Foto: Paolo Pellegrin / Magnum Photos
Odkedy sa stal Darfúr šifrou zla, začalo to tam ťahať hviezdy a hercov.
Muselo to byť veľmi tesné rozhodovanie – medzi Angelinou Jolie a Georgeom Clooneym – o Zlaté srdce 2008. Obaja sú vyslancami mieru, čo pravdepodobne bude mať nejakú súvislosť s tým, že obidvaja hrajú vo vojnových filmoch. Obaja sú fotogenickí – Angelina Jolie postavou, samozrejme, vynikne o niečo lepšie, zato Clooney má svoj žiarivý úsmev. Ale čo napokon najviac zavážilo v jeho prospech, bol fakt, že Angelina síce zachraňuje bábätká, zato George celé národy. Prinajmenšom jeden – v Darfúre.
Podávanie kľučiek
Georgeovi Clooneymu však slúži ku cti jeho zdravý pohľad na seba – keď v televíznej galašou Srdce pre deti odovzdal cenu sudánskej charitatívnej organizácii Amel. Keď v Berlíne triumvirát idealistov republiky – Boris Becker, Oliver Kahn a Hape Kerkeling vyzývali, aby ľudia darovali peniaze, sedel som na jednej streche v sudánskom hlavnom meste Chartúme s pár ľuďmi, čo za dobrú vec riskovali život – napríklad s pracovníkom práve tej organizácie, ktorú v Berlíne oceňovali a ktorý o tejto pocte (vtedy) ešte nič nevedel. Jedli sme orechy a hovorili o Satanovi a Sudáne.
„Tí herci,” povedal jeden lekár a kritik režimu, „si už v Darfúre podávajú kľučky. Vôbec neviem, ako to robia, že sú stále tu. Nájdu si nejaké polovyhladované decko, chytia ho za ruku a vyhlasujú svetu, čo sa tu deje.”
Vyhlásenia znejú asi takto: v Darfúre bolo dosiaľ vyše 300 000 obetí, vyše dva a pol milióna ľudí bolo vyhnaných z domovov, v bojoch medzi usadnutým spôsobom života žijúcim čiernym africkým obyvateľstvom a arabskými kočovníkmi. Ale ľudskoprávni aktivisti na streche v Chartúme s tým vôbec nesúhlasia.
„Skoro nič z toho nie je tak. Po prvé, tie čísla sú prehnané. Po druhé, vôbec sa nebojuje medzi černochmi a Arabmi, ale bojujú proti sebe ľudia, ktorí ešte majú zem, a tí, čo pre rozširovanie púšte stále ďalej na severe už žiadnu zem nemajú. Ale zato majú zbrane. Niektorí sú čierni, iní menej čierni, niektorí moslimovia, iní nie. Nie je to nič iné ako brutálny boj o prežitie. Väčšina z nás by sa správala tak isto, keby sme nemali inú možnosť prežiť.”
Etuda megalománie
„Už nedokážem znášať pokrytectvo Západu,” prihlásil sa k slovu muž s veľmi tmavou pleťou, ktorý si pripaľoval jednu cigaretu od druhej. Keďže nikdy nepočul o Srdci pre deti, nemohol mať na mysli časopis Bild ani jeho galavečer. „Darfúr sa stal šifrou zla. Aby ste mi rozumeli: to, čo sa stalo v Darfúre, bolo príšerné. Hrozné je to aj v Kongu, v Ugande, v Čade, v Stredoafrickej republike, v Somálsku. Ale Darfúr je vysunutá scéna na sentimentálne výlevy upokojovania svedomia. Spojené štáty veľmi rafinovane zistili, že z genocídy v Rwande môžu vytĺcť zahraničnopolitický profit. Nikdy viac – nikto predsa nemohol nič namietnuť na takú výzvu. Obete genocídy sa hanobia tým, že ich smrť sa inštrumentalizuje. Darfúr nie je nič iné než politicky nevybojované územie vo vojne s terorom.”
