysly. Dôverne známe prostriedky mimézy naňho neplatia, nesadne na lep fígľom mimikry. Ani len premeny toho najväčšieho zločinca ho nemôžu pomýliť. Nie je to hravý boh, mnohorakosť ľudí ho nezaujíma. Týmito kvalitami sa naozaj líši od ľudí. Preto ti neostáva iné, ako mať voči tomuto jedinému bohu dôveru, vravia s neskutočnou logikou židovskí veľkňazi. Vie všetko, dokáže lepšie ako ktokoľvek odlíšiť fakt od tvrdenia, zdanie od skutočnosti, pravdu od názoru. Keď sa to tak vezme, predsa len sa schopnosťou vhľadu až tak nelíši od ľudí. Rozlíšiť zdanie od skutočnosti, pravdu od názoru, fakt od tvrdenia ľudia nevedia len vtedy, keď v dôsledku nejakého mocného záujmu nechcú. Senzuálne sú rovnako všemocní. No pud sebaobrany a moci si často vyžaduje, aby nič nevedeli, nevideli a nechápali, resp. aby selektovali podľa svojich záujmov. Akoby nemali prístup ani k obsahu svojho vlastného vedomia. A to až do tej miery, že veľkému sebaobranárskemu divadlu svojho vedomia zavše aj sami uveria.
Veľký židovský pastiersky boh vidí do animálneho divadla simulácie a disimulácie. Pojmové dvojice oddeľuje od seba a usporadúva ich do pochopiteľnej hierarchie, aby aj tí najhlúpejší a najpodlejší jednotlivci mohli pomenovať svoje hriechy. Podobne ako svetlo od tmy, nebo od vôd, oddeľuje dobré od zlého, ľudské činy katalogizuje z etického aspektu. Netreba robiť nič. Len ho s neochvejnou dôverou nasledovať po vysokých stupienkoch hierarchie. Ak raz od teba žiadam, aby si obetoval vlastného syna, potom ho musíš obetovať. Teraz to nežiadam. Všemohúci neeliminuje zo života stáda, ktoré má na starosti, živú obeť, zďaleka nie, ale prelamuje lokálnu suverenitu rozprávkovej dôvery voči osobnej prefíkanosti, vedenej osobnými záujmami. Ponúka svojmu národu taký etický súd, rozhodovaciu slobodu, odmenu a trest, ktorý ako jedinú podmienku konania vie kontrolovať a udržiavať jedine on. Dôvera sa v tomto prípade vzťahuje na nadľudské a viera v toto nadľudské musí byť kolektívna.
Voči kresťanskému bohu ani v zmysle tohto veľmi abstraktného pohľadu nemôžeme prechovávať nedôveru. Presnejšie, v zmysle tohto etického pohľadu musíme denne aj tisíckrát znovu získať jeho dôveru. Na poradí vecí ani kresťanský boh nič nemení. Najprv je animálne, potom humánne. Najprv konám, potom skúmam dôsledky. Animálne hriechy spáchané proti stvoreniu a stvorenosti (aspoň od čias tridentského koncilu) musí každý kresťan zhrnúť vo vyznaní hriechov, rozumej: musí ich pozdvihnúť z inštinktívnej roviny na rovinu vedomého. Hodnotiť animálne konanie na úrovni humánneho. Nie je to malá úloha, nie je to malá zmena, vtesnať do konania aj svedomie a zodpovednosť, takpovediac plánovať následky. A ešte ďalej. Z humánneho usudzovať na nadľudské, z nadľudského odvodzovať ľudské. Veď pre našu duchovnú spásu on už obetoval vlastného syna.
Eli! Eli! Lama sabaktani? Otázka odvtedy znie v ušiach nepochopená. V dôsledku toho univerzálna kompetencia dôvery alebo agresia mimikry a mimézy, potrebná na prežitie, na rozmnožovanie, alebo hoci aj na smrť, nebude väčšia ani menšia, nanajvýš prostriedky jej prejavu budú drsnejšie alebo jemnejšie. Renesancia a osvietenstvo nekorigovali univerzálne predstavy a proporcie, pochádzajúce z rôznych období a totožných skúseností. Nové je len to, že veľké systémy pochádzajúce z rôznych čias a podobných skúseností kladie vedľa seba. Prepašovala späť polyfóniu. Nie polyfóniu jednotlivcov ani polyfóniu vlastností, ale polyfóniu systémov, ktoré ľudia vytvorili z hry svojich vlastností, animality a humanity, a nazvali ich kultúrou.
