Kto má na svedomí svetovú finančnú krízu? Toto je hlavná otázka, ktorá tajne trápi ruskú moc.
Foto: Reuters
Kremeľ je presvedčený o tom, že na svete niet náhod, zákonitosti ani ľudského svedomia. Zato však existujú sprisahania. Väčšinou namierené proti Rusku. Takýmto sprisahaním bola oranžová revolúcia v Kyjeve a ružová revolúcia v Tbilisi. A za každým sprisahaním stojí Amerika. A za Amerikou svetový sionizmus? A za svetovým sionizmom – že by sám diabol?
Slovné fantázie
Pre našu svätú Rus je finančná kríza smrteľne nebezpečná. A v tom zmysle skutočne niečím pripomína aids. Ale prečo práve v Rusku hraničí so smrťou? No predsa preto, lebo sa rozbieha na pozadí ďalšej krízy, krízy dôvery. Za posledné roky sa štát stal znovu nepreniknuteľným ako za sovietskych čias. Aj keby ho viedli tie najlepšie pohnútky a národné záujmy, štát o nich nediskutuje so spoločnosťou, len ich diktuje zhora v podobe nariadení ako Deus ex machina.
Symbol Kremľa ako pevnosti s vysokými zubatými stredovekými múrmi dostáva pochmúrny aktuálny význam. Tak vzniká atmosféra totálnej podozrievavosti. Kremeľ môže vyhlásiť, a často aj vyhlasuje, že u nás žiadna finančná kríza nie je, a obyvatelia mu musia veriť. Kremeľ čiastočne sám verí tomu, čo hlása, pretože v Rusku sa historická skutočnosť obyčajne vytvára pomocou slov a nie činov: slová popierajúce krízu účinkujú ako zázračná obrana proti kríze. Na potvrdenie svojich slov musí Kremeľ nájsť zahraničného vinníka, čo sa mu aj darí: medzinárodnú finančnú krízu zavinili Američania a ak sa kríza odrazí aj na ruskej ekonomike, je jasné, kto je na vine.
Za Sovietskeho zväzu by vláda tvrdila, že Američania spôsobili finančnú krízu naschvál, aby nás zničili, a v prípade potreby je Kremeľ schopný čosi také vyhlásiť aj dnes. Ak sa nám nepodarí krízu zahovoriť, musíme ju nafúknuť do rozmerov vesmírnej katastrofy a nastrašiť obyvateľstvo, aby sme mohli krajinu zmeniť na vojenský tábor s príslušnou formou vlády, všetko, samozrejme, pre dobro štátu. Kremeľ krízu buď popiera, alebo ju, naopak, nafukuje, ale koho tým vlastne oslovuje? Obyvateľstvo Ruska sa delí na tri kategórie ľudí.
Truhlica s pokladom
Do prvej kategórie patria tí, čo finančnej kríze rozumejú nemenej, ak nie viac než sám štát. Podnikatelia, bankári a biznismeni, od drobných firiem po oligarchov. V nich vláda nevyvoláva dôveru, vedia, že ich nemilosrdne obetuje, ak sa jej to bude hodiť. Príbeh Michaila Chodorkovského má dva dôsledky. Biznis sa naľakal štátu a začal mu lokajsky prisluhovať, súčasne sa však stiahol do vlastnej ulity, pretože pochopil, že od štátu nemôže očakávať nič dobré. V podmienkach krízy biznis urobí všetko, aby obránil svoje záujmy a kompromisy so štátom uzatvára len z taktických dôvodov, keď sa sústreďuje predovšetkým na vývoz kapitálu za hranice. Veď i samotný štát v podobe svojej elity obťažkanej veľkými peniazmi premýšľa, ako si zachrániť peniaze v zahraničí. A práve tu sa odhaľuje základná slabosť hierarchie kremeľskej moci, o ktorej tunajší liberáli vždy tvrdili: kým bude dosť petrodolárov a kým stabilizačný fond bude ako truhlica s pokladom, štát môže hovoriť z pozície sily, ale akonáhle zavládne finančná choroba, štát v prvom rade stratí hlas: môže kričať, ale nikto ho nebude počuť.
Štát sa pochopiteľne snaží vysvetliť náš finančný aids aj ako výsledok našej druhej národnej choroby, ktorú ešte Gogoľ opisoval ako úplatkárstvo a dnes prerástla do korupcie. A hoci pri odhaľovaní korupcie je štát zhrozený, že peniaze, ktoré vráža do boja s korupciou, miznú v čiernej diere, sám je otcom korupcie, pretože korupcia je súčtom politických a ekonomických chýb štátu. Z hľadiska dejín je to rovnaký úkaz ako nevykoreniteľný stalinizmus, historická choroba moci. A v situácii finančnej krízy, podobne ako za vojny, korupcia v Rusku dostáva neohraničený význam.
