Dve zlovestné udalosti – nedávny 11. september a súčasná finančná kríza – názorne ukazujú, ako sa dejiny opakujú, najprv ako tragédia a potom ako komédia. Ale nový americký prezident nám dáva v temných časoch nádej, že realistickí cynici nemusia mať posledné slovo.
Foto: Reuters
Noam Chomsky vyzval ľudí, aby za Baracka Obamu hlasovali „bez ilúzií“. Zdieľam všetky pochybnosti, týkajúce sa reálneho dopadu jeho víťazstva: z pragmatického hľadiska je viac než možné, že sa Barackovi Obamavi podarí zlepšiť len zopár maličkostí a že sa z neho vykľuje „Bush s ľudskou tvárou“. Je možné, že bude robiť v podstate rovnakú politiku, len v atraktívnejšej podobe, čím zas posilní hegemóniu Spojených štátov, naštrbenú počas katastrofických rokov Bushovej vlády.
Sloboda ľudstva
Napriek tomu je v tejto reakcii niečo zásadne nesprávne – chýba tu totiž jeden podstatný prvok. Obamovo víťazstvo nie je len jedným z mnohých výkyvov vo večnom parlamentnom boji o väčšinu s celou jeho pragmatickou vypočítavosťou a manipuláciami. Jeho víťazstvo je znamením čohosi oveľa väčšieho. Preto sa istý môj americký priateľ, tvrdošijný ľavičiar a človek bez ilúzií, pri správe o víťazstve Baracka Obamu rozplakal. Popri všetkých našich pochybnostiach sme v tej chvíli všetci pocítili slobodu a uvedomili sme si, že sa podieľame na univerzálnej slobode ľudstva.
Vo svojom Spore fakúlt Immanuel Kant kladie jednoduchú, no ťažkú otázku: dochádza v dejinách k skutočnému pokroku? (Kant mal na mysli morálny pokrok, nielen materiálny rozvoj.) Dospel k záveru, že pokrok nie je možné dokázať, je však možné rozpoznať znamenia toho, že pokrok je možný. Jedným z takých znamení bola Francúzska revolúcia, ktorá poukázala na možnosť slobody: to, čo bolo kedysi nemysliteľné, sa stalo, a jeden celý národ dokázal bez strachu povstať v boji za slobodu a rovnosť.
Dôležitejšie než tie skutočné – často krvavé – udalosti na parížskych uliciach bolo nadšenie, ktoré francúzske udalosti vyvolali v očiach sympatizantov po celej Európe a dokonca až na ďalekom ostrove Haiti, kde privodili ďalšiu udalosť svetového dejinného významu: prvú vzburu čiernych otrokov. Možno tvrdiť, že k najvzletnejšiemu okamihu celej Francúzskej revolúcie došlo v okamihu, keď delegácia z Haiti pod vedením Touissainta l‘Ouverturea pricestovala do Paríža a Ľudové zhromaždenie ich s nadšením privítalo ako rovných medzi rovnými.
Víťazstvo Baracka Obamu je znamením dejín v trojnásobnom Kantovom zmysle, ako signum rememorativum, demonstrativum, prognosticum. Je to znamenie, ktoré v pamäti rozoznieva spomienku na dávnu minulosť otrokárstva a na boj za jeho zrušenie; udalosť, ktorá v dnešných časoch názorne dokazuje možnosť zmeny; a nádej v budúce úspechy. Mnoho pokrokovo zmýšľajúcich ľudí tajne pristupovalo k voľbám so skepsou, s obavou, že v súkromí volebných kabínok sa znovu prejaví verejne tajený rasizmus. Ukázalo sa však, že sa mýlili. Na Henrym Kissingerovi, tomto cynickom reálpolitikovi par excellence, bolo najzaujímavejšie, ako hlboko sa mýlil vo väčšine vecí, ktoré predpovedal.
Keď napríklad roku 1991 na Západ prenikla správa o protigorbačovovskom sprisahaní, Henry Kissinger sa okamžite zmieril s tým, že nastal nový režim. Režim sa však o tri dni s hanbou zrútil ako domček z karát. Paradigmatickí cynici nám našepkávajú: „Čo nevidíš, že tu nejde o nič iné ako o peniaze/moc/sex, že všetky tie vyhlásenia o princípoch či hodnotách sú len prázdne frázy, ktoré nič neznamenajú?“ Cynici sú však slepí k vlastnej naivite, k naivite svojej cynickej múdrosti, ktorá ignoruje silu ilúzií.
