Je pochudnutý. Má vystrihané vlasy. Tvár mu predlžuje kozia briadka. A jeho pohľad sa mi v to ráno zdá prekvapivo jasný, takmer radostný.
Podpora Cesaremu Battistimu. Foto: Reuters
Rozhovor nie je ľahký, pretože v tomto prísne stráženom väzení na predmestí Brazílie nás delí priečka z tvrdeného skla a musíme sa rozprávať cez telefón. Ostatní návštevníci a uväznení robia presne to isté a všetky tie zvuky vytvárajú strašný lomoz.
Bez okolkov mu položím otázku, ktorá ma kvári, odkedy som vyrazil z Paríža: Je pravda, že prv než ho zatkli, ho už dávno sledovala polícia?
– Áno. Sledovali ma celý rok. Prenajal som si byt, oni si prenajali byt hneď podo mnou. Šiel som do reštaurácie, oni si rezervovali vedľajší stôl. Bol som doma v kúpeľni a videl som, ako sú pred mojím oknom zavesení na horolezeckých popruhoch. Po čase z toho idete zošalieť. Pýtate sa sám seba, či už náhodou nie ste paranoidný…
– Až kým…?
– Až kým toho slávneho rána, tesne predtým, ako boli u vás voľby, nedostali rozkaz konať. Pristúpili ku mne. Slušne. Žiadny škandál. Tak čo, Cesare, ideme? Ideme, odpovedal som. A hotovo. Bolo po všetkom. Predsa len sa mi to asi nesnívalo.
Povedal to s úsmevom, bez akýchkoľvek emócií, tak trochu ako v románoch, kde sa vždy v určitom okamihu život utečenca stáva neznesiteľným a zatknutie je pre neho akýmsi vyslobodením. Zmením tému.
– A inak? Aké sú brazílske väznice?
– Skutočným problémom je veľkosť ciel. Momentálne je nás sedem na pätnástich metroch štvorcových. Matrace si musíme nalepiť jednu na druhú.
– Aký typ väzňov tu je?
– Mladí. Predtým som bol väčšinou v base ten najmladší. Teraz je to naopak. Som tu najstarší.
Zo srdca sa zasmeje a odrazu je zvláštne detský.
– Ale akí sú to väzni? Spáchali bežné zločiny? Alebo sú to politickí väzni?
– Federálni. Tu ste vo federálnom väzení. Čiže sú to skôr ťažkí zločinci. Ale predsa je tu jedna absurdná drobnosť: sú medzi nimi aj drobní delikventi, niekedy bezdomovci, ktorí na stavbách kradli medené drôty. Ale keďže meď sa v Brazílii považuje za majetok štátu, ocitajú sa medzi federálnymi zločincami.
Pokúsim sa zažartovať na tému Brechtovej hry Nákup medi, ktorú kedysi zvykli čítať mladí marxisti-leninisti a pokračujem o jeho dnešných zážitkoch z čítania. Dokáže v týchto podmienkach čítať? Ak áno, čo.
– Ale áno! Veď ako hovorí Beckett, nič iné neviem. A navyše nemám ani nič iné na robote. Minulý týždeň som čítal Kafku. A teraz čítam ten nový Markowiczov preklad Dostojevského. Poznáte ho?
Prv než stihnem odpovedať, s prvým zábleskom nepokoja v očiach dodá:
– Počkajte. Povolili vám len hodinovú návštevu. A ja vám chcem toho toľko povedať. Najprv toto – prosím, zapíšte si to a odovzdajte našej priateľke Fred Vargasovej.
Cez sklo mi ukáže stránku vytrhnutú zo školského zošita, na ktorú po portugalsky spísal zoznam najzákladnejších vecí, ktoré potrebuje: mydlo v prášku, zapaľovač, poštové známky a obálky, pero.
– Ale najmä ten román, ktorý práve dokončujem, a ktorý tentoraz píšem po francúzsky…
Všimne si môj prekvapený výraz.
– Áno. Odkedy som utiekol, stalo sa čosi čudné. Prirodzene, myslím na Taliansko. Napríklad na obete teroristických skupín v Taliansku. A dokonca na ne po prvý raz myslím naozaj, hlboko, nielen preto, aby som sa zbavil viny a dokázal, že ja som nezabil. Ale pokiaľ ide o písanie v taliančine, to už nedokážem, akoby sa za mnou zavreli jedny dvere. Tak som sa dal na francúzštinu. Skrátka a dobre, chcem len povedať, že podstatná časť toho románu je v mojom počítači a ten zostal v mojom poslednom byte. Myslíte si, že by bolo možné dostať sa k nemu?
– Možno sa nájde riešenie, hovorím. Predvčerom som sa stretol s novým ministrom spravodlivosti a…
– So samotným ministrom? Tarsom Genrom?
Teraz som zasa ja prekvapený z toho, že on je prekvapený. Keďže minister zvolal tlačovku, informáciu o tomto stretnutí včera zverejnili všetky veľké denníky v krajine. Očividne má nárok na Dostojevského, ale nie na noviny.
– Hej, s Genrom. Šiel som mu znovu povedať to, čo hovorím už od samého začiatku. Že terorizmus síce považujem za to najvyššie zlo, ale že predpoklad o vašej nevine sa mi zdá nesmierne vážny. A že vyhostiť vás do Talianska, krajiny, ktorá znovu neotvára prípady odsúdené v neprítomnosti, by znamenalo poslať vás bez súdneho procesu na doživotie…
– No a?
V tomto “no a?” cítim také obrovské očakávanie, že tentoraz mu váham odpovedať.
– No a neviem. Zdalo sa mi, že Genro pozorne počúva. Že ma chce povzbudiť. Sám od seba mi spomenul prípad Kolumbijčanov, ktorých sa Najvyšší súd rozhodol nevyhostiť. Ale…
– V poriadku, preruší ma a nakloní sa k sklenenej priečke, ako keby mi chcel čosi pošepnúť do ucha. Ale čo ten počítač? Myslíte, že si s ním môžete pohovoriť o tom počítači?
Cesarovi Battistimu ide o slobodu a svojím spôsobom aj o život. Ale v tomto okamihu je v prvom rade uväzneným spisovateľom, ktorý nemôže písať.