Slavoj Žižek o Európe a o Grékoch.
Foto: Aris Messinis / AFP / Getty Images
Predstavte si scénu z antiutopického filmu, ktorý zobrazuje našu spoločnosť v blízkej budúcnosti. Uniformované hliadky v noci strážia poloprázdne ulice v centrách miest a sliedia po prisťahovalcoch, zločincoch a tulákoch. Tých čo nájdu, brutálne týrajú. No táto zdanlivo neskutočná hollywoodská scéna je v dnešnom Grécku skutočnosťou. Samozvaní strážcovia zákona v čiernych košeliach, členovia neofašistického hnutia Zlatý úsvit – ktoré popiera Holokaust, v posledných voľbách získalo 7 percent a chváli sa tým, že má podporu 50 percent aténskej polície – obchádzajú ulice a mlátia všetkých prisťahovalcov, ktorí im padnú do rúk: Afgáncov, Pakistáncov, Alžírčanov. Takto teda vyzerá obrana Európy na jar roku 2012.
Problém s obranou európskej civilizácie pred prisťahovaleckou hrozbou spočíva v tom, že brutálnosť tejto obrany ohrozuje ‚civilizáciu‘ viac než akékoľvek množstvo moslimov. S takýmito priateľmi a obrancami Európa nepotrebuje nepriateľov. G.K. Chesterton pred sto rokmi presne vystihol patovú situáciu, v ktorej sa ocitli kritici náboženstva: „Ľudia, ktorí sa púšťajú do boja s cirkvou v mene slobody a ľudstva obyčanje skončia tak, že zahodia slobodu a ľudstvo, len aby mohli bojovať s cirkvou… Sekularisti nezničili božie veci, zničili však svetské veci, čo im hádam prinesie dáku útechu.“ Mnohí liberálni bojovníci planú takou horlivou túžbou bojovať proti antidemokratickému fundamentalizmu, že sa nakoniec vzdajú slobody a demokracie, len aby mohli bojovať proti terorizmu. A zatiaľ čo „teroristi“ sú ochotní zničiť tento svet v mene lásky k inému svetu, naši bojovníci proti teroru sú ochotní zničiť demokraciu v mene nenávisti k moslimom. Niektorí milujú ľudskú dôstojnosť do tej miery, že v mene jej obrany sú ochotní legalizovať mučenie. Je to presný opak situácie, keď fanatickí obrancovia náboženstva začnú útokmi proti súčasnej svetskej kultúre a vo svojej horlivej snahe zlikvidovať nenávidené prejavy sekularizmu nakoniec obetujú vlastné náboženské renomé.
Grécki obrancovia a odporcovia prisťahovalectva však nepredstavujú hlavné nebezpečenstvo: sú len vedľajším produktom skutočnej hrozby, politiky uťahovania opaskov, ktorá Grécko dostala do súčasnej šlamastiky. Ďalšie kolo gréckych volieb sa má konať 17. júna. Európsky establišment nás varuje, že to budú životne dôležité voľby, pretože sa v nich možno rozhodne nielen o osude Grécka, ale aj celej Európy. Jeden možný výsledok – podľa nich ten správny – umožní pokračovanie bolestivého, ale nevyhnutného procesu ozdravovania prostredníctvom úsporných opatrení. Alternatíva – v prípade, že zvíťazí „extrémne ľavicová“ Syriza – je hlas za chaos a koniec (európskeho) sveta v dnešnej podobe.
Kuvici majú pravdu, ale inak ako si myslia. Tí, čo kritizujú súčasný demokratický systém sa sťažujú, že voľby nedávajú skutočnú voľbu a že máme na výber len medzi stredopravými a stredoľavými stranami, ktorých programy sú takmer neodlíšiteľné. 17. júna však pôjde o skutočný výber: medzi establišmentom (Novou Demokraciou a Pasokom) na jednej strane a Syrizou na strane druhej. A ako obvykle, keď sa vyskytne skutočná voľba, establišmentu sa zmocňuje paniky a začína tvrdiť, že v prípade nesprávneho výberu vypukne chaos, bieda a násilie. Len samotná možnosť, že by Syriza mohla vyhrať voľby, vraj vyvolala strach na svetových trhoch. Je to triumf ideologickej perzonifikácie: trhy hovoria, ako keby boli skutočnými ľuďmi, vyjadrujú svoje „obavy“ z toho, čo sa stane, ak voľby nepovedú k vytvoreniu vlády, ktorá bude mať mandát na pokračovanie programu fiškálnych úspor a štruktúrnych reforiem, predpísaného Európskou Úniou a Medzinárodným menovým fondom. Občanom Grécka takáto perspektíva nerobí starosti, majú dosť starostí s každodenným životom, ktorý sa stáva neznesiteľným do takej miery, akú Európa nezažila po desaťročia.