„V Afrike existujú pre médiá len miestni, čo prežili, a zahraniční záchrancovia,” hovorí starší muž, sudánsky kopt. A medzi záchrancami sú ľudia ako George Clooney či Bob Geldof užitoční idioti. „Prečítajte si Geldofov článok o jeho ceste s Georgeom Bushom po Afrike,” upozorňuje ma.
Našiel som si ho na internete – žalostná etuda megalománie. Keď si Bob Geldof s Georgeom Bushom vymenili čokolády. „Vedeli ste, že mám vlastnú M & M’s-ku?”
„Vau.”
„Cool, že? To sa bude vašim deckám páčiť.”
M & M’s boli zabalené vo vlastnej škatuľke s Bushovým písmom. Také niečo nemá ani Queen. Ani pápež. A ďalej už rozmýšľajú o podstatných veciach: „Ale chcem povedať jedno,” dopĺňa George Bush v súvislosti s Darfúrom a čínskym vplyvom na cynický režim v Chartúme. „Ľudské utrpenie by malo byť dôležitejšie ako ekonomické záujmy.” Nádherná veta.
Pirátsky priemysel
Toľko Bob Geldof. V Chartúme sa to hmýri záchrancami. Každý tretí terénny voz (biely a celkom nový) patrí Spojeným národom. Síce tu zatiaľ nevykonali nič, ale reprezentujú súcitiace ľudstvo. OSN podľa názoru mnohých prišla neskoro. Vraždenie v Darfúre sa skončilo. Nie tlakom zvonku, ale preto, že brutálne boje mali za následok predbežné riešenia.
Ak existujú len tí, čo prežili, a záchrancovia, do ktorej skupiny potom patria somálski piráti? Počas môjho pobytu v Chartúme pricestoval do svojej bývalej somálskej vlasti africký autor Nuruddin Farah. To, čo rozprával, sa skladá do jednoliatej mozaiky s dojmami zo Sudánu. Farah bol v poloautonómnom regióne pri mori. Muži tam predtým boli väčšinou rybári. Lenže ilegálny rybolov pred ich pobrežím (európsky a ázijský) zdecimoval stavy rýb a obral ich o živobytie. Medzinárodní gangstri navyše pred somálske pobrežie a na pláž vykydli jedovatý odpad. Rybári hovorili o kobercoch mŕtvych rýb.
Pirátsky priemysel funguje tak ako kedysi zlatá horúčka. Pri prvom prepade ešte riskujete život, ale len čo si nahromadíte pár desiatok tisíc dolárov, začnete vystupovať ako investor. Úspešní piráti investujú do člnov mladších hľadačov pokladov, ktorí zasa časť koristi odovzdávajú ako splátky. Tak počet majetných pribúda, v Boossaso, najvýznamnejšom tamojšom prístave, sa rozbieha malý stavebný boom. Problém, ktorý teraz musia ostreľovať jednotky NATO z vody, má sociálne príčiny, ktoré sa dali riešiť s oveľa menšími peniazmi, než nás stojí vojenské námorníctvo.
Dôležitá kotva
Aj Somálsko je dôležitou kotvou vo „war on teror”. Preto sa pravidelne rozosieva chýr, že v Somálsku sú zakopaní bojovníci al-Káidy. Keď etiópska armáda s podporou Spojených štátov pred viac než rokom vstúpila do Somálska, americké lietadlá bombardovali utekajúcich Somálčanov – mnoho z nich pritom prišlo o život. Obhajoba znela: prenasledovali sympatizantov al-Káidy. Do dnešného dňa v Somálsku nevypátrali ani jedného bojovníka Al-Káidy, a to ani medzi mŕtvymi. Ale tak to dnes chodí: najprv sa strieľa, potom pátra.
Ako trefne poznamenal George W. Bush, ktorý pred pár dňami odišiel z Bieleho domu: „Zlo existuje a je také brutálne.” Koľká sebakritika!