Foto: Bruno Barbey
Myslím si, že už má zmysel premýšľať o niektorých menej zjavných dôsledkoch, ktoré pre nás z volebného víťazstva Baracka Obamu vyplynuli. Z amerického hľadiska by sme v jeho vzostupe mohli vidieť nielen jeho osobný úspech, ale aj náš, čosi, čo sme uskutočnili my, občania. Možnože by sme v jeho prezidentstve nemali vidieť tú úplne neuveriteľnú zhodu šťastných okolností, ako to mnohí z nás teraz prežívajú. Ale sústredený, aj keď zúfalý kolektívny občiansky akt, ktorého dôsledky my, jeho pôvodcovia, nevieme presne odhadnúť. No máme zaň zodpovednosť.
V posledných ôsmich rokoch pripadala vláda vo Washingtone mnohým demokratom a republikánom ako akési nevysvetliteľné nešťastie, ktorého pustošivé následky bolo vidieť všade a boli každým dňom horšie a horšie, ako čosi, čo nás dráždilo, ale čo sme nechápali a za čo sme necítili zodpovednosť. My Američania vo všeobecnosti nemáme k štátu veľké sympatie a nedôverujeme jeho zásahom. Svoj odpor väčšinou dávame ľahostajnosťou k vláde, až na mimoriadne situácie, napríklad, keď sa cítime osobne ohrození alebo musíme počítať s finančnými stratami – potom štát kritizujeme, pretože pre nás nerobí dosť. Nie je netypické, že nikto, s kým som za posledné dva roky hovoril, nechcel za Georgea W. Busha prevziať zodpovednosť – ani tí, čo patrili k polovici obyvateľstva, ktorá ho zvolila. Pokúsil som sa primať niektorých svojich republikánskych priateľov, aby prijali zodpovednosť, ktorú podľa môjho názoru mali. Dokonca som napísal dlhý román, okrem iného o tom, že aj za Bushovu vládu môžu aj demokrati, pretože roku 2000, keď mali víťazstvo prakticky v ruke, len tak ľahostajne sedeli a nechali ho vykĺznuť. Ale zakaždým som sa snažil márne.
Keď je vláda zlá
Z hľadiska štátneho občianstva – v zmysle našich „spoločenských cností“, o ktorých hovoril Ralph Waldo Emerson, je, samozrejme, veľmi, veľmi zlé, keď za vládu nikto necíti zodpovednosť. Osobitne je zlé, ak – ako to robí Amerika – do celého sveta vychvaľujeme našu demokratickú, na konsenze založenú spoločnosť, hoci naša vlastná vláda nestojí za veľa – a pritom sme za ňu zodpovední, či už sa k nej hlásime alebo nie. Tento druh pasívneho amerického občianstva škodí americkej identite. Necítiť zodpovednosť za vlastnú vládu oslabuje schopnosť predvídať a ovplyvňovať následky nášho štátneho chcenia a štátnych rozhodnutí. Nejde tu totiž o nič menšie ako o základný princíp zodpovedného štátneho remesla – tej jeho časti, ktorá slúži ako vzor osobného správania. Anglická spisovateľka raz napísala, že neexistuje súkromný život, ktorý by nebol poznačený spoločenským životom. Keď je vláda zlá a nikto nenesie zodpovednosť, celá spoločnosť až po jej najkaždodennejšiu rovinu je v nebezpečenstve a vzniká práve tá bezcieľna Trägheit, ktorá sa nám spája s totalitarizmom a demagógiou a ktorá nám dovoľuje meniť pravdu na lož.
To, ako sa teraz zdá, sa v Amerike deje už dávno. Stačí pozrieť sa na ekonomiku, na klimatickú politiku, na zbrane hromadného ničenia, ktoré nakoniec predsa len neexistovali. Dalo by sa povedať, že bushovské roky v rámci americkej politiky predstavujú čosi ako sovietsku etapu. Protiliek, čiže udržanie minimálnej miery pravdivosti, predpokladá ochotu prezviať istú zodpovednosť za svoje konanie. V zásade je to úplne jednoduché. No politika občas dokáže robiť veci komplikovanejšími, než naozaj sú.
Oneskorení republikáni
Napriek tomu je to zvláštna predstava, že krok Ameriky na obamovský neznámy terén smeruje presne tam, rozhodnejšie prevziať zodpovednosť za naše konanie a za budúcnosť našej krajiny. Samozrejme, viem si tiež predstaviť, že každá forma osobnej zodpovednosti znamená postaviť sa aj za nepredvídateľné následky. Našou americkou dilemou, našou výzvou by potom zrejme nbola len pokrútená pravda, tá zvláštna skutočnosť za zrkadlom na spůsob Lewisa Carrolla, na ktorú sme si zvykli v týchto posledných rokoch za Busha.
Tu je zopár ďalších „dôsledkov Obamu“, založených na spisovateľskom vnímaní a osobných pozorovaniach. Ide o veci, ktorým my Američania rozumieme a za ktorými budeme v budúcnosti musieť stáť.