No môžeme sa pojmu prizrieť aj zbližša. Po maďarsky dôvera (bizalom) znamená, že o niečom síce nemáme vyčerpávajúce poznatky, ale sa tomu na základe pozitívnych skúseností, alebo napriek negatívnym skúsenostiam zveríme. Maďarský pojem je blízky súčasne pojmu viera aj mylná domnienka. No nie v každom jazyku je to bezpodmienečne tak. Po francúzsky fenomén dôvery (confiance) súvisí s vernosťou, oddanosťou, zásnubami, dokonca s vierou. Latinské slovo (confidentia) prezentuje jav v prechodnom stave, sľub sa ešte nenaplnil. Po nemecky (Vertrauen) neexistuje prechodné obdobie, slovo sa bez výhrad, okamžite a priamo spája s fenoménom. Nie vždy to tak bolo. V strednej hornej nemčine znamenalo zasnúbenie s niečím (vertriuwen, vertruwen) alebo miešanie (vermählen), v tomto zmysle ho Luther kládol, podobne ako stará francúzština, do blízkosti viery. Nemecký výraz predpokladá predbežné etické rozhodnutie. Maďarský jazyk ho kladie medzi potrebnosť a nevyhnutnosť. Francúzsky do blízkosti nádeje a naplnenia. Z hľadiska pojmotvorby je to prinajmenšom taký esenciálny rozdiel medzi tromi jazykmi a spôsobmi myslenia, ako keď v maďarčine človek hľadá peniaze, vo francúzštine získava, v nemčine si zasa vyslúži. Medzi pohyblivými ľudskými predstavami o dôvere sa zrejme budeme vedieť riadne zorientovať až vtedy, keď budeme schopní chápať nielen historické obsahy vedomia svojho vlastného jazyka a nielen lokálne rozprávania.
Dôvera vo finančné záležitosti a politiku nie je lokálnym rozprávaním, no sotva má niečo spoločné s univerzálnym. Akoby som povedal, za posledných dvadsať rokov deficit dôvery voči kapitalizmu a demokracii paralelne a globálne výrazne vzrástol. Pochopiť, ako vznikol deficit dôvery, komplikuje fakt, že príčiny finančnej krízy a znechutenia politikou sú v starých a nových demokraciách odlišné. Tie isté antikapitalistické alebo neoliberálne vyhlásenia znamenajú v Paríži iné a vedú celkom inam ako v Budapešti.
Pojmy musíme lapiť za pačesy v ich formálnej totožnosti, takpovediac prostredníctvom ich slovníkovej podoby, aby sme jasne videli roviny, na ktorých existuje zásadná súvislosť medzi rôznymi jazykovými použitiami, aj smery, ktoré sa v dôsledku odlišností vo významoch rozchádzajú, resp. procesy prebiehajúce vo vzájomnosti, ktorými staré a nové demokracie pre vzájomné nedorozumenia nevedomky generujú svoje problémy.
O tom, ako staré demokracie používajú jazyk, sa veľmi všeobecne dá povedať, že ide o disimulatívne použitie, kým u nových demokracií je používanie jazyka tradične simulatívne. Keďže aj disimulácia je simuláciou, potom ani tieto dva spôsoby nie sú vzájomnými protikladmi. V každom prípade, staré demokracie sú na tom horšie, než ako to aktéri vo verejných diskurzoch tradične dovoľujú vidieť, kým nové demokracie nie sú na tom zďaleka tak zle, ako to verejný diskurz neprestajne tvrdí. Situáciu ďalej komplikuje fakt, že posudzovanie reality nemá len jednu simulatívnu a jednu disimulatívnu formu, ale sa podľa jazykov a regiónov veľmi mnohorako mení. Napriek tomu disimulatívne varianty v starých demokraciách nesledujú len spoločnú životnú stratégiu, ktorá voči okolitému svetu funguje ako veľký čínsky múr, ale prekvapujúcim spôsobom jednotlivo a na úrovni jednotlivcov si uvedomujú, ako narábajú s realitou. Ich správanie a používanie jazyka je reflektívne. Osoby a inštitúcie sa usilujú, aby etiku svojho presvedčenia a zodpovednosti od seba oddelili, nepodliehali zmenám nálad ani vrtochom, v kritických situáciách zachovávali pokoj, nepreháňali, neprestrelili, nedramatizovali, nestratili triezvy rozum – a spolu s tým dôveru ostatných. Za reflektívnym konsenzom stoja veľké logistické