Izraelská armáda zasa raz v pásme Gazy.
Foto: Moises Saman
Po leteckých útokoch v pásme Gazy by bolo správne zastaviť sa a zakričať Hamasu: zdržanlivo sme reagovali na tie tisíce rakiet, čo ste na nás vystrelili. Teraz viete, aká tvrdá môže byť odveta. Aby nebolo ešte viac mŕtvych a ničenia, na nasledujúcich štyridsaťosem hodín zastavíme paľbu, jednostranne a absolútne.
Aj keby ste ďalej útočili, my bojové aktivity nezačneme. Okrem toho požiadame všetky zúčastnené štáty, blízke i vzdialené, aby medzi nami sprostredkovali rokovania.
Ak zastavíte útoky, aj naše zbrane budú ďalej mlčať. Keď budete útočiť, zdržíme sa odpovede, vyčkáme s ňou, kým nevyprší štyridsaťosemhodinová lehota. Ale aj potom zostaneme otvorení rozhovorom, aby mohlo dôjsť k ďalšiemu prímeriu. Chceme dosiahnuť rozsiahlu dohodu, ktorá by prekročila jeho rámec.
Na druhej strane
Taký by mal byť najbližší krok Izraelčanov. Lenže: je to možné? Alebo sme už väzňami toho až príliš známeho vojnového rituálu? Izrael dlho konal s impozantnou rozvahou. O túto rozvahu by sme teraz nemali prísť.
Nesmieme ani na okamih zabudnúť, že obyvatelia pásma Gazy budú ďalej žiť na druhej strane hranice a my s nimi skôr alebo neskôr budeme musieť nadviazať susedské vzťahy. V žiadnom prípade nesmieme postupovať masívne, aj keď Hamas to Izraelčanom už roky veľmi sťažuje, aj keď lídri Hamasu všetky egyptské a izraelské snahy nájsť kompromisy odmietli.
Naše heslo musí znieť: zdržanlivosť. Máme povinnosť chrániť civilné obyvateľstvo, práve preto, že Izrael je omnoho silnejší než Hamas. Izrael musí znovu a znovu skúmať, či je jeho vojenský postup ešte legitímny, či pôsobí odstrašujúco a či je vhodným nástrojom na znovunastolenie pokoja. Rozhodne sa musíme vystríhať víru násilia, ktorý nás v minulosti až pričasto pohltil.
V špirále odplaty
Izraelskí politici vedia, že vzhľadom na pomery v pásme Gazy bude veľmi ťažké dosiahnuť jednoznačné vojenské víťazstvo. Skôr sa budeme musieť vrátiť k onomu nerozhodnému stavu, aký poznáme z Libanonu. Izrael bude útočiť na Hamas znovu a znovu, kým neuviazne v tej špirále odvety.
Mali by sme sa teda zastaviť. Tentoraz by sme sa mali pokúsiť konať proti svojim zažitým reflexom. Proti smrtiacej logike vojenskej sily a dynamike eskalácie.
Vojna nám neutečie, ako povedal dokonca aj Ehud Barak. Ak ukážeme, že sa dokážeme zastaviť, určite nestratíme podporu zahraničia. Dokonca nám to prinesie viac, keď ukážeme umiernenosť a rozvahu a arabské a ďalšie štáty poprosíme o sprostredkovanie.
Bez straty tváre
Iste, Hamas by dostal pauzu na vydýchnutie, v ktorej sa môže znovu sformovať, ale za to celé tie roky už beztak urobil. Dva dni na tom veľa nezmenia. Naopak, prímerie by mohlo Hamas primať k tomu, aby svoj postup zvážil. Pre Hamas by to bola možnosť vyviaznuť z vlastnej pasce bez straty tváre.
A ponúka sa ešte jedna myšlienka. Keby sme takto postupovali už v júli 2006, po únose dvoch našich vojakov Hizballáhom – keby sme po počiatočnom odvetnom údere zastali a vyhlásili pokoj zbraní, aby sme upokojili situáciu a dali šancu snahám o rokovanie, boli by sme dnes pravdepodobne v lepšej situácii. Aj toto ponaučenie si izraelská vláda mohla vyvodiť z tejto vojny. Je to tá najdôležitejšia lekcia, ktorú sa musíme naučiť.
Text Davida Grossmanna vyšiel v Izraeli ešte predtým, ako sa začali v pásme Gazy pozemné operácie. Ich podpora v izraelskej verejnosti je už oveľa nižšia, ako bola podpora operácií vo vzduchu.
Text vyšiel v denníku Ha’aretz.