Pre všetkých, ktorým je práve teplo, je tu krásny prázdninový text Arthura Millera z roku 1998. A tím salon.eu.sk Vám želá slnečné leto 2012.
Foto: Arthur Leipzig
Presne si už nepamätám, v ktorom roku – možno 1927 alebo ’28 – boli v septembri mimoriadne horúčavy, ktoré neustali ani keď sa začal školský rok a my sme sa vrátili domov z bungalowu na Rockaway Beach. Všetky okná v New Yorku boli pootvárané a na uliciach predavači s malými vozíkmi sekali ľad a za pár halierov kopčeky ľadu posýpali farebným cukrom. My deti sme vyskakovali na zadné schody pomaly sa pohybujúcich konských povozov s ľadom a snažili sa uchmatnúť pár kúskov; ľad trochu zapáchal hnojom, ale chladil dlane a jazyk.
Znelo to ako posledný žart pred chvíľou, keď sa celý svet roztopí v kaluži potu.
Na West 110th Street, kde sme žili, boli ľudia trochu príliš meštiacki na to, aby sedeli na požiarnych schodiskách, ale hneď za rohom, na 111-tej ulici a a ďalej na sever ľudia večer vynášali von matrace a celé rodiny vylihovali na týchto železných balkónoch v spodnej bielizni.
Závoj horúčavy sa nerozptýlil ani v noci. S ďalšími deckami sme chodili na druhú stranu 110-tej ulice do Central Parku a prechádzali sa pomedzi stovkami ľudí, jednotlivcov i rodín, čo prišli spať v tráve s veľkými budíkmi pri hlavách, z ktorých sa rinula jemná kakofónia plynúcich sekúnd a tikanie jedného budíka vyklopkávalo synkopy s ostatnými. Vo tme sa ozýval plač bábätiek, mrmľanie hlbokých mužských hlasov a od jazera sem-tam zaznel ženský smiech. Spomínam si len na biele telá na tráve: v tom čase sa Harlem začínal nad 116-tou ulicou.
Neskôr, počas hospodárskej krízy tridsiatych rokov, boli letá snáď ešte horúcejšie. Ďalej na Západ to bolo obdobie červeného slnka a prašných búrok, čo odviali celé vysušené farmy a vyhnali chudobných Oklahomčanov, ktorých zvečnil Steinbeck, na zúfalú púť smerom k Tichému oceánu. Môj otec v tom čase vlastnil malú továreň na kabáty na 39-ej ulici, kde asi tucet mužov pracoval pri šijacích strojoch. Už len pozerať sa, ako v horúčave narábajú s hrubými vlnenými zimnými kabátmi mi spôsobovalo muky. Strihačov platili od výkonu, podľa počtu švov, ktoré dokončili, a ich obedňajšie prestávky boli preto krátke – päťnásť alebo dvadsať minút. Jedlo si prinášali z domu: zväzky reďkoviek, občas rajčinu, uhorky a nádobu s hustou kyslou smotanou, to všetko si nakladali do misky, ktorú mali pod šijacími strojmi. Potom vyčarovali bochník čierneho ražného chleba, potrhali ho na kúsky a ako lyžičkou ním naberali smotanu so zeleninou.
Chlapi, pracujúci na poschodí sa potili a v pamäti mi utkvel istý robotník, ktorý sa potil zvláštnym spôsobom. Tento drobný chlapík neuznával nožnice a na konci švu niť neodstrihol, ale odkusol; na pery sa mu lepili niekoľkocentimetrové vlákna a k večeru mal mnohofarebnú bradu. Pot mu stekal po končekoch nití a kvapkal na látku, ktorú neustále utieral handrou.
