Foto: Emilio Morenatti / Associated Press
No dobre, keď Nicolas Sarkozy tvrdí, že Európa vybuchne, ak vybuchne euro a keď k tomu dodá, že brániť euro znamená brániť Európu, môžeme jeho tvrdenia brať s rezervou; rétorika známeho francúzskeho politika všeličo znesie a všeličo znesú aj naše európske uši, ktoré si v našich čoraz bezradnejších európskych hlavách v poslednom čase už na všeličo zvykli. No keď aj pragmatická a racionálna Angela Merkel vyhlási ešte dramatickejšie: Ak sa rozpadne euro, rozpadne sa aj Európa, musia si začať robiť starosti aj tí z nás, ktorí sa nevenujú záhadám finančných prúdov a bankových veštieb. Doteraz sme si totiž mysleli, že základy dnešnej Európy drží pokope pevnejší cement než milé peniaze, ktoré nám všetkým také drahé. Prinajmenšom z toho dôvodu, že už na letisku nemusíme utekať do zmenárne, nemusíme už prepočítavať výmenné kurzy, v peňaženkách už nemusíme nosiť bankovky s portrétmi rozličných slávnych osobností riadne etablovaných európskych národov a štátov a vo vreckách nohavíc nám už nemusia štrngať rozličné mince. A tu sa zrazu dozvedáme, že euro je viac než peniaze, že vo vreckách nosíme takpovediac čosi osudové: To be or not to be.
Európa sa vezie v mori na bielom býkovi, a ten pláva ku Kréte.
Ešte nedávno sme sa nazdávali, že sme po všetkých ideologických a nacionalistických zmätkoch a omyloch 20. storočia v Európe konečne zakotvili v bezpečnom prístave spolupráce, vzdelania, blahobytu a znášanlivosti; nebola to síce celkom Zasľúbená Zem, ale bola to aspoň staronová vlasť, kde už ľudia neboli rozhádaní len preto, že hovorili rôznymi jazykmi, že sa odvolávali na svoju veľkú kultúru alebo preto, že mali rozličný názor na sociálne otázky a spoločenské zriadenia. Posledná debata o základoch Európy, ktorou bola diskusia o Bohu v európskej ústave, vyznela relatívne nevinne v porovnaní s apokalyptickými titulkami novín a fotografiami, aké nás dnes obklopujú. Napríklad nedávno na titulnej stránke Spieglu, kde z neba padá na Akropolu minca euro, ktorá istotne váži niekoľko ton, akoby ju zoslal sám Zeus: nemožno pochybovať, že keď táto minca dopadne na zem, ostanú po nej len trosky; potom padne celé Grécko, bude po Parthenone, symbol európskej civilizácie sa rozsype a s ním padne celá Európa. Predpokladaný výbuch, ktorý bude nasledovať po páde eura na Akropolu, bude oveľa horší, než ten, ku ktorému tam raz skutočne došlo. Je známe, že keď Turci okupovali Grécko, k tamojšej kultúre a tradíciám sa nesprávali s veľkou úctou a tento svätostánok používali ako skladisko pušného prachu. A ešte neúctivejší kresťanskí Benátčania, ktorí vedeli, že tam je sklad pušného prachu a ktorým rovnako ako Turkom bolo úplne jedno, že ide o symbolický základ Európy, zacielili svoje delá na Akropolu. Písal sa rok 1687, delá chrlili oheň, európska svätyňa vybuchla a celé dva dni horela ako pochodeň. A keď zhorela dotla, Benátčania ju ešte nehanebne vyplienili. Nakoniec sa to toho, čo tam ostalo začiatkom 19. storočia pustil britský veľvyslanec v Osmanskej ríši Thomas Bruce, 7. gróf z rodu Elginov, s povolením osmanského sultána dal previezť do Anglicka väčšinu mramorových sôch a nechal ich vystavil v Britskom Múzeu. Potom prišlo európske 20. storočie, storočie veľkého vedeckého a kultúrneho pokroku, no súčasne aj storočie, v ktorom sa takmer žiadne mesto ani dedina v Európe nezaobišli bez očernetých múrov a veží, trčiacich z početných trosiek a v ktorom sa do vzduchu vyhadzovali nielen skladiská pušného prachu, ale aj školy a nemocnice.
