Foto: Reuters
Pri šiestich miliónoch Židov sa sranda len začal…
Čo to je?
Pesnička. Radi si ju v Rakúsku spievame. Ale nepočúvame, v Rakúsku nepočúvame. V Rakúsku sa robí. Dáva. V núdzi sa aj bije. Ale nepočúva. Rakúsko nepochopíte, keď sa budete fixovať na nejaké singulárne fenomény alebo symptómy. Musíte vidieť celok, a celok je opakom jednotlivého. Počujete niečo nechutné? Možnože ide len o omyl. Pretože Rakúšanov už počúvanie a videnie dávno prešlo. A tak platí: čo nikto nemôže uvidieť, neexistuje, a nepočuté teda tiež nie je.
Lenže ja počujem.
Čo?
Pri šiestich miliónoch Židov sa pec len nahriala…
Nič. Počúvam.
Dobre. To je teda v Rakúsku pravda: opak toho, čo by sme mohli počuť alebo museli vidieť. Napríklad pomyslite na Rakúsku ľudovú stranu! Chce „stenčiť štát“. Sú to tým pádom anarchisti? Naopak, je to „štátotvorná strana“. Že po tretíkrát za niekoľko rokov vyprovokovala nové voľby? Sú zato chaotici? Naopak! Sú, a sami to aj hovoria: „zárukou stability“! Keď nemajú väčšinu, torpédujú akúkoľvek činnosť vlády, aj tej, v ktorej práve sedia. Je to schizofrénia? Nezodpovednosť? Bože uchovaj! Každý vie, že je to „jasná línia“, „v zodpovednosti za naše Rakúsko“. Robia koalície s krajne pravicovými vyrevovačmi – nepriateľmi demokracie? Prosím vás, čo už je dnes krajná pravica? Všetky tieto nálepky, ľavica, pravica, veď to už dávno neplatí. Nemôžeme niekoho označiť za pravicového extrémistu len za to, že je hnedý. Možno že len bol na dva týždne zacviknutý v soláriu! Platí prezumpcia neviny. A vôbec: koho prešlo počúvanie a videnie, bude to ešte vidieť, môže to ešte počuť? Stačí, ak vieme: v soláriu nanajvýš zoranžoviete, po troch pivách zmodriete! Taká je pravda. Krajná pravica – to by bolo celkom, ako keby ste Rakúšana, čo vyzerá ako futbalista, hovorí ako futbalista a stojí na futbalovom ihrisku, považovali za futbalistu. To by nikomu ani nenapadlo. Vidíte!
Cyklónu B máme dosť…
Nepočúvajte. Počujte! Máme v Rakúsku „občiansku väčšinu“. To, samozrejme, neznamená, že väčšina Rakúšanov sú občania. Ani to neznamená, že väčšina Rakúšanov vie, čo sú občania. Neznamená to ani to, že v Rakúsku sú občania. A už vôbec to neznamená, že väčšina Rakúšanov pozná a ctí občianske ideály. A zo všetkého najmenej to znamená, že by väčšina javila záujem o občiansky právny stav. Znamená to len toľko, že v Rakúsku je „socialista“ nadávka – iba ak by bol aj „národný“, ale to tu znamená „vlastenecký“. Občania, prosím vás! Kto má byť občan! Poznáte nejakého? Že by pán magister Molterer? Sedliacky syn, ktorého to po univerzitnej reforme červeného Žida Kreiského zadarmo doviedlo na školu, zadarmo ňou previedlo a zadarmo zasa vyslalo domov a ktorý dnes v koalícii s antisemitami hovorí, že univerzity, „samozrejme, nesmú byť zadarmo“? Alebo pán Bartenstein? Ktorý ako fabrikant, majiteľ Generiky, šiel do vlády, ktorá zákonom zaviazala rakúskych lekárov, aby predpisovali len generiká a ani po tomto miliónovom kúsku nemá ani na topánky a nakričí na predavačku, že pánu ministrovi topánky nechcela darovať? Alebo pán doktor Schüssel? Ktorý po vlastnej diagnóze, že je „vášnivý Európan“, súhlasí s referendom o EÚ, lebo by mohlo nahnať rasistické a xenofóbne blato na mlyn jeho strany (vstup Turecka do EÚ), ale v diskusii o podobe EÚ je proti referendu (ústavná zmluva EÚ). Tak kde sú tí občania? No práve.
To je práve Rakúsko: občianska spoločnosť bez občanov. Čiže: načisto neideologická. Rakúsko je budúcnosť, Rakúsko je reálne existujúca utópia spoločnosti bez ideologických pút. Keby napríklad ÖVP volili len tí, ktorých záujmy ÖVP zastupuje, ÖVP by sa vôbec nedostala do parlamentu. Tak to vidíte: úplne neideologické volebné správanie! Čo si Tretí prezident rakúskeho parlamentu spieva u seba na chate, „… pri šiestich miliónoch Židov, nie je ešte vôbec konie…“, je teda úplne nepodstatné. Ostatne hovorí, že on ani nespieval. Možnože bol práve na záchode. Povedal len, že so spievajúcimi zdieľa „životné spoločenstvo“. A kto by, prosím, nechcel mať životné spoločenstvo?
Život, spoločenstvo – to každopádne nemá nič spoločné s tou ideológiou, ktorá je po základnom konsenze Druhej republiky trestná. Poviem vám, čo je pravý, rozumný základný konsenzus Druhej republiky: zakladateľská generácia nášho krásneho Rakúska prešla skúsenosťou, že za presvedčenie, ešte než by sa stihlo vyplatiť, vás stihne trest: monarchistov za prvej republiky, prívržencov demokratickej republiky za austrofašizmu, austrofašistov za národného socializmu, nacistov v znovuzaloženej republike. Stále to boli tí istí ľudia. Ledva sa stihli radostne podrobiť a trochu zacvičiť, hneď ich za to potrestali. A tak si povedali: Niekoľkokrát sme si bolestne zažili, že keď sme prejavili názor, tak nás zaň prenasledovali a trestali – to sa už nikdy viac nesmie stať. Preto vybudujme štát, v ktorom budeme môcť žiť úplne bez názoru. A predsa len musíte uznať: toto sa podarilo. Toto je success story. A to, že Martina Graffa zvolili za predsedu parlamentu hlasmi Rakúskej ľudovej strany, to ukazuje v celej názornosti: úspech bez ohľadu na ideológiu!
Hajl česť, sloboda, vlasť! Hajl! Hajl! Hajl!
Ale ešte jednu vec musíte uznať: takého ako Martin Graff by v Nemecku nikdy nezvolili za predsedu parlamentu, musel by odstúpiť aj ako poslanec! Tak to vidíte: my v Rakúsku sme všetko iné ako Nemci. My žiadni nemeckí nacionalisti nie sme!
Hajl! Hajl! Hajl!
A teraz ma, prosím, ospravedlňte. Musím do fitnescentra. Musím byť fit na výzvy globalizovaného sveta. Ako pekne hovorieval otec cvičiteľ Jahn: „Kde sa cvičia svaly, tam ty len vždy buď, len zlý človek nevie vypnúť hruď.“
Text vyšiel v denníku Sueddeutsche Zeitung, v slovenskom preklade v prílohe Fórum denníka SME, v českom preklade v týždenníku Respekt.