Neviem sa zbaviť pocitu, že tvrdenie všetkých tých republikánov, s ktorými som v poslednom čase hovoril, že hlasovali proti svojej strane a za Baracka Obamu, znelo falošne. Dobrý ľavičiar vo mne by samozrejme rád uveril, že ich Obama presvedčil, že sa – tento raz – správne rozhodli, pretože toho všetkého, čo reprezentoval George W. Bush, už mali plné zuby a že inšpirovaní vlastenectvom, zdravým rozumom a štipkou odvahy spochybniť prázdne „pravdy“, uskutočnili občiansky akt, na aký by si nikdy netrúfli: volili demokrata. Volili černocha. Lenže. Sú to presne tí ľudia, čo Busha zvolili nie raz, ale dvakrát. (Druhýkrát to bola veľká, katastrofálna zrada na našej krajine, pretože trápna neschopnosť prezidenta už bola dávno očividná.)
A títo republikáni boli presne tí istí ľudia, ktorí mi na otázku, prečo sú za Busha, nechceli dať odpoveď. Takže im, pravdupovediac, nedôverujem. A ani nie som ochotný, zveriť budúcnosť svojej krajiny ich nespoľahlivému úsudku – budúcnosť, ktorá bude bolestivá a nákladná a plná a do očí bijúcich neistôt a potrebuje stabilnú vládu, ktorá sa môže oprieť o podporu spoľahlivého, realisticky zmýšľajúceho, pragmatického obyvateľstva. Nehovorím, že prezident Obama by mal mať automaticky zaručené druhé volebné obdobie, alebo že by som tých oneskorených republikánov chcel vylúčiť z volieb, (čo je tiež lákavá predstav – ako rád by som týmto ľuďom po roku 2004 vzal hlasovacie právo). Mohlo by sa stať, že Obama stroskotá. To nemôže nikto vedieť. Ale heterodoxná a potenciálne prechodná povaha Obamovho mandátu – a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre bezpečnosť Ameriky – sa stanú pevnou súčasťou tejto budúcnosti a novým prvkom americkej povahy. Zodpovednosť za túto povahu si žiada bdelosť.
Status „osobitného prezidenta“
Druhá úvaha, ktorá s tým súvisí: Obamov veľkolepý triumf – černoch, čo sa uchádza o prezidentský post a je aj zvolený (čo by som skutočne v za svojho život nečakal, mohol som si to len priať) – mu z hľadiska verejnosti dávajú zvláštnosť, ktorá ho chráni. Lenže v sálajúcej horúčave vládnej práce tá zvláštnosť rýchlo vyprchá a on bude tým zraniteľnejší. Toto dvojnásobné ohrozenie je výrazom double mind, ktorá v Amerike ešte stále funguje, keď príde na otázku rasy a pravdepodobne nezmizne len preto, že sa černoch stal prezidentom: najskôr je to kandidát, ktorý je nezvoliteľný, pretože je čierny, a potom, keď ho skutočne zvolia, doňho úmerne veľkoleposti jeho víťazstva všetci vložia prehnane vysoké očakávania. Takto to bolo pred stopäťdesiatimi rokmi, keď stroskotala „rekonštrukcia“ po Občianskej vojne. Ak Obamovo volebné víťazstvo zasiahlo rasizmus v Amerike rovno do srdca a jeho úspech by mohol byť obrovským krokom preč od rasového myslenia v našej krajine, tak je tiež veľmi pravdepodobné, že toto vedomie – oficiálne zdiskreditované po Obamovom zvolení – sa teraz zakope ešte hlbšie do podzemia a bude sa prejavovať v rafinovanejších a ešte rafinovanejších útokoch, ktoré prezidenta Obamu pravdepodobne od porazenej strany ešte čakajú. Ale to len v prípade, ak bude mať prezident Obama úspech. Ak bude menej ako úspešný, ak stroskotá, tak sa z jeho impozantného statusu „osobitného prezidenta“ – toho, s ktorým sa všetko zmenilo, rýchlo stane bremeno – preňho, aj pre krajinu, lebo rasové myslenie bude mať vietor v plachtách. V tom je riziko Obamovho zvolenia. Je to síce riziko, ktoré stojí za to, a pristúpiť naňho je výsadou slobodného národa, pochopiteľne, riziko s dôsledkami, ktoré nesmieme ignorovať, ale na ktoré sa musíme pripraviť.