Skôr než Sarkozy vyhlásil, že Európa vybuchne, ak vybuchne euro a skôr než nás Angela Merkel nastrašila tvrdením, že Európa sa rozpadne ak sa rozpadne euro, verili sme, že posledný pád, ktorý sme zažili, bol pád komunistických diktatúr, pád berlínskeho múru a už-už sme si začínali myslieť, že teraz už nič nemôže padnúť.
V požehnanom pokoji sme sa venovali hľadaniu čarovného receptu európskej identity, hovorili sme o Starej a Novej Európe, o tom, že sme zjednotení v rozmanitosti. Tešili sa z toho najmä Východoeurópania, vychovaní v duchu očakávania komunistického Eldoráda, fatamorgány, ktorá sa pre nich rozplynula – Paradise Lost. Preto s nádejou upínali svoj zrak, ach tam, do Európy, do novej nebeskej krajiny, kde sa vyriešia všetky ich problémy. A hľadali sme tiež dušu Európy, po ktorej túžil Jacques Delors, jeden z jej zakladateľov a duchovných otcov.
Tieto diskusie však veľa nepriniesli, pretože hospodársky a liberálny pragmatizmus, ktorý je spoločným menovateľom Európy sa v tomto ohľade správa skôr zdržanlivo a vyhýba sa akejkoľvek intepretácii toho, čím Európa je, respektíve čím by chcela byť. V modernom svete, kde spolunažívajú rozličné hodnoty a perspektívy, interpretácia nutne musí znamenať aj konfrontáciu, tú si však vo svete voľného obchodu a burzovej mentality nikto neželá, ani len na úrovni myšlienok. Ideový konflikt sa ľahko môže zmeniť na politický a to je to posledné, po čom hospodárski pragmatici túžia. Tak teda žiaden pátos, žiadna duša, žiaden hlbší zmysel. Najvyšším cieľom Európy sa tak stalo čosi dosť jednoduché: jej hospodárska sila by sa čoskoro mala stať konkurenciou pre americkú a čínsku, a mala by hrať silnú a nezávislú úlohu vo všetkých celosvetových procesoch. Podľa pragmatikov prinesie hospodársky rozvoj popri materiálnom blahobyte aj lepšie zdravotníctvo a lepšie školstvo, viac peňazí na kultúru a viac voľného času, a materiálny blahobyt automaticky prinesie aj vyšší stupeň znášanlivosti európskych štátnych občanov. V porovnaní s takouto optimistickou perspektívou znie volanie Jacquesa Delorsa, bývalého predsedu Európskej Komisie, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov žiadal, aby sme Európe dali dušu, len ako vzdialená ozvena myšlienky, ktorú odvial blahodarný pragmatizmus. Dušu Európy si možno vysvetľovať aj tak, že občania jej štátov rozumejú svojim dejinám, kultúre, duchovnosti, polarizácii hodnôt a etiky, skúsenostiam s diktatúrou a totalitou, prameňom a princípom demokracie, individualizmu spojenému s osobnou slobodou a súčasne so snahou po spoločnom dobre. Pre súčasných pragmatikov však ide o čistú abstrakciu, podľa nich by bolo najlepšie, keby sa medziľudské vzťahy v spoločnosti riadili rovnakými zásadami, aké vládnu na kapitálovom trhu: s čo najväčšou mierou permisivity a najnižšou mierou konfliktnosti. Súčasný hospodársky a politický pragmatizmus podceňuje hodnotu myšlienok. Ohŕňa nosom nad abstrakciou kultúry a filozofie, a predovšetkým nad otázkami ľudského duchovna. Uznáva konflikty hospodárskych a takzvaných národných záujmov a snaží sa odstrániť každý myšlienkový konflikt a tým aj každý latentný spoločenský konflikt v tejto sfére politickými prostriedkami.