aparáty: základné princípy urbánnej organizácie života, vedecky zhodnotené a zväčša navzájom koordinované systémy evidencie a riadenia, spolu so všetkými doterajšími skúsenosťami z koloniálneho vládnutia a s príslušnými vednými odbormi, akými sú etnografia, antropológia, psychológia a štatistika. Za tým všetkým sú samostatné filozofie so svojím mnohonásobne kontrolovaným a konfirmovaným tezaurom definitívnych pojmov v materinskom jazyku. Najnápadnejším mimickým znakom konsenzu je úsmev. Ak je dôvera na animálnej úrovni dominantnou vlastnosťou takmer každej ľudskej bytosti alebo hoci aj všetkých cicavcov, potom možno na tejto danosti postaviť modernú organizáciu spoločnosti. Politická dráha tohto poznania, známeho z antiky, je od konca druhej svetovej vojny v starých demokraciách plynulá. V nových demokraciách je jeho ľudský obsah, metodika, história jeho politickej kariéry neznáma. Konsenzus treba pestovať a udržiavať v chode nie v rámci deklarácií, ale v každom dialógu každého jednotlivca s ostatnými pri každej príležitosti. Dialóg nemôže byť neúspešný, minimálnym úspechom je spoločne vydané vyhlásenie o neúspechu. V záujme úspechu stačí vykonať tri operácie: definovať, argumentovať a dohodnúť sa. Ochote definovať, nutnosti argumentovať a dohode ohľadne budúcnosti dáva rámec právne vedomie. Predmetom dialógu môže byť len to, čo dohody pripúšťajú.
Premôcť simulatívne používanie jazyka v nových demokraciách je ťažšie. Historické opisy, ktoré sú v obehu, majú zväčša za úlohu zakryť udalosti, alebo sa im oblúkom vyhnúť. Simulácia je spojená s jednotlivcom, s tajným individuálnym zámerom, s reprezentáciou rodinného alebo kmeňového záujmu, ktorý sa štíti reflektovania, preto pre mimostojaceho ani nemusí byť interpretovateľný; zato svojou osobitou rodinnou alebo kmeňovou naviazanosťou veľa prezrádza o ilegálnom alebo kriminálnom konsenze, v znamení ktorého sa zrodil. Simulanti o tomto nehovoria, vidia do seba, ale keby sa navzájom vyzradili, zároveň by vyzradili aj vlastné metodické tajomstvo. Ak budeme vychádzať z pojmov, a nie príbehov, obraz bude ešte spletitejší. V simulatívnom používaní jazyka zostávajú pojmy nedefinované preto, aby hovoriaci mohli podľa ľubovôle pestovať systém svojich falošností a fantazmagórií, ktorý slúži na zakrytie ich ilegálnej individuálnej činnosti. Simulácia musí udržiavať aj jazyk takpovediac otvorený pred ilegálnymi akciami. Nejasnosť nie je prekážkou vyjadrenia, ale je jeho podmienkou. Pravda, bez svojej kapacity dôvery človek ani s kultúre simulácie neprežije, no dôvera má striktne lokálnu platnosť, je dočasná, vzťahuje sa striktne na ilegálne dohody, preto je voči všetkému, čo sa nachádza mimo nej, nedôverčivá a voči historicky známym univerzálnym formám sa správa priamo regresívne.
Disimulatívne používanie jazyka nalaďuje človeka na taký spôsob života a organizáciu života, v rámci ktorého sú presvedčenie a zodpovednosť, požiadavky a záväzky vyvážené, kým simulatívne používanie jazyka vedie človeka k nápaditosti, prefíkanosti, vynachádzavosti. V simulatívnom používaní jazyka osobný záujem nefunguje v individuálnom, ale v kolektívnom, rodinnom, kmeňovom rámci. Za disimulatívnym používaním jazyka stojí stáročná individuálna tradícia, mentálna a logistická kultúra organizácie života, založená na legálnych dohodách a usilujúca sa o jazykovú transparentnosť. Za simulatívnym používaním jazyka sú zasa magické a archaické tisícročia stratégie prežitia, dimenzované na individuálnu vynachádzavosť, zorganizované v rámci rodinných a kmeňových pút a vybudované na ilegálnej spolupráci. Toto je viac, toto je závažnejšie, to prvé je však oveľa štruktúrovanejšie.
