Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Najdôležitejšia lekcia z dnešnej Gazy je, že víťazstvo nie je naozaj víťazstvom a že vojna nepriniesla uzdravenie tam, kde ho tak zúfalo všetci potrebujeme.
Tak ako Šimonove líšky v biblickom príbehu, zviazané chvostami a s horiacou fakľou medzi sebou, sa s Palestínčanmi – čo ako je naša moc iná než ich a čo ako sa snažíme od seba odtrhnúť – navzájom sáčeme do ohňa, a tých, čo sú s nami zviazaní, náš náprotivok, nás samotných, vrháme do skazy.
Ďalšia stanica
Preto nezaškodí pripomenúť, na vlne nacionalistického zápalu, ktorá našu krajinu zaplavila, že aj táto vojna v pásme Gazy je len ďalšou stanicou na ceste ohňa, násilia a nenávisti, na ktorej ste raz víťazi, raz porazení, ale ktorá koniec koncov tak či tak vedie do záhuby.
Popri zadosťučinení z toho, že už boli odstránené chyby druhej libanonskej vojny, by sme si možno mali vypočuť hlas, ktorý hovorí: úspechy izraelskej strany voči Hamasu nemusia byť nutne drvivým dôkazom toho, že Izrael právom tiahol do vojny takých veľkých rozmerov, a určite neospravedlňujú to, ako Izrael v tejto vojne konal. Úspechy potvrdzujú iba to, že Izrael je jednoducho silnejší než Hamas a že v určitých situáciách vie byť svojím spôsobom tvrdohlavý a krutý.
Výraz arogancie
Ale keď je odrazu po vojne, všetci ten objem zabíjania a ničenia uvidia tak jasne, že to možno na chvíľu vyradí aj mimoriadne účinné mechanizmy vytesňovania a pokrytectva, ktoré v Izraeli fungujú, a vo vedomí Izraelčanov sa možno presadí bolestné poznanie, že v spôsobe nášho konania je čosi hlboko nesprávne, nemorálne a nemúdre, no hlavne, že práve z tejto chyby sa jedného dňa vznieti vojna, ktorá zožerie nás všetkých.
Iste, nemôžeme Palestínčanov oslobodiť od zodpovednosti za ich chyby a zločiny. To by bol výraz arogancie a pohŕdania voči nim, akoby neboli dospelí, svojprávni ľudia, nesúci zodpovednosť za svoje zlyhania. Obyvateľom pásma Gazy iste v mnohom Izrael rozbíjal život, ale aj oni mali možnosť zvoliť si iné riešenia dorozumenia, protestu, prezentácie svojej núdze, než vypáliť tisícky rakiet na nevinné civilné obyvateľstvo Izraela. Na to nesmieme zabudnúť. Nemôžeme Palestínčanov zbaviť tejto zodpovednosti, ako keby sa tým, že boli v núdzi, stávala cesta násilia úplne samozrejme jedinou možnou, takmer automatickou reakciou.
Iné jazyky
Ale aj keď Palestínčania siahajú po bezhlavom násilí, páchajú samovražedné atentáty či ostreľujú Izrael raketami Kassam, o toľko silnejší Izrael stále ešte má obrovský vplyv na to, koľko bude v tomto konflikte násilia, čiže aj na to, ako ho zmierňovať alebo ako z neho nájsť východisko. Táto vojna nesvedčí o tom, že by čo len jediný človek v izraelskom vedení naozaj chápal, že je to rozhodujúca časť celého tohto konfliktu.
Jedného dňa určite príde čas, keď sa pokúsime liečiť rany, ktoré si teraz spôsobujeme. Ale ako má ten čas prísť, keď nechápeme, že naša vojenská moc nemôže byť hlavným prostriedkom, ktorým si tu hľadáme svoju cestu voči arabským národom, respektíve s nimi?
Keď sa víťazné vyhlásenia politikov rozplynú na farebný dym, keď spoznáme skutočné výdobytky tejto vojny a uvidíme, aká veľká je priepasť medzi nimi a tým, čo naozaj potrebujeme, aby sme tu mohli viesť normálny život, keď budeme ochotní pripustiť, že celá krajina sama seba nadchla a zhypnotizovala, pretože úspech v Gaze potrebovala, aby si zahojila stroskotanie v libanonskej vojne, potom snáď zúčtujeme s tými, čo zakaždým v izraelskej verejnosti rozdúchajú aroganciu a sýtu spokojnosť so sebou, akou sa vyznačuje násilie. S tými, čo nás už roky chcú naučiť, že viera v mier a nádej na nejakú zmenu vo vzťahu s Arabmi je smiešna, s tými, čo nás chcú presvedčiť o tom, že Arabi rozumejú iba jazyku násilia a že preto s nimi treba hovoriť tým istým jazykom. Keďže sme tak často hovorili len týmto jazykom, zabudli sme, že iné jazyky existujú, že sa dá hovoriť aj s nepriateľmi, dokonca aj s najzaprisahanejšími nepriateľmi, akým je Hamas. Jazykom, ktorý nie je menej našim materinským ako jazyk lietadiel a tankov.
Zasypaná hluchota
Tým najdôležitejším, čo si z tohto krvavého kola musíme vyvodiť, je, že musíme hovoriť aj s tými, čo nám upierajú právo na existenciu. Namiesto toho, aby sme teraz Hamas ignorovali, by sme radšej mali využiť novo vzniknutú realitu a okamžite s ním vstúpiť do dialógu, len tak môže dôjsť k dohode medzi nami a celým palestínskym národom. Musíme spolu hovoriť, aby sme pochopili, že skutočnosť nie sú len tie hermetické dejiny, ktorý si my a aj Palestínčania už po generácie rozprávame, dejiny, v ktorých sme uväznení a ktoré sa do veľkej miery skladajú z fantázií, zbožných prianí a zlých snov.
Hovoriť – aby sme v tejto zasypanej skutočnosti a hluchote vôbec etablovali možnosť hovorenia, aby sme sformulovali túto chudobnú, opovrhovanú alternatívu, ktorá v huriavku vojny takmer nemá miesto, perspektívu ani prívržencov.
Hovorenie ako premyslená stratégia. Napodobňovať rozhovor, trvať na tom, že sa musí konať, v núdzi hovoriť aj hlavou proti múru. Hovoriť, aj keď dialóg vyzerá vopred beznádejne. Dlhodobo poslúži táto nástojčivosť našej bezpečnosti viac než sto lietadiel hádžucich bomby na mesto a jeho obyvateľov. Hovoriť z poznania, ktoré sa narodilo pod dojnom príšerných obrazov posledných dní – že ničenie, ktoré si, každý národ svojím spôsobom, navzájom spôsobujeme, je také obrovské a také nezmyselné, že ak podľahneme jeho logike, v konečnom dôsledku zničí nás všetkých.
Tragická chyba
Hovoriť – pretože to, čo sa v posledných týždňoch udialo v pásme Gazy, nám, štátu Izrael a jeho občanom, nastavuje zrkadlo a z tej tváre v ňom – keby sme na chvíľu odstúpili nabok alebo keby sme ju zazreli v inom národe – by sme boli zhrození.
Potom by sme pochopili, že víťazstvo nie je naozaj víťazstvom a že vojna v Gaze nepriniesla uzdravenie tam, kde ho tak zúfalo potrebujeme; že je skôr ďalším znázornením našej trvalej, tragickej navigačnej chyby v tomto regióne.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Die Welt.