Foto: Peter van Agtmael
Narodil som sa počas vojny roku 1948, ktorej v Izraeli hovoríme Vojna za nezávislosť. Vtedy sme bojovali proti Palestínčanom a Arabom, ktorí odmietali uznať rozdelenie Palestíny na dva štáty pre dva národy, ako o tom rozhodla OSN. Mama ma porodila v Jeruzaleme, ktorý bol vtedy obkľúčený. Mesto bombardovali, nebola voda, jedlo, ani lieky.
Mamin brat bol bojovník, navádzal do obkľúčeného mesta konvoje s potravinami. Keď som mal osem mesiacov, podarilo sa mu prepašovať ju so mnou cez pahorky a priviezť do rodnej dediny Jesreel-Tal. O tri mesiace na to sme boli všetci v jednej nemocnici, moja mama a ja na pôrodníckom oddelení, a jej brat zápasil o život, kúsok šrapnelu mu vytrhol oko a zavŕtal sa mu hlboko do lebky.
Víťazstvo za vysokú cenu
O devätnásť rokov neskôr v Šestdňovej vojne roku 1967 som stál na fronte aj ja. Bol som nasadený v bojoch o Golanské výšiny. Niekoľko týždňov po konci vojny som dostal krátku dovolenku o šiel som domov do Jeruzalema. Otec nás previedol všetkými miestami, kam sme sa predtým nemohli dostať: Múr nárekov, Židovská štvrť v Starom meste, Chrámová hora, hrob jeho otca na Olivovej hore. Bol veľmi dojatý. Keď som bol dieťa, často sme sa chodievali prechádzať pozdĺž hraničného plota, ktorým bolo mesto prerezané, aby sme tie miesta videli aspoň zdiaľky. Teraz plot padol, mohli sme tam skutočne ísť.
Na druhý deň sme cestovali do Zajordánska a tam sme videli miesta, kde kedysi žili biblickí hrdinovia. Vždy sa mi páčilo, ako o tom otec rozprával, dojímalo ma aj, ako preháňal, ale povedal som mu, že toto víťazstvo sa raz obráti proti nám. „Toto sústo nás zadusí,“ povedal som. Na tie slová sa presne pamätám, lebo otca tak rozčúlili, že som bol celkom rád, že na druhý deň sa zasa môžem vrátiť k svojej jednotke.
O pár mesiacov neskôr ma trafili štyri guľky a bol som ťažko zranený. Dostal som sa do tej istej nemocnice, v ktorej som sa počas Vojny za nezávislosť, narodil. Moja mama teraz sedela pri mojej posteli a prišiel ma navštíviť aj jej brat. Spomínal, ako sme sa tu kedysi zišli za veľmi podobných okolností. S hlbokým znepokojením si ma prezeral svojím jediným okom. Pre zranenie ma z armády prepustili a viac som nemusel nastúpiť do boja. Od priateľov, ktorí slúžili v pásme Gaza a v Judei a v Samárii, a neskôr od ich detí, ktoré – tak ako aj tie moje – slúžili v armáde, som vedel, čo sa tam dialo a aká bola cena za to, že sme dobyli sväté miesta, vybudovali osady a ašpirovali na veľký Izrael.
Prešlo štyridsať rokov. Moji rodičia už nežijú. Už sa nemôžem s otcom pohádať o politike. V podstate sme s tým prestali, ešte kým žil. Uvedomili sme si, že príjemnejšie a zaujímavejšie je debatovať o literatúre. Prešlo štyridsať rokov a Izrael sa naozaj dusí. Krajina sa venuje len jednej jedinej téme: okupácia – územné nároky, Palestínčania, teror, sväté miesta, evakuácia a osady. Prešlo štyridsať rokov a Izrael zanedbal prakticky všetko, čo si predsavzal Izrael roku 1948: vzdelávanie, vedu, prosperitu, zdravotníctvo.
Štyridsať rokov – to je viac, než len okrúhla číslovka. Je to čas, ktorého význam je nesený tradíciou, číslo, v ktorom sa zvykla vyjaviť Božia vôľa. Potopa trvala štyridsať dní a štyridsať nocí. Štyridsať dní a štyridsať nocí bol Mojžiš na hore Sinai. Ľud Izraela štyridsať rokov blúdil púšťou. Štyridsať dní trval pôst a pokúšanie Krista. Zdá sa, že Boh už má dosť náboženských vodcov, generálov a politikov, ktorí tvrdia, že hovoria v Jeho mene. A tak sa teraz ujíma príležitosti matematického okamihu a núti nás pozrieť sa na veci, vnímať to, čo sa inokedy vnímať bránime.
Štyridsať rokov po veľkom víťazstve nám oznamuje, že oslava sa skončila a že je čas zaplatiť cech.
Štyridsať rokov po eufórii nám ukazuje, že nielen Palestínčania musia zložiť cenu za obsadenie a politiku osídľovania, ale aj my, Izraelčania. Štyridsať rokov – a Izrael sa bude musieť rozhodnúť, čo je dôležitejšie: život jeho detí alebo hroby predkov.
Štyridsať rokov, počas ktorých sa armáda primárne zaoberala obsadzovaním kontrolných hliadok, zatýkaním podozrivých, elimináciou nepriateľov a ochranou osadníkov umožnilo, aby jej arogancia vyrástla ako burina a jej kompetentnosť sa zasa, naopak, scvrkla, ako sa ukázalo vo vojne proti Libanonu v lete minulého roku.
Za štyridsať rokov neúprimnosti a krívd voči obsadeným územiam presiakla korupcia aj do našej vlastnej politiky a spoločnosti. Štyridsať rokov nám ukázalo, že nemôžeme doma pestovať demokraciu a vo dvore za domom apartheid.
Štyridsať rokov – a po prvýkrát sa ozývajú hlasy, čo sa pýtajú, či židovský štát ďalších štyridsať rokov prežije.
Chýba odvaha na veľké rozhodnutie
Narodil som sa za Vojny za nezávislosť, ktorú nám vnútili naši susedia tým, že odmietli akceptovať rezolúciu OSN, čom im nariaďovala rozdeliť Palestínu. Vojna im priniesla len porážku a nešťastie. Ja sám som bojoval v Šesťdňovej vojne, ktorá nás Izraelčanov voviedla do podobnej slepej uličky. Extrémizmus, fanatizmus, hlúposť, opojenie mocou, osudná mixtúra politiky a náboženstva – nás vohnali do nemúdrych rozhodnutí a vmanévrovali do situácie, ktorá aj nás vrhne do záhuby.
Osady ďalej rastú a expandujú, teror silnie a na všetkých stranách rastie nenávisť. No princíp, zakotvený vtedy, stále platí: rozdelenie. Dva národy, dva štáty. Izrael sa musí zrieknuť územia, ktoré obsadil roku 1967. Palestínčania sa musia raz a navždy rozlúčiť s územiami, o ktoré prišli roku 1948. Čím dlhšie čakáme, tým ťažšie sa to bude dať urobiť. Ale ani jedna zo strán konfliktu nemá vodcov, ktorí by mali odvahu, schopnosti a veľkosť, potrebné na takéto rozhodnutie.
Ešte rok, a Izrael, tak ako ja, – bude mať šesťdesiate narodeniny. Už nie sme veľmi mladí, ale celkovo som na tom podstatne lepšie. Iste, na tvári mám vrásky, na hlave už nemám veľa vlasov, a kvôli zraneniu z vojny trocha krívam. No Izrael už dobre nepočuje ani nevidí a len s námahou chápe. A čo je najhoršie: Izrael sa nechce podrobiť operácii, ktorá by ho mohla uzdraviť.