Víťazstvo Baracka Obamu nevyvolalo také nadšenie len preto, že skutočne nastalo, napriek všetkým obavám, ale aj preto, že názorne dokázalo, že čosi podobné je možné. Platí to o všetkých obrovských dejinných prevratoch – stačí spomenúť pád Berlínskeho múru. Hoci sme si všetci boli vedomí zhnitej neschopnosti komunistických režimov, nikto z nás naozaj neveril, že sa jedného dňa rozpadnú – boli sme, podobne ako Henry Kissinger, obeťami cynického pragmatizmu. Prinajmenšom dva týždne pred voľbami bolo jasné, že Barack Obama zvíťazí, napriek tomu však boli všetci prekvapení.
Naliehavosť problému
Skutočný boj sa začne až teraz, po víťazstve: bude sa bojovať o to, čo toto víťazstvo má reálne znamenať, najmä v súvislosti s dvoma ďalšími zlovestnými udalosťami: 11. septembrom a súčasnou finančnou krízou. Tieto dve udalosti názorne ukazujú, ako sa dejiny opakujú – najprv ako tragédia a potom ako komédia. Slová prezidenta Busha po udalostiach 11. septembra a vypuknutí finančnej krízy zneli ako dve verzie toho istého prejavu. Vtedy aj teraz varoval, že je ohrozený americký spôsob života a že treba rýchlo a rozhodne konať. Oba razy žiadal, aby sa Američania dočasne vzdali svojich základných hodnôt (záruk individuálnej slobody, respektíve trhového kapitalizmu), aby tieto hodnoty zachránili. Odkiaľ sa táto podobnosť berie?
Pád Berlínskeho múru bol začiatkom šťastných deväťdesiatych rokov. Ako vyhlásil Francis Fukuyama, liberálna demokracia v zásade vyhrala. Jedenásty september sa všeobecne pokladá za koniec tejto éry. Zdá sa však, že utópia musela umrieť dva razy: koniec liberálno-demokratickej politickej utópie 11. septembra neznamenal koniec ekonomickej utópie globálneho trhového kapitalizmu. Tá sa skončila práve teraz.
Odkedy vypukla finančná kríza, nie je už možné ignorovať gigantickú iracionálnosť globálneho kapitalizmu. V boji proti aidsu, hladu, nedostatku vody alebo globálnemu otepľovaniu si naliehavosť problému síce uvedomujeme, ale hovoríme si, že ešte máme čas uvažovať a odďaľovať rozhodnutie. Keď svetoví lídri na Bali rokovali o klimatických zmenách, vyhlásili za veľký úspech, že stretnutie dospelo k záveru, že sa o dva roky stretnú zas a budú v rokovaniach pokračovať. No v prípade finančnej krízy už všetci pociťovali absolútnu naliehavosť situácie a okamžite dali k dispozícii nepredstaviteľné finančné prostriedky. Záchrana ohrozených živočíšnych druhov, záchrana planéty pred globálnym otepľovaním, liek na aids, záchrana hladujúcich detí… To všetko počká, len treba zachrániť banky!, to je bezpodmienečný imperatív, ktorý si vyžaduje okamžitý zákrok a hneď sa ho aj dočká. Vypukla absolútna panika. Všetkých ihneď stmelila nadnárodná a nadstranícka jednota a dávne spory medzi svetovými lídrami boli zabudnuté v mene odvrátenia katastrofy. Pritom fenomenálne obrovská suma peňazí nebola určená na nejaké jasné „skutočné“ opatrenie, ale na „obnovenie dôvery“ v trhy, čiže otázku viery. Potrebujeme ešte ďalší dôkaz, že kapitál je skutočnom nášho života, tým skutočnom, ktorého požiadavky sú oveľa absolútnejšie než najnaliehavejšie požiadavky našej spoločenskej a prírodnej skutočnosti?
Porovnajme teraz týchto 700 miliárd, investovaných do stabilizácie bankového sektoru len v USA, s 22 miliardami, ktoré bohaté krajiny prisľúbili na pomoc chudobnejším krajinám v boji s potravinovou krízou, ale uvoľnili z nich zatiaľ len 2,2. Potravinovú krízu nemôžeme zvaliť na obvyklých podozrivých, čiže korupciu, nekompetenciu alebo zasahovanie štátu. Dokonca aj Bill Clinton priznal, že „všetci, mňa nevynímajúc, sme to pokašľali“ tým, že sa s úrodou zaobchádzalo ako s tovarom namiesto ako so životne dôležitým právom chudobných tohto sveta. Bill Clinton pripisuje vinu nie jednotlivým štátom či vládam, ale dlhodobej západnej politike presadzovanej Medzinárodným menovým fondom a Európskou úniou a realizovanej Svetovou bankou, Medzinárodným menovým fondom a inými medzinárodnými ustanovizňami, ktoré nútili vlády afrických a ázijských krajín, aby prestali subvencovať miestnych poľnohospodárov a aby na najúrodnejšej pôde začali pestovať lukratívnejšie plodiny na vývoz. Výsledkom týchto štruktúrnych úprav bola integrácia miestneho poľnohospodárstva do globálnej ekonomiky: úroda sa vyvážala, roľníkov vytláčali z pôdy do žobrácky plateného nádenníctva a chudobné krajiny sa stávali čoraz závislejšími od dovozu potravín.