Bolo by ľahké povedať, že si navzájom nerozumejú. Lenže to nie je tak. V jazyku disimulácie možno bez problémov chápať simuláciu; aj disimulácia je simuláciou. Disimulatívne používanie jazyka zďaleka nie je bezbranné voči pochmúrnym historickým tirádam plným emócií, voči nutkavým zveličovaniam a dejinne podfarbeným bludom, ktoré využíva simulatívne používanie jazyka, lenže v zmysle svojho vlastného konsenzu musí zostať neutrálne. Právne vedomie ho nabáda k opatrnosti. Byť osobným je terén, kam sa bez povolenia nevchádza. Pritom vzrušené emocionálne prejavy simulatívneho používania jazyka nie sú osobné, opakujú klišé a frázy. Práve prostredníctvom slovnej produkcie skrývajú svoje osobné úmysly. Medzi odlišným používaním jazyka je hojne nedorozumení, ale nie sú vzájomné a nie sú symetrické. Simulanta zaráža, že disimulant je voči jeho starostiam zdržanlivý. Disimulant zasa správne chápe spektakulárny charakter emócie či vzrušenia, no nemá tušenie, že individuálne generované klišé a deklarácie odkrývajú ilegálne organizovaný kolektívny svet.
Tieto dva spôsoby používania jazyka majú jednu rovinu, na ktorej ich politická existencia historicky súvisí a dodnes nereflektovane spolupracuje. Medzitým, čo v geograficky väčšej polovici Európy studená vojna, mierová koexistencia, krátky, ale na večnosť určený zápas a rivalita svetových systémov a všetky tie drobné individuálne vyšpekulované úmysly prežiť spontánnym spôsobom sformovali tieňovú ekonomiku, ignorujúcu princíp verejného blaha, simuláciou legitimizujúcu sluhovskú spoluprácu, zorganizovanú v rámci rodinných a kmeňových pút, izolovanú, ilegálnu, združenú v cieľom vytunelovať štát, ktorá sa na dlhý čas stala jedinou praktickou zárukou zachovania socialistickej nedostatkovej ekonomiky, v geograficky menšej polovici Európy sa kapitalizmus v mene racionality a z politických pohnútok zreformoval. Zobral vážne ničivé skúsenosti druhej svetovej vojny. Zobral vážne prísľuby socializmu. Zobral vážne hrozbu tretej svetovej vojny. Preferoval princíp verejného blaha, ale cez pojem verejného blaha vystúpil z lokálneho rámca osvieteného národa (povinnosť platiť dane verzus právo na rozhodovanie), svoj zmysel pre sociálnu zodpovednosť rozšíril na všetky fungujúce demokracie a v tomto rámci reguloval, moderoval, reflektoval individuálne záujmy a spoluprácu. Nenastolil rovnosť, ale usiloval sa, aby jej generickú absenciu vyvážil sociálnymi inštitúciami rovnosti šancí a sociálnej istoty. Nesľuboval ani úplnú zamestnanosť, ale sa usiloval zvyšovať počet pracovných miest nielen v znamení maximalizácie zisku a znižovať ich počet len vtedy, keď je to nevyhnutné. V rámci dohôd medzi zamestnávateľmi a zamestnancami došiel za niekoľko desaťročí na hranice možností slobodného trhu, vytvoril sociálny štát. Musel o svojom systéme uvažovať v rovine spojenectva štátov, v záujme čoho musel preštruktúrovať systém rozhodovacích kompetencií aj na regionálnej a komunálnej úrovni. Pri politických rozhodovaniach dával trvalo a systematicky prednosť hospodárnosti, pretože musel zobrať na vedomie, že v dôsledku krokov v záujme verejného blaha jeho konkurencieschopnosť na globálnej úrovni výrazne klesne. Na izoláciu socialistických systémov odpovedal separáciou demokracie a vytvorením blahobytného štátu. Politicky vzal pod ochranu demokraciu a zmrazil expanziu kapitalizmu voči takým simulatívnym sľubom, ktoré by socializmus ako blahobyt nikdy nemohol splniť a ako slobodu a životnú istotu ani nebol chcel zrealizovať. Nepochopil jazyk simulácie, čo bolo pre jeho vlastnú populáciu veľmi plodné. Simulanti to interpretovali tak, že demokracia bez všetkého znesie zlaté vajce blahobytného štátu, preto nemajú dôvod vzdať sa svojej ilegálnej činnosti, ignorujúcej verejné blaho, ani výnosné pozície, ktoré zaujímajú v tieňovej ekonomike.