Ľudia v tejto horúčave, samozrejme, smrdeli, no niektorí smrdeli viac než iní. Jeden zo strihačov v otcovej dielni páchol ako žrebec a môj otec, ktorý inak vôbec nemal čuch – nikto nevedel prečo – tvrdil, že ho cíti, a rozprával sa s ním len na diaľku. Tento chlapík sa snažil čo najviac zarobiť, a tak do práce prichádzal o pol šiestej ráno a ostával tam až do polnoci. Vlastnil niekoľko činžiakov v Bronxe a pozemky na Floride a v Jersey a bol chorobne chamtivý. Bol urastený a mal vzpriamený chrbát, strapaté vlasy a tmavé tiene na lícach. Vystrihoval vzory súčasne z osemnástich vrstiev hrubej kabátoviny, a keď tlačil strihací prístroj fŕkal ako kôň. Raz neskoro popoludní prudko zažmurkal, aby z očí vytlačil horúci pot, ľavou rukou pritom držal látku a pravou tlačil kolmú priamočiaru čepeľ, ostrú ako žiletka. Čepeľ mu prerezala ukazovák v druhom kĺbe. S hnevom odmietol ísť do nemocnice, na kýpeť si pustil vodu z kohútika, zabalil si ruku do uteráka a ďalej strihal, fŕkal a smrdel. Keď mu krv začala presakovať cez hrbé vrstvy uteráku, môj otec vytiahol prístroj zo zásuvky a prikázal mu ísť do nemocnice. No na druhý deň ráno už bol zas v práci a pracoval celý deň až do večera ako vždy, aby si zarobil na svoje činžiaky.
V tom čase ešte po Druhej, Tretej, Šiestej a Deviatej Avenue premávala visutá dráha, s poväčšine drevenými vagónmi, kde sa dali otvárať okná. Po Broadwayi jazdili otvorené trolejbusy bez bočných stien, kde bolo síce horúco, ale aspoň tam trochu prefukovalo, takže zúfalí ľudia, čo to už nemohli vydržať vo svojich bytoch, si proste za groš kúpili cestovný lístok a niekoľko hodín sa bezcieľne vozili po meste, aby sa ochladili. Nehovoriac o plážach na Coney Island — tie boli každý víkend tak nabité ľuďmi, že takmer nebolo kam si sadnúť alebo si položiť knihu či párok v rožku.
S klimatizačným zariadením som sa prvý raz stretol v šesťdesiatych rokoch, keď som býval v hoteli Chelsea. Takzvaná správa budovy nám poslala prístroj na kolieskach, z ktorého podľa nálady občas sálal chladný a občas horúci vzduch a do zariadenia bolo treba nalievať krčahy vody. Po prvom naplnení prístroj postriekal celú izbu, a museli ste dávať pozor, aby bol obrátený smerom ku kúpeľni a nie k posteli.
Istý pán z Južnej Afriky mi raz povedal, že augustové horúčavy v New Yorku boli väčšie než v ktoromkoľvek mieste v Afrike, ktoré poznal, no ľudia sa obliekali, akoby žili na severe. Mal nutkanie obliecť si šortky, ale obával sa, že by ho mohli zatkli ako exhibicionistu.
Proti horúčaeu vynachádzali rôzne iracionálne riešenia: ľanové obleky, ktoré sa zosypali do hlbokých záhybov, keď ste zohli ruku či nohu, či pánske slamené klobúky tvrdé ako maces, ktoré ako tvrdé žlté kvetiny každý rok v v určitý posvätný deň – okolo 1 júna – rozkvitli po celom meste. Klobúky na čelách mužov vyrývali hlboké ružové vrásky a pokrčené obleky, ktoré boli údajne chladivé, bolo treba zhŕňať, vyhŕňať a odhŕňať, aby sa do nich telo zmestilo.
Celé mesto sa v lete vznášalo v opare, ktorý viedol obvykle rozumných ľudí k tomu, že donekonečna opakovali idiotský pozdrav „Je vám dosť teplo? Ha ha!“ Znelo to ako posledný žart pred chvíľou, keď sa celý svet roztopí v kaluži potu.
Článok vyšiel v týždenníku The New Yorker.