Chudobné krajiny sa tak dostali do postkoloniálnej závislosti a ľahšie podliehajú fluktuáciám trhu – dôsledkom prudkého nárastu cien obilnín (čiastočne spôsobeného tým, že sa úroda používa ako biologické palivo), sú hladujúci obyvatelia krajín od Haiti po Etiópiu.
Bill Clinton mal pravdu, keď povedal, že „potraviny nie sú tovarom ako každý iný. Musíme sa vrátiť k politike maximálnej potravinovej sebestačnosti. Je nezmysel nahovárať si, že môžeme rozvíjať krajiny na celom svete bez toho, aby sme podporili ich schopnosť uživiť sa“.
Ideologické interpretácie
K tomuto mám dve pripomienky. Po prvé, rozvinuté západné krajiny sa postarali o to, aby zabezpečili vlastnú potravinovú sebestačnosť pomocou finančnej podpory pre svojich poľnohospodárov (poľnohospodárske subvencie tvoria napríklad takmer polovicu celého rozpočtu EÚ). Po druhé, zoznam vecí, ktoré nie sú „tovar ako každý iný“ je podstatne dlhší. Okrem potravín (a obranyschopnosti, ako vie každý vlastenec) k nim patrí aj voda, energia, životné prostredie, kultúra, školstvo, zdravotníctvo – ale kto o tom všetkom má rozhodovať, ak to neprenecháme trhu? A tu sa znovu vynára otázka komunizmu.
Nie je veľmi pravdepodobné, že finančná kríza roku 2008 bude mať nečakané pozitívne dôsledky, že nás zobudí zo sna a triezvo nám pripomenie, že žijeme v realite globálneho kapitalizmu. Závisí to od toho, do rúška akej symboliky, akej ideologickej interpretácie či akého príbehu sa všetko zahalí a aký smer to dá všeobecnému vnímaniu krízy. Keď sa preruší obvyklý beh vecí, otvorí sa pole pre „diskurzívnu“ ideologickú súťaž.
Začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia Hitler vyhral súťaž o to, ako interpretovať príčiny krízy Weimarskej republiky a východiská z nej; roku 1940 vo Francúzsku maršál Pétain vyhral súťaž o definovanie príčin francúzskej porážky. Marxisticky povedané, hlavnou úlohou dnešných ideológov je presadiť takú interpretáciu finančnej krízy, v ktorej hlavným vinníkom nebude kapitalistický systém ako taký, ale jeho úchylky – nedostatočná regulácia, korupcia veľkých finančných inštitúcií a tak ďalej.
Proti tejto tendencii treba postaviť základnú otázku: ktorý nedostatok systému ako takého pripúšťa možnosť takýchto kríz a kolapsov? V prvom rade si musíme uvedomiť, že korene tejto krízy siahajú do dobre mieneného rozhodnutia z roku 2001. Keď praskla bublina internetového podnikania, americkí poslanci na oboch stranách politického spektra sa rozhodli podporiť investície do nehnuteľností, a tým udržať ekonomiku nad vodou a zabrániť recesii. Dnešná kríza je cena, ktorú Spojené štáty platia za to, že sa pred siedmimi rokmi vyhli recesii.
Preto hrozí nebezpečenstvo, že dnes nezvíťazí taká interpretácia krízy, ktorá nás prebudí zo sna, ale ktorá nám dovolí ďalej snívať. A práve toho by sme sa mali najviac obávať: nielen ekonomických dôsledkov krízy, ale očividného pokušenia vzkriesiť vojnu proti terorizmu a americký intervencionizmus, len aby sa ekonomika udržala nad vodou.
Víťazstvo Baracka Obamu túto dilemu nevyriešilo, rozšírilo však našu slobodu, a tým aj pole nášho rozhodovania. A nech sa stane čokoľvek, naďalej ostane znamením nádeje v týchto našich temných časoch, znamením, že realistickí cynici, tí naľavo i tí napravo, nemusia mať posledné slovo.
Text vyšiel v týždenníku London Review of Books.