Nedorozumenia, ktoré neboli vzájomné ani symetrické, v oboch použitiach jazyka zrodili vlastné falošné tvrdenia, ktoré sa v dlhodobej perspektíve navzájom ovplyvňujú. Oba spôsoby používania jazyka ochotne zabúdajú na nerovnosť v rozvoji európskych spoločností a len neochotne berú na vedomie realitu historických regiónov (ktorú mnohonásobne ospievali István Bibó a Jenő Szűcs) a ktorá upadla do hlbokej studne zabudnutia). A keď ho vezmú na vedomie, potom len preto, aby situáciu nových demokracií posúdili z aspektu špecifiky rozvoja spoločností starých demokracií. To vedie k ďalším falošným tvrdeniam. Hovoria nimi, že rozdiel možno odstrániť prevzatím metódy organizácie života od starých demokracií. Čo by znamenalo, že neberú vážne realitu ani jednej formy vývoja spoločnosti. Alebo naopak, k realite historických regiónov pristupujú ako fátu, ako k prameňu poznačenosti, sebaľútosti a nárekov, alebo naopak, chcú nimi zabezpečiť duchovnú prevahu a ekonomickú hegemóniu na veky vekov. Realita, ktorú simulanti aj disimulanti zakrývajú, vyzerá inak. Po páde socialistických systémov sa skončilo zmrazenie expanzie kapitalizmu, preto disimulatni vzápätí začali demontovať sociálny štát, ale zachovali prax prevráteného poradia politiky a ekonomiky. Akoby verejné blaho ešte vždy bránilo globálnej konkurencieschopnosti, preto musia lokálne záujmové združenia naplánovať politické rozhodnutia týkajúce sa celého spoločenstva v súlade so svojimi finančnými dohodami. Simulanti sa ani na okamih nezriekli myšlienky ozbíjať štát a svojich susedov, naopak, dodnes robia všetko, aby svoju ilegálnu činnosť nemuseli legalizovať podľa pravidiel demokracie ani usporiadaného kapitalizmu. Preto nijaké politické prekážky nebránili tomu, aby sa slobodná a sociálne orientovaná trhová ekonomika v nových demokraciách budovala na ilegálnej štruktúre tieňovej ekonomiky. Iná ani nebola. No už dnes vidieť, že ich politicky nekontrolovaná spolupráca po krátkych obdobiach rozmachu za dvadsať rokov spôsobila, že ekonomika nových demokracií je konkurencie neschopná, a v súlade s logikou simulácie otvorila cestu autoritárskym a antidemokratickým ideám. Divý kapitalizmus stojí zoči-voči premodernej reštaurácii a kultúrnej regresii. Pretože medzitým sa aj slobodná a usporiadaná trhová ekonomika poriadne zmenila. Neexistujú zákonné prekážky v tom, aby sa jediný pomätený pracovník oblastných bánk spravujúcich peniaze miestnych sociálnych systémov, alebo hociktorej väčšej súkromnej banky zaplietol do globálne prebiehajúcich finančných transakcií, aby potom výrazne dotknuté národné ekonomiky s odvolaním sa na bezpečnosť a samočistiacu silu globálneho finančného poriadku odpísali straty pyramídovej hry z peňazí daňovníkov a zaobchádzali s fungovaním finančných trhov ako so synonymom verejného blaha. To má síce veľa spoločné s animalitou, ale vôbec nič s racionalitou ani etikou. Helmut Schmidt aspoň šesť rokov opakoval, požadoval, písal, že fungovanie finančných fondov musí byť pod kontrolou štátu a americkú ekonomiku treba medzinárodnými zmluvami donúť, aby urobila to isté. Kým boli dividendy dobré, nik ho nepočúval.
A tak či už simulujeme, alebo disimulujeme, nemôžeme sa čudovať ani globálnemu deficitu dôvery v kapitalistickú ekonomiku, ani globálnemu deficitu dôvery v demokraciu. Odteraz bude náš pohľad na ne realistickejší.
Preklad Juliana Szolnokiová
Odznelo na zasadnutí monetárnej rady Maďarskej národnej banky 15. septembra 2008 v Budapešti.