Najprv nám zíde na um Francúzsko, obraz, aký si samo o sebe vytvára a aký ukazuje aj okolitému svetu. To, že do tejto funkcie bol nominovaný zakladateľ Lekárov bez hraníc a Lekárov sveta, že na ministerstvo zahraničia prišiel tento veľký Francúz, ktorého všade rešpektujú, je, samozrejme, dobrá správa, nad ktorou budú ohŕňať nosom iba tí najtrudnomyseľnejší. Iba tí, ktorí nevedia prehrávať, budú hovoriť o zrade a ako Moliérov Lakomec vykrikovať: “Moja truhlička! Môj Kouchner!”
Nie je to len “pekný kúsok”, teda slovo, ktorým nám pília uši tí, čo si mýlia politiku s futbalom. Je to obrovské gesto, skutočné posunutie hraníc, ktoré zatiaľ slúži každému skôr ku cti.
Potom si spomenieme na Darfúr, na to, čo zostáva z Čečenska, na všetky mučenícke národy, ktorých záujmy niekoľkí z nás (na čele s Bernardom) už tridsať rokov obhajujú. A znovu skonštatujeme, že je to najlepšie, čo sa mohlo stať, bez najmenších pochybností skvelá správa pre francúzskych aj zahraničných obhajcov týchto veľkých a strašných káuz.
Veď kto môže s najlepším svedomím tvrdiť, že napríklad na zastavenie vyčíňania džandžavidov v Darfúre by sa lepšie hodil proustovský pán de Norpois, ktorý rozpráva nezrozumiteľným diplomatickým jazykom a ktorého tento jazyk už vopred zradil? Kto môže poprieť, že skutočnosť, že vo velení je prvý muž všetkých protitotalitných bojov posledných štyridsiatich rokov, muž z Biafry, priateľ Kurdov a Izraela, bude vnímaný – pravda, ak zostane verný sám sebe a svojim presvedčeniam z mladosti – ako skutočný dúšok radosti pre všetkých tých, čo vyviazli z nedávnych masakier, ale aj tých, čo zomreli v dôsledku genocíd, na ktoré upozorňoval? Ak by sa mu podarila len jedna jediná vec, ak by dokázal priviesť k rozumu chartúmskych islamistov a podriadiť si ich čínskych spojencov tým, že pohrozí bojkotom olympijských hier v roku 2008, aj tak by bol víťazom.
No napokon sa zamyslíme aj nad samotným Bernardom Kouchnerom a – pretože na veci sa, samozrejme, treba pozerať aj takto – nad aktuálnym rozložením síl, s ktorým si dokáže či nedokáže poradiť. Nemyslím len na chladné monštrum štátnej mašinérie, ktoré si bude musieť skrotiť, ale aj na človeka Nicolasa Sarkozyho, ktorý Bernarda Kouchnera presvedčil, aby urobil tento krok s tým, že – či už sa nám to páči, alebo nie – zahraničná politika v súlade s duchom inštitúcií zostane “výsadnou doménou” prezidenta.
Práve tu môžeme tušiť, že napriek dobrým úmyslom všetkých zúčastnených, napriek rôznej miere úprimnosti či prefíkanosti protagonistov tohto neuveriteľného príbehu vzniknú problémy.
Pretože z nasledujúcich dvoch hypotéz sa môže potvrdiť len jedna.
Môj priateľ uspeje. Do sveta medzinárodných vzťahov prinesie trochu viac morálky, dodržiavania ľudských práv a záujmu o práva obetí. Do mramoru politiky vytesá princípy povinnosti zasahovať, a po prvý raz v dejinách republiky sa mu podarí prepojiť ich s prastarými princípmi štátnej diplomacie. A aké to len bude víťazstvo! Aká revolúcia! A aká odplata pre všetkých tých, ktorých sa takzvaní experti najmenej od čias Bosny usilujú umlčať v mene realpolitik a jej údajných imperatívov!
Alebo sa mu to nepodarí. Porazia ho automatizmy, byrokracia, počty kdejakého spolusediaceho v rade ministrov, sila a zotrvačnosť vecí, prefíkanosť prezidenta, ktorého vôľa otvoriť sa možno nepresiahne súčasný stav milosti ani sotva skrývanú vôľu využiť túto “vojnovú korisť” na to, aby pár týždňov pred parlamentnými voľbami definitívne dostal na kolená svojich centristických a socialistických protivníkov. A aký to len bude zármutok! Aké sklamanie!
Sklamanie, ktoré – pozor na to – ľahko môže byť rovnako silné ako optimistický závan, ktorý vzbudila dnešná nominácia. V tomto prípade by sa Bernard Kouchner ocitol v pozícii amerických neokonzervatívcov, ktorí pochádzajú z tábora (niekedy krajnej) ľavice a ktorí sa pripojili k Georgeovi W. Bushovi v jeho chvályhodnom zámere rozširovať demokratické ideály do celého sveta. Ich zlyhanie predovšetkým v Iraku bolo, žiaľ, aj zlyhaním ideálov, ktoré stelesňovali a ktorých jasný ústup možno dnes v Spojených štátoch pozorovať. Návrat izolacionistických plameňov po wilsonovskom bezvetrí, dieťa ľudských práv vyliate aj s vaničkou irackého debaklu, porážka pre Američanov, pohroma pre nás všetkých.
V tomto okamihu sa prikloníme k prvej hypotéze.
Pretože to najhoršie nikdy nie je isté.
Pretože French doctor je muž pevných presvedčení, neústupný v podstatných otázkach, a navyše je – a to môžem dosvedčiť – vynikajúci šachista.
A napokon preto, že som republikán a že – hoci som ho nevolil – už len z princípu úprimne želám všetko najlepšie novému prezidentovi, tímu, ktorý si vybral, ako aj jednotlivcom, ktorí sa odhodlali s ním prejsť tento kus cesty.