Čosi ako sviatočný príbeh.
Rok čo rok sa v decembri opakuje ten istý príbeh: Danilo celé hodiny postáva pri okne a myslí na lásku. Zo všetkých drobných rituálov, ktoré desať posledných rokov určujú jeho život dôchodcu , mu tento padne najťažšie. Danilo aj vie, prečo: pretože nemá koho milovať a pretože nikto – pokiaľ vie – nemiluje jeho. Posledný človek, ktorého miloval, Marijana s dobrým srdcom, s ktorou kedysi dávno chodil do základnej školy, zomrela akurát v deň, keď šiel do dôchodku, a nechala mu veľké prázdno a stiesňujúci pocit osamelosti.
Danilo teda stál pri okne a díval sa, ako ľudia obložení balíčkami a sáčkami prechádzajú námestím, vzdychal a vadil sa s osudom. Vlastne sa nevadil – osud ide svojou cestou, či sa vadíte alebo nie – skôr si mrlmľal len tak do brady, čo všetko by chcel zmeniť, keby sa narodil znovu. Na rozdiel od svojho terajšieho života by napríklad každému žobrákovi hodil do klobúka pár mincí, priateľkám by nerobil scény, keby prišli neskoro, každého by trpezlivo vypočul, nech by za ním prišiel s akýmkoľvek problémom, slovom, bol by dobrý, až do smrti.
Danilo trošku poodišiel od okna, zakuckal sa a pocítil v hrudi bolesť. Aj toto sa opakuje, pomyslel si. Vždy, keď premýšľal o láske, prišla tá bolesť na iné miesto jeho tela, ako keby mu chcela mu chcela odovzdať odkaz v nejakom jazyku, ktorý neovládal. Možno ešte nie je neskoro naučiť sa ho, pomyslel si občas, ale potom ho zväčša premohol spánok, a keď sa prebudil, už si na nič nevedel spomenúť. Lenže tentoraz to bola iná bolesť: prichádzala a odchádzala, ako keby si chcela v Danilovej hrudi zaistiť miesto, jej šľahajúce lúče párkrát prenikli až k ľavému plecu, rútili sa ramenom a tam zázračne zmizli.
Mohla to byť len náhodná zhoda, ale keď bolesť takto trvala ďalej, nastala chvíľa pomyslieť na nitroglycerín. Danilo si síce stále trochu myslel, že jeho zoschnuté srdce cíti tie bodnutia len preto, že znovu rozmýšľal o láske, ale trocha opatrnosti nezaškodí, hlavne v prípade srdca, ktoré nebolo zvyknuté milovať.
Táto myšlienka ho znovu postrčila k oknu. Na námestí bolo teraz ešte viac ľudí, bolo to jediné ľudské mravenisko, ale, čo bolo zvláštne, bez štuchania a sácania. V tej chvíli pocítil Danilo nával nevoľnosti, a to ho prinútilo priložiť si k žalúdku dlaň. Vtom uprostred všeobecného hektického pohybu objavil oázu pokoja. Na pravej strane, pri tabuli so zákazom parkovania, stála v dlhom zimníku mladá žena, úplne nehybne. Postoj prezrádzal zúfalstvo, a Danilo mal dojem, že vie, čo ju zasiahlo: jej priateľ neprišiel a ona sa teraz snaží o nemožné – pričarovať ho tam a nahovoriť si, že v jej živote sa nič nezmenilo. Danilo opatrne odtiahol ruku a zistil, že nevoľnosť poľavila a pazúry bolesti sa takmer úplne stiahli. Dvakrát obišiel jedálenský stôl, najprv pomalými krokmi, potom omnoho rýchlejšie, ale nezačal lapať po dychu. Potom znovu prišiel k oku. Mladá žena ešte vždy stála na tom istom mieste. Možno by to mohla byť príležitosť prejaviť dobrotu, pomyslel si Danilo. Prečo čakať, kým sa narodí znovu? Prečo by teraz nemal ísť za ňou a dokázať, že existuje niekto, kto je ochotný zdieľať jej bolesť a pomôcť jej nájsť novú cestu?
O chvíľu bol Danilo na námestí. Oblečený v hrubej vetrovke, na hlave mal čiapku a okolo krku šál, pomaly sa pohyboval smerom k mladej žene, ktorá sa za celý ten čas nepohla z miesta. V pravej ruke držal šálku s horúcim pariacim sa čajom, a tá mu pomáhala kliesniť cestu medzi davom. Mladá žena si ho všimla, až keď sa k nej priblížil na tri štyri kroky. Keď uvidela jeho tvár, ako sa usmieva, aj ona mu odpovedala širokým úsmevom. Keď jej podával šálku, Danilo pocítil, že jeho život sa mení a stáva čímsi iným. Zdvihol hlavu a videl seba, odrážať sa v ženiných očiach. Už už jej šiel niečo povedať, niečo jednoduché, ale než sa k tomu dostal, prekvapila ho bolesť, odrazu ho schmatli jej pazúry, zatriasli ním a nechali ho spadnúť ako prázdne vrece, rovno pod nohy mladej žene v dlhom zimníku.
Prihnali sa ľudia, niekto zavolal prvú pomoc, iný sa snažil dávať mu umelé dýchanie, mladá žena rozpačito zdvihla k perám šálku. Potom ucukla, napadlo ju, že ktovie, čo môže byť v tom čaji a kým ľudia sklonení nad Danilom nemo potriasali hlavami, pomaly vyliala tekutinu do kanála a nechala prázdnu šálku spadnúť do kanála. Čo aj mala robiť so starou šálkou, na ktorej bolo ledva čitateľné: «All We Need Is Love»? Neskôr, keď po márnom čakaní hladná a premrznutá prišla domov, v duchu pred sebou znovu uvidela usmievajúceho sa starca, čo jej núkal šálku čaju. Veď si tú starú šálku mala nechať, napadlo ju, ale nedokázala sa prekonať a vyjsť zasa von. Len mávla rukou, schúlila sa k radiátoru a zaspala.
Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.