Mať za priateľa investičného bankára môže byť veľmi užitočné. Vidíte, aké mravne sporné a riskantné mnohé pôžičky a akcie sú a aké to je zažiť v bruchu obludy menom finančný trh najskôr zázračné zmnoženie ziskov a potom ešte zázračnejšie rozpustenie peňažných hodnôt. Poprosil som ho, aby rozprával, a jednoducho som len zapisoval.
Nikto v mojom biznise nemohol predvídať, že to môže byť také zlé. Aj keď mnohí z nás boli už nejaký čas, napríklad od začiatku roka, nastavení na klesajúcu tendenciu.
Hory kuracincov
Mám zmiešané pocity – na jednej strane banky spolu s rating agencies (takzvanými nezávislými posudzovateľmi bonity cenných papierov) priniesli investorovi kopu jedovatých produktov, ktoré investori nikdy nemali kupovať. Šialené bolo, že ako argument na predaj mnohých derivátov sa požíval fakt, že kupec mohol takmer o všetko prísť. Nakupovali, pretože tým mohli nafúknuť svoje vlastné bilancie do neuveriteľných rozmerov.
Na druhej strane sa všetci – aspoň na Západe – podieľali na úverovej bubline: hyperzadlžení vlastníci domov, všetci tí, čo si nabrali stopercentné úvery na špekulácie s nehnuteľnosťami: každý, čo deň čo deň necháva kypieť dlh na kreditke, každý, čo si rok čo rok kúpi na dlh nové auto, vlastne každý, kto žil nad pomery, a to platí tak pre veľké koncerny ako pre súkromné osoby. V konečnom dôsledku je to celé dôsledok chamtivosti a krátkozrakosti, systému, ktorý povzbudzoval zadlžovanie. K tomu úplné zlyhanie vládneho dozoru v Spojených štátoch a Veľkej Británii.
Menetekel jasne stále na stene, mnohí z nás boli skeptickí z čoraz deravejších cenných papierov z laboratórií Wall Street, bizarných a komplikovanejších konštrukcií z oddelení „štruktúrované úvery“. Znášali mohutné zisky, ale nikto okrem vnútorného kruhu nechápal, ako v skutočnosti fungujú. Boli to tajné múdrosti. Ešte si pamätám, ako som roku 2000 prosil jedného skúseného kolegu, aby mi to vysvetlil, a on povedal doslova: „No, robíme z kuracincov kuracie toasty.“ Celé hory kuracincov.
Smrteľná pasca
Presnejšie sa to ani nedá povedať. A každý, kto vedel narátať do desiatich, vedel, že sa obchoduje s vecami, ktoré nikdy neboli určené na otvorený obchod. Inými slovami, boli to nástroje „buy and hold“. Keď si ich musel predať, bol si babrák. Keď ich muselo predať veľa ľudí naraz – to si nepredstavoval nikto, a teraz si to už predstavovať nemusíme.
Produkty boli viacnásobne zadlžené a samy osebe riskantné. Predstav si, že kreditný základ pod tým všetkým postihlo zemetrasenie, takže sa všetko roztriaslo. To je, ako keby niekto predal Volkswagen, ktorý ide rýchlo ako Ferrari, ale nemal bezpečnostný pás. Potom začne pršať, cesta je mokrá a vysvitne, že podvozok ti zvarili zo súčiastok na šrotovisku. Vezieš sa v smrteľnej pasci. Tak to bolo so subprime hypotekárnymi úvermi v Spojených štátoch. Pred touto krízou sme sa často prizerali takýmto autonehodám a dobre na nich zarábali. Cez deriváty už vyfučali obrovské sumy. Miliardy.
A odrazu sme sami sedeli v tom aute a ono sa šialeným tempom rúti k múru. Nielen to. Narazili aj naši najvýznamnejší klienti, hedžfondy. Lehman bol dôležitý hráč v Prime Brokerage. A mnoho fondov si peniaze nestihlo vybrať. Nikto nevedel, akú hodnotu ešte jeho papiere u Lehman Brothers majú. Bol to hrozný zmätok, nik sa v tom nevyznal. A stále to nemáme pod kontrolou, ani zďaleka nie.
Malá armáda
Samozrejme, že to mali vedieť lepšie. Vezmite si ako príklad Merrill Lynch. Pod vedením nekompetentných manažérov sa rozhodli vstúpiť do hry so štruktúrovanými úvermi vo veľkom. Tak si doviedli najlepších chlapcov, akí sa len dali zohnať. Malú armádu. Nalákali ju sľubmi závratných garancií. Tí sa hneď aj pustili do práce, vyrábali jedovaté produkty ako na bežiacom páse a v priebehu niekoľkých rokov bol Merrill Lynch jedným z dvoch hlavných hráčov.
Nejaký čas to šlo ako po masle. Ale chlapci si v množstve z tých dealov nechali tie najriskantnejšie tranže. Presnejšie povedané, takmer 70 miliárd. Nikto v menedžmente nerozmýšľal o tom, do akého rizika tým firma šla. Možnože nechceli pripustiť, že vôbec netušia, ako tie produkty fungujú, nehovoriac o tom, ako by ich mali analyzovať a vyčísliť ich hyperkomplikované riziká.
V Nemecku bola investičná úverová banka jednou z obetí implózie štruktúrovaných úverov. V Londýne bolo všeobecne známe, že im môžete streliť hocičo, len nech je to dosť exotické a dosť veľké. Takí zákazníci boli snom každého predavača. Nikto sa nikdy nespýtal, prečo banka s jasným mandátom úverovať stredne veľké firmy nakúpila také štuktúrované kredity.
Bojový tón
Som rád, že ešte mám nejaký džob. Nehovorí sa veľmi o tom, že v našej branži je viac nezamestnaných než v ktorejkoľvek inej – 150 000 len v Londýne. Môžu nás kedykoľvek vyhodiť. Zarábame veľa, ale kedykoľvek môžeme byť na dlažbe.
Profesionalita tých ľudí na mňa urobila veľký dojem. Každý ďalej pracuje na svojich každodenných úlohách, aj keď plno z nás muselo zažiť, ako sa ich súkromný majetok rozplynul vo vzduchu. Bonusy nám z tridsiatich až päťdesiatich percent vyplácali v akciách, ktoré sa nesmeli niekoľko rokov predávať, a ani potom ich mnohí nepredali (hlúpe, viem, fakt hlúpe), a tie akcie teraz o tretinu klesli. A na rozdiel od iných profesií my to vidíme na vlastné oči. Tie čísla, pre ktoré sme chudobnejší a chudobnejší, sa nám celý deň mihajú pred očami.
V tejto branži sú ľudia chladnokrvní. Veľa sa tu kľaje a kričí, ale nenarieka. Tón je bojový. Legendárny je výrok Johna Macka, čo teraz spravuje banku Morgan Stanley. „There‘s blood in the water. Let‘s go kill someone.“ (Vo vode je krv. Poďme niekoho zabiť.) Náš šéf nám všetkým rozposlal z YouTube kúsok z filmu Any Given Sunday (Víťazi a porazení). Bolo to ako ísť do vojny. Obklopil nás fenomenálny pocit solidarity.