Máme tu do činenia so sebasplňujúcimi predpoveďami, ktoré vyvolávajú paniku a majú za dôsledok práve to, pred čím varujú. Ak zvíťazí Syriza, európsky establišment dúfa, že dostaneme tvrdú lekciu toho, čo sa môže stať, ak sa dakto pokúsi rozbiť začarovaný kruh spolupáchateľstva bruselskej technokracie a protiprisťahovaleckého pupulizmu. Preto šéf Syrizy Alexis Tsipras v nedávnom rozhovore zdôraznil, že ak Syriza vyhrá, v prvom rade sa zameria na zastavenie paniky: „Ľudia premôžu strach. Nepoddajú sa mu; nenechajú sa vydierať.“ Syrizu čaká takmer nezvládnuteľná úloha. Nie sú hlasom extrémne ľavicového „šialenstva“, ale hlasom rozumu, vystupujúceho proti šialenstvu trhovej ideológie. Zbavili sa strachu z prevzatia moci a trúfajú si vládnuť a upratať svinčík, ktorí po sebe nechali ich predchodcovia. Budú musieť prejaviť obdivuhodnú zmes zásadovosti a pragmatizmu, vernosti demokracii a ochoty v prípade potreby konať rýchlo a rezolútne. Na to, aby mali čo len minimálnu šancu na úspech, budú potrebovať celoeurópsku solidaritu: nielen slušné zaobchádzanie zo strany všetkých ostatných európskych krajín, ale aj väčšiu kreativity, napríklad v podobe kampane na podporu letného turistického ruchu ako formy solidarity.
T.S. Eliot vo svojich Poznámkach k definícii kultúry pripomenul, že sú chvíle, keď existuje len voľba medzi kacírstvom a odmietnutím viery, t.j., keď náboženstvo možno udržať pri živote len za cenu sektárskeho rozkolu. Takáto situácia dnes nastala v Európe. Len nové „kacírstvo“, aké momentálne predstavuje Syriza, môže zachrániť to, čo z európskeho dedičstva stojí za to zachrániť – demokraciu, vieru v ľudstvo, rovnostársku spoločnosť atď. Ak Syrizu potopia, dočkáme sa „Európy s ázijským hodnotovým systémom“, ktorý samozrejme nemá nič spoločné s Áziou, skôr so snahou súčasného kapitalizmu odstaviť demokraciu.
Paradox, ktorý udržiava pri živote „slobodné voľby“ v demokratických spoločnostiach spočíva v nasledovnom: máme slobodný výber pod podmienkou, že si vyberieme správne. A to je dôvod prečo, ak si daktorá krajina vyberie nesprávne (ako v prípade Írskeho odmietnutia ústavy EU) sa jej výber označuje za chybu a establišment sa okamžite domáha toho, aby sa „demokratický“ proces zopakoval a chyba bola napravená. Keď George Papandreou, ešte ako grécky premiér koncom minulého roka, navrhol referendum o záchrannom balíčku z eurozóny, samotnú myšlienku referenda odvrhli ako nesprávnu voľbu.
Médiá propagujú dva hlavné príbehy gréckej krízy: nemecko-európsky príbeh (Gréci sú nezodpovední, leniví, rozhadzujú peniaze, neplatia dane a treba ich skrotiť a naučiť finančnej disciplíne) a grécky príbeh (našu štátnu suverenitu ohrozuje neoliberálna technokracia, ktorú nám vnucuje Brusel). Keď už nebolo možné ignorovať grécke utrpenie, objavil sa tretí príbeh: Gréci v ňom vystupujú ako humanitárne obete, ktoré potrebujú pomoc, ako keby krajinu postihla vojna či prírodná pohroma. Ani jeden z týchto troch príbehov nie je pravdivý, ale ten tretí je najnechutnejší. Gréci nie sú pasívne obete: vedú vojnu s európskym ekonomickým establišmentom a v tomto boji potrebujú našu solidaritu, pretože je to aj náš boj.
Grécko nie je výnimka. Je to jedno z hlavných laboratórií, testujúcich nový sociálno-ekonomický model s potencionálne neobmedzeným uplatnením: model odpolitizovanej technokracie, v ktorej bankári a iní odborníci smú zbúrať demokraciu. Ak zachránime Grécko pred takzvanými spasiteľmi, zachránime celú Európu.