Pár dní po 4. novembri som napísal priateľovi z detstva do Mississippi, bol som zvedavý na jeho reakciu, pretože som tušil, že nehlasoval za Obamu. Môj priateľ je beloch, politicky konzervatívny, chodí do kostola, republikán. Mal som pocit, že názory Obamových odporcov – a je ich predsa len veľká časť obyvateľstva, ktorému má vládnuť – sú dôležitejšie a pochopiteľnejšie než môj jednoducho proobamovský postoj. Je známe, že vo vojne sa odporúča mať nepriateľa pred jasne pred očami. Vlády musia mať pred očami celú komunitu, aj keby to malo byť len na to, aby sa rovnako postarali o priateľa aj nepriateľa. „Áno, nevolil som Obamu“, odpovedal mi priateľ. „Ale modlím sa za Obamu. Všetko vkladám do Božích rúk. Myslím, že plno ľudí, ktorí volili tak ako ja, je na tom podobne. Želáme mu a sebe to najlepšie.“ A v snahe o čo najzmierlivejší tón som mu odpísal: „Viac vlastne ani nemôžem čakať.“
Myslel som tým, že z môjho hľadiska – nie som kresťan, nie som konzervatívny a určite nie som republikán – mi táto podpora pripadá poctivá, ale zrejme predsa len možno menlivá (Božie cesty sú nevyspytateľné). Amerika možno už nie je taká rozštiepená ako pred ôsmimi rokmi, keď Bush uchmatol volebné víťazstvo. Ale vehementní odporcovia Obamu (ktorých je predsa len 48 percent), ktorí dali prednosť bizarne alternatíve John McCain/Sarah Palin, podrobia zaťažkávacej skúške tak Obamov pragmatizmus, ako aj jeho schopnosť v období, ktoré má zaručené, viesť a zjednotiť krajinu. Títo presvedčení Obamovi protivníci – svojou činnosťou a nečinnosťou, a tým, že budú dávať najavo svoj občiansky postoj – do veľkej miery určia, ako to bude s Amerikou ďalšie štyri, možno osem rokov.
Ešte záverečná poznámka. V priebehu dvoch rokov nekonečne dlhého a únavného volebného boja mnohí z nás vyhlasovali, že ak zvíťazia republikáni, chcú sa vysťahovať. Mnohí aj skutočne odišli, keď zvolili a znovu zvolili Busha. A hoci sú takéto vyhlásenia lacné, som si dosť istý, že by som odišiel aj ja. Mal som zreteľný pocit, že krajinu, v ktorej som sa narodil, už nespoznávam, že už nemám ako prispieť k lepšej Amerike, že už nedokážem zniesť politiku svojej krajiny a tak ďalej a tak ďalej.
Ale nikdy som si nemyslel, že odchod je pozitívny krok. Gestá protestu a rezignácie sú málokedy pozitívne. Vždy sa sústreďujú len na seba, neúčinné, len podmienene logické, impulzívne, izolujúce. Nemúdre. Existuje lepšie miesto ako krajina, v ktorej ste sa narodili a ku ktorej cítite spolupatričnosť? Nebolo by unáhlené odísť práve teraz? Prenechať krajiny tým najneschopnejším? Je veľa argumentov. Okrem toho mám skoro šesťdesiatpäť rokov. Čo by sa už zmenilo, keby som odišiel? Aj pre mňa.
Postoj k biznisu
A potom, po Obamovom víťazstve, celá tá trpkosť odrazu prešla. A keď som ako úderom blesku pochopil, že nemusím odísť, to, že zostávam, dostalo ešte hlbšiu kvalitu, než by som to kedy bol zažil. Žijem tu, iba tu, a zrejme tu budem žiť do konca svojho života. Nikdy som o tom takto neuvažoval. Pre Európanov môže byť takáto relatívna usadnutosť samozrejmá, ale pre Američanov je taký postoj k svojmu bydlisku pomerne netypický. Všetci sme odniekiaľ prišli a večne sa sťahujeme. A ja patrím ku generácii, pre ktorú je dôležitejšie, než pre iné, nechať si všetky možnosti otvorené.
Po úžasnom Obamovom volebnom víťazstve bolo mnohým Američanom – všetkým tým, čo sa v tejto krajine cítili byť cudzí – naraz jasné, že zostanú. Tu v tejto krajine, ktorej sme občanmi, kde náš hlas zaváži, ak vôbec čosi zaváži, tu v tejto krajine, kde budeme, aj keď už nebudeme. Ešte aj v tom čase vojny a temných ekonomických vyhliadok a duchovného zahmlievania sa teda naša krajina jedinečným spôsobom zmenila – snáď k lepšiemu.
Väčšina moderných štátov je politicky veľmi živá, bez ohľadu na to, kto stojí v ich čele. Barack Obama, tento zdanlivo jedinečný muž, teraz povedie našu krajinu – jedni sú skeptickí, iní zo zásady proti, iní sú mu zasa naklonení, a tak je to zrejme po celom svete. Toto nap)tie ho ešte len čaká, viac než ktoréhokoľvek iného prezidenta v našich dejinách, a bude mať vplyv na jeho akcieschopnosť. Prirodzene, nebude ľahké viesť Ameriku a tvoriť jej budúcnosť. Krajina potrebuje verejnosť, ktorá si je vedomá svojej zodpovednosti.
Text vyšiel v časopise Slate.