Mimochodom, ekonomicky vzdelaných ľudí v prostredí biznisu možno v Rusku spočítať na prstoch jednej ruky, ak ich porovnáme s dvoma ďalšími kategóriami obyvateľstva.
Drevený rubeľ
Do nej patria ľudia, ktorí žijú v neustálej panike a obavách o svoju životnú úroveň. Nedávno, keď som sa chystal cestovať do cudziny, som bol v štátnej sporiteľni vymeniť si ruble na eurá a ľudia sa na mňa vrhli s otázkou: prečo meníte? Máme aj my meniť, zachránime si úspory?
Ani táto kategória ľudí, ku ktorej patria stredné vrstvy, ako aj menej zámožní, ale predsa len čo-to zarábajúci proletári z kancelárií a tovární, štátu nedôveruje. Tomuto typu ľudí sa za Sovietskeho zväzu hovorilo meštiaci alebo buržuji, ale ich rady sa teraz vďaka komunistom rozrástli. Títo ľudia už cítia, že sa začala finančná kríza, alebo tušia, že sa čoskoro začne. Necítiť krízu sa už nedá. Továrne zastavujú výrobu a tie, ktoré ešte fungujú, znižujú stavy. Z televízie a časopisov miznú reklamy. Známy scenárista mi povedal, že má pozastavených deväť z desiatich projektov. Čo nevidieť sa zosype trh s nehnuteľnosťami. V stavebných firmách vládne zmätok. Konečne začal klesať aj rubeľ, ktorému ľud hovorí drevený. Klesá zo dňa na deň a nikto nevie, ako hlboko ešte. A k tomu ešte na svetovom trhu klesajú ceny ropy a všetkých uhľovodíkov – začína sa rúcať všetko, na čom bol postavený putinský mýtus blahobytu a stability.
Ruský meštiak má negatívnu genetickú pamäť. Vie, že ak nebude kradnúť, nezarobí, a ak zarobí, zoberú mu. Žije s pocitom, že vojna sa skončila včera a ďalšia sa začne zajtra. Je pripravený aj nepripravený na katastrofy, ale ak platí, že v núdzi poznáš priateľa, štát priateľ nie je. Táto kategória občanov nie je ani liberálna, ani konzervatívna, riadi sa svojskou filozofiou – filozofiou apokalypsy, a keď zavonia pečienka, je po vlasteneckých záväzkoch.
Liečba vodkou
Štát má však obrovského nezodpovedného zástancu – tretiu kategóriu obyvateľstva, do ktorej patria obyvatelia, ktorí na všetko kašľú a nemajú čo stratiť, pretože nič nemajú. Krízu si nevšímajú, lebo žijú v permanentnej kríze. Liečia ju vodkou a ľahostajnosťou k osudu. Tejto archaickej kategórii obyvateľov sa hovorí ľud.
Ľud verí na sprisahania rovnako ako štát. A ľud, to je vlastne tá naša svätá Rus, neotrasiteľná vo svojej večnej pravde a spravodlivom utrpení, ako aj vo svojej neláske k cudzím – ku ktorým patria aj Európania – a boháčom. Nie je problém presvedčiť ich, že kríza škodí len bohatým, a ich škodoradosti už viac netreba. Takýto spojenec musí, pochopiteľne, byť neustále pod ochranou štátu a cirkvi, aby sa neprerodil na divé stádo, ochotné prijať myšlienky komunizmu, fašizmu či anarchizmu. Takýto ľud sa viac hrozí prohibície než spoločenskej katastrofy.
V poslednom čase však pozícia národa ako archaického úkazu čoraz viac slabne a zosilnela pozícia obyvateľov, ktorí vyrástli z ľudu a nie je im celkom cudzia myšlienka modernizácie. Štát je postavený pred nasledovnú skutočnosť: on neverí obyvateľstvu a obyvateľstvo neverí štátu. Takáto choroba sa v kríze ťažko lieči. Dlhodobo môže zapríčiniť tak zmenu moci, ako aj rozpad krajiny. Keďže štát má politické pole Ruska pod kontrolou, smrteľné východisko sa pravdepodobne odkladá na neskôr a finančný aids zatiaľ spôsobí len to, že obyvateľstvo bude ešte chudobnejšie a štát ešte tvrdší.
Text vyšiel v poľskom preklade týždenníku Newsweek polska.