Práve preto sme sa teraz ocitli pred apokalyptickou víziou: Ak padne euro.
Nesmieme však zabúdať ani na to, že sme sa v príjemnom pokoji venovali aj ďalšej vzrušujúcej debate, a to otázke, či slovo Boh má figurovať v európskej ústave a či kresťanstvo má byť navyše spomenuté aj v preambule ústavy. Takáto diskusia sa môže odohrávať len v časoch pokoja a blahobytu, keď nás vlastne netrápia žiadne iné vážne problémy ako otázka Európy či večnosti. My všetci, čo žijeme v Európe, veru máme svoju skúsenosť s prítomnosťou Boha. Neexistuje snáď európsky národ, ktorý si dakedy v dejinách nepokladal za povinnosť dať Boha do úzkej súvislosti s vlastnou existenciou. Niektoré národy si Boha dokonca zapísali aj do hymny, napríklad Angličania: God Save the Queen, alebo Srbi: Boh spravodlivosti; či hneď všetky národy habsburskej monarchie: Gott erhalte, Gott beschütze / Unsern Kaiser, unser Land!… Nemecké batalióny si Boha niesli na bojových zástavách, v presvedčení, že Boh je s nimi: Gott mit uns. Iní sa nazdávali, že Boh má k nim zvláštny vzťah: Boh a Chorváti. Alebo Slovinci: Matka – vlasť – Boh. My Slovinci máme Boha dokonca aj v porekadle, ktoré celkom dobre vystihuje istý rys nášho charakteru: Stoj ticho, kráčaj stranou, dívaj sa na zem a chráň sa Boha.
Američania sa na Boha spoliehajú ešte viac než Európania, dokonca aj peniaze zverili do dobrotivých Božích rúk: In God We Trust, píše sa na dolárových bankovkách. Ani to im však nepomohlo zabrániť pádu banky Lehman Brothers. A naďalej hrozí, že padne euro a s ním aj Európa. Či už s Bohom na bankovkách a v ústave či bez neho.
A tak teraz upierame trochu schizofrenický pohľad na nebo, odkiaľ euro padá na Akropolu, a kladieme si otázku, čo sa tu vlastne deje. Pretože my, obyčajní smrteľníci, nezasvätení do bankových a burzových veštieb, už vôbec nič nechápeme. Finančné transakcie, finančné trhy, stúpajúce a klesajúce kurzy na burze, ratingové agentúry, celý ten konglomerát finančných súm a prúdov, neviditeľný a nepochopiteľný pre oči nás nezasvätených, ktorí sme hovorili o európskej kultúre, sa pre nás stal abstrakciou, akú nám dnes už ani Karl Marx či Slavoj Žižek nevysvetlí.
Kedysi sme vedeli, že existujú vlastníci kapitálu, t.j. kapitalisti, s rodinou Kruppovcov sa ešte dalo niečo vyjednať, no ako vyjednávať s finančnými prúdmi, ktoré už nemajú žiadneho majiteľa? Kedysi sme sa dozvedali o vyvlastnení vyvlastnených, a tí najmenej informovaní z nás čítali Ádona von Horvátha, ktorý vo svojom románe Večný meštiak svojmu hrdinovi, obchodníkovi Schmitzovi, vkladá do úst nasledovné slová: Ja, Rudolf Schmitz, som presvedčený, že medzi európskymi meštianskymi veľmocami už nemôže vypuknúť vojna, pretože dnes možno národy oveľa lacnejšie vykorisťovať obchodnícko-miernymi prostriedkami. Tomu sme ešte ako-tak rozumeli, zatiaľ čo dnes s hrôzou počúvame výstrahu: Ak sa rozpadne euro, rozpadne sa Európa.
Neostáva nám nič iné ako sa spoľahnúť na starú legendu: Európa sa vezie v mori na bielom býkovi, a ten pláva ku Kréte. Dúfame, že nespadne, vieme, že nespadne, aspoň nie do vody. Na Kréte však Európu čaká možno trochu smutné, ale aj tak dosť optimistické pokračovanie.